Meno ako program: František a jeho odkaz pre Cirkev aj svet

Keď sme sa vo veľkonočnú nedeľu pozerali na pápeža Františka, ako udeľuje požehnanie Urbi et Orbi z balkóna Baziliky svätého Petra, možno sme v srdci pocítili, že jeho pontifikát sa blíži ku koncu (hoci možno skôr abdikáciou…). O to väčším šokom bolo oznámenie jeho úmrtia hneď na druhý deň.

V posledných týždňoch si mnohí z nás všimli zvláštnu paralelu – tichú podobnosť medzi poslednými dňami Jána Pavla II. a Františka. Tieto posledné dni akoby poukázali na to, čo pápež stále zdôrazňoval a ako vnímal pápežstvo, a teda svoju úlohu: na hlboké pochopenie služby Petrovho nástupcu, biskupa Ríma, ktorý predsedá v láske. Svojím núteným stiahnutím sa akoby chcel povedať: Jubileum ani Veľká noc v Ríme nie sú o pápežovi.

Počas dvanástich rokov svojho pontifikátu František nenápadne, ale zásadne prehĺbil chápanie úradu Petrovho nástupcu. Nadviazal na svojich predchodcov a posunul pápežstvo do novej roviny.

Počas svojho pontifikátu František zásadne prehĺbil chápanie úradu Petrovho nástupcu.

Dve jubileá s témami milosrdenstva (2016) a nádeje (2025) sú výzvou dívať sa na minulosť, prítomnosť aj budúcnosť evanjeliovým pohľadom a pozývajú k obráteniu.

Práve tento pohľad formuje aj synodálny proces, ktorý je jednou z charakteristík Františkovho pontifikátu: Cirkev otvorená všetkým, Cirkev kráčajúca spolu, Cirkev, ktorá vychádza.

Meno, ktoré si zvolil, bolo jeho programom. Ako František z Assisi – jednoduchosťou, blízkosťou chudobným, reformou cirkevných štruktúr, starostlivosťou o stvorenstvo, otvorenosťou voči iným náboženstvám a dôrazom na mier. Nič z toho nebolo len heslom, ale štýlom jeho života, ktorý sa stal viditeľným znakom jeho pontifikátu.

V dobe individualizmu a uzatvárania sa do seba, v spoločnosti rozdelenej polarizáciou, v časoch „tretej svetovej vojny po kúskoch“, v ekonomike, ktorá často hľadí len na zisk, znel jeho hlas ako výzva k väčšej ľudskosti. Bol to hlas, ktorý často zaznieval aj mimo hraníc Katolíckej cirkvi — a niekedy zostával nevypočutý.

Záverečné slová jeho Urbi et orbi nám zostávajú ako testament:

„Koľko vôle po smrti denne vidíme v rozličných ozbrojených konfliktoch vo svete! Koľko násilia sa často odohráva aj v rodinách – voči ženám a deťom! Koľko pohŕdania cítiť voči slabým, vylúčeným, migrantom!

Dnes by som si prial, aby sme znova začali dúfať a dôverovať druhým, aj tým, čo sú nám vzdialení, ktorí pochádzajú z ďalekých krajín s odlišnými zvykmi, spôsobom života, ideami a kultúrou – lebo všetci sme Božie deti!

Chcem, aby sme znova uverili, že mier je možný! (…) Nie je možný mier bez skutočného odzbrojenia! Oprávnená potreba každého národa zabezpečiť si obranu sa nesmie zvrhnúť na preteky v zbrojení.

Nech nás nikdy neopustí princíp ľudskosti ako základ každodenného konania.

Veľkonočné svetlo nás vyzýva, aby sme búrali múry, ktoré vytvárajú rozdelenie a majú vážne politické a hospodárske dôsledky. Nabáda nás, aby sme sa starali jedni o druhých, posilňovali vzájomnú solidaritu a usilovali sa o integrálny rozvoj každého človeka. (…)

Vyzývam všetkých, čo majú vo svete politickú zodpovednosť, aby nepodliehali logike strachu, ktorá vedie k uzatváraniu sa, ale aby dostupné zdroje využívali na pomoc núdznym, boj proti hladu a podporu iniciatív rozvoja. Toto sú ,zbrane‘ pokoja – tie, ktoré budujú budúcnosť namiesto šírenia smrti!

Nech nás nikdy neopustí princíp ľudskosti ako základ každodenného konania. Tvárou v tvár krutosti konfliktov, ktoré zasahujú bezbranných civilistov, útočia na školy a nemocnice i humanitárnych pracovníkov, si nesmieme dovoliť zabúdať, že cieľom nie sú objekty, ale ľudia s dušou a dôstojnosťou.“