Desať rokov pontifikátu v znamení vernosti evanjeliu a obnovy Cirkvi

Zdroj: Unsplash/Nacho Arteaga
V týchto dňoch si pripomíname desiate výročie zvolenia pápeža Františka. Toto obdobie je pre mnohých obdobím nového evanjelizačného impulzu, otvorenosti, transparentnosti, očisty, dívania sa na skutočnosť zoči-voči. Pre niekoho František svojím príkladom stelesňuje Cirkev, akú chceme, pre iných zase nabúrava zaužívané spôsoby a postoje. Preto je tento pápež niekedy pozitívnejšie vnímaný a prijímaný mimo Cirkvi ako v nej samej.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

Pápež s nadhľadom

Ako prvý pápež z Južnej Ameriky, František priniesol nový pohľad, decentralizovaný a mimoeurópsky. Okrem toho priniesol aj štýl a jazyk, ktoré sú istým spôsobom prepojené s tamojšou kultúrou. Išlo o dobrý predpoklad na to, že Jorge Mario Bergoglio mal od začiatku nadhľad a nebol zaťažený tým, „ako sa to stále robilo“. Osoba pápeža z iného kontinentu je preto prínosom pre celú Cirkev a obohatením aj z hľadiska chápania kresťanstva a evanjeliového posolstva.

„Nemôžeme chcieť, aby všetky národy všetkých kontinentov pri prejavoch svojej kresťanskej viery napodobňovali spôsoby, ktoré si osvojili európske krajiny v určitom okamihu dejín, pretože viera sa nedá uzavrieť do hraníc chápania a vyjadrenia jednej konkrétnej kultúry“ (Evangelii gaudium, č. 118). Tak to vyjadril pápež František vo svojom programovom texte.

Gestá

Odkedy sa novozvolený pápež objavil na balkóne Svätopeterskej baziliky v bielej reverende a jednoduchým pozdravom sa obrátil na dav pred ňou, mnohé jeho gestá sa stali výrečnými. Ako to, keď sa sklonil pred davom na námestí, aby požiadal o požehnanie. Spomeniem tiež momenty, keď sa sklonil pre konštantinopolským patriarchom Bartolomejom a požiadal ho o požehnanie pre seba a rímsku Cirkev. Keď si kľakol na zem, aby pobozkal nohy juhosudánskym politikom. Nemôžeme zabudnúť na tichú modlitbu pri múre na západnom brehu Jordánu či Statio Orbis uprostred prázdneho Svätopeterského námestia počas pandémie.

Výber mena František je už sám osebe programom.

Tieto gestá nie sú len nejakými nepodstatnými vonkajšími prejavmi, ale výrazmi hlbokého vnútorného nastavenia. V nich môžeme čítať františkánsku spiritualitu, ku ktorej sa pápež často vracia. Práve výber mena František je už sám osebe programom, ako to nedávno poznamenal kardinál Schönborn.

Nová logika: milosrdenstvo a periférie

Pápež František priniesol tiež nový silný misijný a pastoračný rozmer, ktorý prekonáva obranné pozície, ku ktorým sa Cirkev v niektorých krajinách upínala. Ten je spojený s dôrazom na sociálnu náuku a sociálny rozmer evanjelia. Poukazuje na to, že eticko-morálne témy nie sú jediné a ani centrálne v učení Cirkvi.

Foto: Človek a Viera/Zuzana Kostková

Z tohto pohľadu by mohli charakterizovať jeho pontifikát dva aspekty: milosrdenstvo a periférie. V pamäti nám ostáva Svätý rok milosrdenstva a dôraz, ktorý naň pápež neustále kladie. Milosrdenstvo je totiž cestou evanjelizácie dnes: „Cirkev má poslanie ohlasovať Božie milosrdenstvo, ktoré je pulzujúcim srdcom evanjelia a skrze ktoré má evanjelium dospieť k srdcu a mysli každého človeka. (…) Pre Cirkev a pre dôveryhodnosť jej hlásania je rozhodujúce, aby v praxi žila milosrdenstvo a osobne o ňom svedčila. Ak má jej jazyk a jej gestá preniknúť do ľudských sŕdc a podnietiť ich, aby hľadali cestu späť k Otcovi, musia tlmočiť milosrdenstvo“ (Misericordiae vultus, č. 12).

Pápež František priniesol tiež nový silný misijný a pastoračný rozmer, ktorý prekonáva obranné pozície, ku ktorým sa Cirkev v niektorých krajinách upínala.

Druhým aspektom sú periférie a preferencia tých, ktorí sú ponechaní na okraji – existenčne, inštitucionálne či sociálne. Práve tu sa totiž konkretizuje život podľa evanjelia. Jedine ak sa ide na periférie, je možné zahrnúť všetkých a prijímať všetkých.

Dôraz na tieto aspekty vyúsťuje do logiky, ktorú môžeme pozorovať napríklad pri výbere pápežových ciest. František nenavštevuje takzvané veľké tradičné kresťanské krajiny, ale skôr malé alebo tie, kde sú kresťania v menšine. Prvá cesta nového pápeža viedla na taliansky ostrov Lampedusa, ktorý prijíma migrantov. Nezabudnuteľnou cestou bola aj tá na grécky ostrov Lesbos alebo do Iraku.

