Letné čítanie s nm: Porucha pozornosti nie je nevychovanosť

Lovro je miláčikom rodiny a deti ho zbožňujú. S manželom sme si zo dňa na deň všimli rozdiely v jeho správaní, v spôsobe, akým sa hrá, ako počúva naše pokyny a rozumie im. Každý deň som si viackrát kládla otázku: „Prečo na neho neplatia rovnaké postupy a metódy ako na naše staršie deti v tom istom veku?“ Jeho obľúbenou hrou do štyroch rokov bolo vytriasanie hračiek z debničiek a políc.

Žiadny náznak ani chuť hrať sa inak. V ničom žiadna vytrvalosť. Najmenej v jemnej motorike, ale zaostával aj v tej hrubej. Chodiť začal až v 21. mesiaci. Vynikal však v hudbe. Mal pozoruhodný hudobný sluch a zmysel pre rytmus. Rád „kvílil“ na zobcovej flaute. Síce bez melódie, no podľa rytmu sa dalo rozpoznať, ktorú pieseň hral. Každá palička, príbor, pastelka – všetko sa menilo na bubnovú paličku.

Vychovávať dieťa s poruchou pozornosti si vyžaduje veľa času a energie.

Keď mal Lovro tri roky, absolvoval bežné psychologické vyšetrenie. Bol krásny letný deň v polovici júla. Odbehla som dopoludnia z práce a vzala Lovra k psychologičke. Neskutočné! Jeho správanie ma privádzalo do šialenstva, hanbila som sa. Nerešpektoval moje ani psychologičkine pokyny. V duchu som rozmýšľala, čo si asi psychologička pomyslí, že aké nevychované dieťa to mám. Tvár mi od hrôzy celá sčervenela.

Lovro odmietal spolupracovať, reagoval len na to, čo ho zaujímalo. Bez dovolenia vstal a začal otvárať skrinky v ordinácii a neprestával ani napriek všetkým našim upozorneniam. Obzrel si všetky hračky a svojvoľne ich rozmiestnil po ordinácii, no odmietol ich odložiť. Psychologička vycítila moje zúfalstvo a láskavo povedala: „Pani, vaše dieťa nie je nevychované. Poznám vás aj vaše tri staršie deti a viem, aká ste usporiadaná rodina. Váš Lovro má poruchu pozornosti. Výchova s tým nemá nič spoločné.“

Musím priznať, že v ten deň sa mi zrútil svet. Predstavila som si všetky deti s touto diagnózou, s ktorými som v škôlke prichádzala do kontaktu. Dôverne som poznala všetky vážne problémy, ktoré túto poruchu sprevádzajú. Nie, toto som pre svoje dieťa naozaj nechcela. Vrátila som sa do práce. Zbadala ma kolegyňa a hneď sa ma spýtala: „Čo ti je? Vyzeráš hrozne!“ Išla som za manželom, ktorý pracoval vo vedľajšej miestnosti. Pri pohľade na mňa okamžite vedel, že niečo nie je v poriadku. Pri najbližšej príležitosti sme si urobili prestávku a začali plánovať novú, nepredvídateľnú časť svojho života.

Spočiatku sa vynárali rôzne otázky a myšlienky: Čo ak to psychologička preháňa? Čo ak je len nevychovaný, pretože býval často chorý? Čo je vlastne porucha pozornosti? Čo ak nemá až takú ťažkú formu? Dá sa to vyliečiť? Čo ak bude musieť užívať tie príšerné lieky? ČO AK…? Takéto a podobné myšlienky sa nám preháňali hlavou ako v nočnej more.

Jednu vec sme však obaja pochopili okamžite. Slová psychologičky, že „vychovávať dieťa s poruchou pozornosti si vyžaduje veľa času a energie“, sa nám hlboko vryli do srdca a mysle. Pomysleli sme si: Ak dokážeme všetku svoju energiu venovať iným deťom v škôlke, prečo by sme ju nemohli dať najprv tým svojim a najmä Lovrovi, ktorý ju práve teraz najviac potrebuje? Bez váhania sme sa rozhodli, že Damijan dá výpoveď v práci a ostane doma. Nebolo to ľahké rozhodnutie, pretože sme mali hypotéku na dom, takže sme sa, prirodzene, obávali, ako vyžijeme z jedného platu. Ale láska k Lovrovi a celej našej rodine zvíťazila. Ešte v ten deň sme svoje rozhodnutie oznámili vedeniu škôlky a kolegom.

Sme vďační všetkým, ktorí to plne pochopili a podporili nás. Nikto nás neodhováral. To nás ešte viac povzbudilo a zároveň utvrdilo v tom, že sme sa rozhodli správne. Hneď v nasledujúci týždeň zostal Damijan s Lovrom doma.

Z knihy Ach, to naše dieťa… Príbeh rodiny s dieťaťom s ADHD.