Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Taký je život, plný vzostupov a pádov. Aj my sme ich zažili. Najviac asi ja. Damijan prijal Lovrovo správanie a všetko, čo s tým súvisí, od prvého dňa. Za ten čas, čo s ním ostal doma, sa ich vzťah prehĺbil a je to cítiť dodnes. Lovro pociťuje voči Damijanovi, svojmu otcovi, veľkú dôveru. Často ma to núti zamyslieť sa, či aj ja som takto prepojená so svojimi deťmi. Damijan mal v porovnaní so mnou oveľa viac trpezlivosti, čo vždy pomáhalo hlavne vo chvíľach, keď mi tá moja dochádzala. A platí to dodnes.
Vzťahy sa budujú celý život a nielen na chvíľu. Je veľmi dôležité, či sa vo vzťahu cítite prijatí takí, akí skutočne ste. Ja osobne som mala veľký problém prijať Lovra takého, aký je. Aby nedošlo k omylu, nejde o lásku. Samozrejme, že som ho mala a stále mám nesmierne rada, o tom niet pochýb. Ale čeliť jeho reakciám a mať s ním trpezlivosť je pre mňa najväčší kríž. Každý deň spadnem. A nie raz…
Čím viac sa schyľuje k večeru, tým som menej tolerantná. Vtedy na neho začnem kričať. Neraz mi tiekli slzy, keď som trvala na tom, aby si poupratoval izbu, a dodnes si v takýchto chvíľach opakujem: „Vydrž, nevzdávaj to, stojí to za to, presne toto potrebuje.“ Jedna z takýchto chvíľ bola veľmi ťažká. Po náročnom dni plnom povinností som sa pustila s Lovrom do upratovania jeho izby. Vyzeralo to v nej ako po výbuchu bomby. Vošla som dnu s odhodlaním byť láskavá a vyriešiť všetko pokojne. Sadla som si na vankúš na podlahe a povedala Lovrovi, že treba upratať izbu.
Trvajte len na dôležitých veciach, inak sa zbláznite.
Samozrejme, trvalo nejaký čas, kým si ma všimol a vzal na vedomie môj pokyn. Okamžite sa začal vzpierať. Navrhla som, aby každý z nás vzal jednu hračku a odložil ju. Zatiaľ čo ja som ich už odložila desať a zakaždým som ho povzbudzovala, on nezdvihol ešte ani jednu. Bol čoraz rozrušenejší, ale nerozumela som prečo. Aj ja som začala strácať nervy a napriek svojmu pevnému odhodlaniu nevybuchnúť sa tak stalo. Začala som naňho kričať, aby vzal aspoň jednu hračku a odložil ju, keď vtom ku mne pribehol, chytil ma za ruku a so slzami v očiach povedal: „Mami, ty naozaj nechápeš, že nemôžem?“
Objala som ho a obaja sme plakali. Potom sa vo mne niečo zlomilo a ja som sa rozplakala ako nikdy predtým. Nevedela som, čo mám robiť. Ako ho pochopiť, ako mu pomôcť, ako pomôcť sebe v tejto a podobných situáciách, keď už jednoducho nevládzete ísť ďalej? Damijan v takýchto chvíľach vždy zohrával kľúčovú úlohu a som mu za to veľmi vďačná. Najprv ma vypočul, potom sme spolu hľadali riešenie a navzájom sa podporovali, pretože som bola bezradná a Lovra som nedokázala pochopiť. Začali sme pátrať po príčinách jeho každodenného príšerného neporiadku v izbe.
Uvedomili sme si, že ho musíme usmerniť v hre a zabrániť mu v rozhadzovaní vecí. Treba zdôrazniť, že svoju izbu dokázal spustošiť za necelých desať minút. To znamená, že keď ho necháte samého v upratanej izbe a zároveň na neho chcete dohliadať, nestihnete ani umyť riad. Tu sme mali vždy pochybnosti, čo je dôležitejšie: či to, že cíti našu dôveru a my ho necháme na pokoji, alebo to, že budeme na všetko dozerať, pretože neznášame neporiadok.
Na jednom sedení mi psychologička dala veľmi múdru radu: „Pani, pri Lovrovi je potrebné si zostaviť rebríček hodnôt. Trvajte len na dôležitých veciach, inak sa zbláznite!“ Táto rada nám pomohla znížiť naše očakávania a dohodli sme sa, na čom budeme trvať. Všimli sme si, že Lovra ruší neusporiadané prostredie, pretože sa v ňom nevie orientovať a nedokáže sa sústrediť. Preto v izbe vyhádzal škatule s hračkami, vybral z nich niekoľko drobností, odniesol ich do inej izby a hral sa tam. Rovnaký problém sa opakoval aj pri upratovaní.
Začali sme mu pomáhať s usporiadaním vecí. Skutočne to fungovalo. Keď si mal upratať izbu, stačilo, že ste mu vysvetlili, ako to má urobiť. Dostal pokyn, aby najprv pozbieral všetky papieriky, všetky kocky alebo autíčka – podľa toho, čoho bolo viac. Keď bola každá hračka odložená, prišiel sa opýtať, čo ešte treba. Takto sa mu podarilo upratať celú izbu.
Vďaka tomuto problému sme pochopili, že v podstate všetko funguje na tom istom princípe. Ak dostane viac ako jeden pokyn, nedokáže sa zmobilizovať. Preto potrebuje dostávať pokyny v jednotlivých krokoch. Za tie roky sme pochopili, že každý ďalší pokyn mu vymaže ten predchádzajúci, čo znamená, že je nadobro fuč a on zabudne, čo mal urobiť. Návratom ku konkrétnemu pokynu si však zvykne, že má eliminovať rušivé vplyvy, aby sa dostal k cieľu alebo si zapamätal pôvodnú informáciu.
Špeciálna pedagogička nám vysvetlila, že dieťa bez poruchy pozornosti potrebuje na osvojenie činnosti tri až päť zopakovaní, pričom dieťa s touto poruchou až tritisíc zopakovaní. Preto trvá veľmi dlho, kým sa Lovro dokáže vrátiť k pôvodnému pokynu, aby sa naučil automaticky vykonávať to, čo sa od neho požaduje.
V súčasnosti Lovro chodí do prvej triedy a až teraz začína sám, bez pomoci a usmerňovania, dosahovať ciele, ktoré jeho starší súrodenci zvládali už vo veku štyroch alebo piatich rokov. Často sa doma rozprávame o tom, ako by na tom Lovro bol, keby sme sa mu toľko nevenovali. Každý jeho pokrok je pre nás novou vzpruhou a impulzom, aby sme vo svojom snažení pokračovali.
Z knihy Ach, to naše dieťa… Príbeh rodiny s dieťaťom s ADHD.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