Túto logiku vidíme aj pri výbere nových kardinálov. Takzvané tradičné kardinálske stolce sú vynechané a namiesto nich nových kardinálov dostávajú krajiny či diecézy, ktoré ich doteraz nemali.

Reforma

Desať rokov pontifikátu je obdobím reformy Cirkvi a Rímskej kúrie. Tento dlhý proces obnovy a očisty sa začal krátko po Františkovom nástupe na Petrov stolec a stále pokračuje. Stačí spomenúť niektoré významné dokumenty: Veritatis gaudium o univerzitách a cirkevných fakultách, Episcopalis communio o Synode biskupov a Praedicate evangelium o Rímskej kúrii.

Misijný zámer je motorom všetkých reforiem. Ten sa uskutočňuje aktualizovaním Druhého vatikánskeho koncilu.

Vonkajšia reforma má však byť najprv a predovšetkým vnútorným obrátením, zmenou myslenia a konania, aby sa stala novým štýlom, tak ako k tomu pozýva aktuálna Synoda o synodalite. Pápež František v exhortácii Evangelii gaudium píše: „Snívam o misijnej rozhodnosti schopnej všetko premeniť tak, aby sa zvyky, štýly, jazyk a všetky cirkevné štruktúry stali vhodnými prostriedkami na evanjelizáciu súčasného sveta – viac než prostriedkami sebazáchovy. Reformu štruktúr, ktorú si vyžaduje pastoračné obrátenie, možno chápať len v tomto zmysle“ (č. 27). Misijný zámer je teda motorom všetkých reforiem. Ten sa uskutočňuje aktualizovaním Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý „predstavil obrátenie Cirkvi ako otvorenie sa pre stálu reformu seba samej, smerujúcu k vernosti Ježišovi Kristovi“ (tamtiež, č. 26).

Zodpovednosť a rozšírené obzory Cirkvi

Tento misijný a pastoračný rozmer, ktorý charakterizuje pontifikát pápeža Františka, logicky vyúsťuje do zodpovednosti kresťanov za spoločný domov a za jeho ochranu (v tomto je míľnikom encyklika Laudato si), ako aj do dialógu. Práve dialóg spojený s otvorenosťou je dôležitým aspektom Magistéria. V prvom rade ide o ekumenický dialóg. Vzťah s patriarchom Bartolomejom je toho ukážkou a príkladom. No azda najvýraznejšie kroky sa dosiahli na medzináboženskej úrovni. Stačí spomenúť Dokument o ľudskom bratstve a mnohé stretnutia tohto charakteru s predstaviteľmi židovstva, islamu či budhizmu. Pápež František vidí dôležitosť dialógu v tom, že predstavuje zodpovednosť náboženstiev za mier. Preto je dnes nevyhnutným. To vyúsťuje do encykliky Fratelli tutti a dialógu so spoločnosťou.

Foto: Človek a Viera/Zuzana Kostková

Dialóg so spoločnosťou je naliehavý, aby sme mohli čeliť výzvam dneška a rysovať smer, ktorým sa vydať. To majú za cieľ iniciatívy, akými sú napríklad Františkova ekonomika a Globálna výchovná aliancia (Global Compact on Education).

Neprijatý v Cirkvi

Určité – hlavne katolícke – kruhy by chceli mať z Františka už emeritného pápeža. Niektorých vytáčajú jeho slová, respektíve možnosti ich interpretácií. Mnohým Františkovým výrokom podľa kritikov chýba takzvaný kazualistický prístup, moralizovanie a dôsledné vyhranenie. Preto na pápežovu adresu smerujú výčitky za „nejasnosti v učení“ či dokonca za herézu. Tieto skupiny sú pomerne hlučné, a to aj preto, lebo niektoré médiá ich témy zámerne vyhľadávajú. V rámci Cirkvi sú však tieto protifrantiškovské nálady menšinové.

František vytýčil pre Cirkev 21. storočia synodálny smer a štýl, z ktorého niet cesty späť.

Tí, ktorých pohoršujú niektoré zo spomínaných aspektov, nevidia, že to, k čomu nás všetkých pápež vyzýva, je rozlišovanie. Tým, ktorí vyhľadávajú kultúrne a ideologické vojny, pápež František nie je po vôli. Niektorí v ňom vidia liberála, iní zasa konzervatívca. No on nie je ani jedným, ani druhým. Jediným zmyslom jeho snáh je ohlasovanie evanjelia.

František vytýčil pre Cirkev 21. storočia smer a štýl – synodálny –, z ktorého niet cesty späť. V čase zmeny epochy sa aj Cirkev potrebuje vyrovnať s rôznymi krízami a ponúknuť nové odpovede, poukazujúc na aktuálnosť a krásu evanjelia. Práve na to nás pápež František za desať rokov svojho pôsobenia pripravuje.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články