Ak má dieťa genetické predpoklady na ADHD, no vyrastá v dobrom prostredí, nemusí sa u neho syndróm rozvinúť

Radovan Kyrinovič. Foto: Vladimír Šimíček
Radovan Kyrinovič. Foto: Vladimír Šimíček
Pred časom sme vám priniesli rozhovor s psychiatrom Petrom Pöthem, v ktorom sme sa dotkli témy ADHD u detí. Na príčinách vzniku tohto syndrómu a na tom, čo všetko vplýva na jeho rozvoj, sa nevedia zhodnúť ani odborníci. Iba málokto však ľuďom s ADHD rozumie tak ako ten, ktorý poruchou sám trpí. Jedným z nich je psychológ Radovan Kyrinovič. Už roky sa venuje práci s deťmi i dospelými s ADHD, pričom sám ho má diagnostikované.

Podporte dialóg

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Preto potrebujeme aj vašu pomoc. Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah.

V prvej časti dvojdielneho rozhovoru sa okrem iného dozviete:

  • prečo trauma sama o sebe nemôže byť spúšťačom ADHD
  • čo by sa malo zmeniť v oblasti diagnostiky ADHD na Slovensku
  • v čom sa líšia prejavy ADHD u chlapcov a u dievčat
  • ktorí známi umelci a vynálezci sa otvorene priznali k syndrómu ADHD

Témou ADHD ste sa začali zaoberať na základe vlastnej skúsenosti. Kedy ste zistili, že niečo nie je v poriadku?

Prvé spomienky, keď som si začal všímať, že niečo je u mňa trošku iné ako u mojich vrstovníkov, mám z obdobia, keď som mal asi šesť rokov. Nevedel som obsedieť na jednom mieste. Aj napríklad v kine som sedával na schodoch, lebo som sa musel stále hýbať. Na základnej škole som si všimol, že aj keď som akokoľvek chcel, nedokázal som si spraviť domáce úlohy bez toho, aby ma pri tom niekto nekontroloval. Nakoniec to skončilo tak, že som si úlohy nerobil vôbec. Vydržalo mi to celú základnú i strednú školu, ktoré som zvládol bez väčších problémov. V rámci prospechu som stále patril k lepším, ako bol priemer, a nevyčnieval som ani v správaní, takže nebol dôvod posielať ma na diagnostiku.

Najvýraznejšie sa problémy začali prejavovať na vysokej škole, kde som mal v porovnaní s ostatnými viditeľne horšie výsledky a viackrát ma zo školy i vyhodili. K tomu sa ešte pridali úzkosti a depresie, pre ktoré som napokon vyhľadal aj odbornú pomoc.

Ako vám pomohli?

Nastúpil som na psychoterapeutickú liečbu doplnenú farmakologickou liečbou. Keď úzkosti a depresie pominuli, vrátili sa problémy s pozornosťou a prejavy hyperaktivity, ktoré ma sprevádzali už od detstva. Vtedy som si začal zisťovať viac o ADHD (z anglického attention deficit hyperactivity disorder – porucha pozornosti s hyperaktivitou, pozn. red.) a jej prejavoch. Z diagnostických testov, ktoré boli dostupné, mi na 95 % vychádzalo, že ide práve o ADHD.

Ako vo vašom prípade prebiehala diagnostika?

Ja som si všetky diagnostické testy ponachádzal sám, pretože u nás neboli prakticky žiadne dostupné, respektíve boli dostupné len diagnostické kritériá. Podľa diagnostických kritérií je potrebné spĺňať podmienku prítomnosti aspoň piatich prejavov z deviatich v dvoch kategóriách: hyperaktivita/impulzivita a nepozornosť. Ale nejaký podrobnejší dotazník, ktorý by sa zameriaval na správanie a fungovanie v živote, som vtedy nenašiel.

Ako je to dnes? Majú dnešní terapeuti prístup ku kvalitnejším materiálom, pomocou ktorých vedia presnejšie určiť, či ide o ADHD?

Žiaľ, nie. Dodnes nie je v slovenčine dostupný kvalitný podporný materiál, ktorý by lekárom a terapeutom pomohol vykonať kvalitnú diagnostiku. Relatívne často od svojich klientov počujem, že im lekári nevedia spraviť vyšetrenie na diagnostikovanie ADHD. Pritom si myslím, že by diagnostika ADHD nemusela byť raketová veda. Pokiaľ prejavy typické pre ADHD pretrvávajú, sú pervazívne, teda zasahujú do všetkých oblastí života a nedajú sa vysvetliť niečím iným, ako napríklad nejakou prežitou traumou, depresiou, úzkosťami, tak je veľká pravdepodobnosť, že za tým môže byť práve ADHD. No prejavy ADHD sa môžu aj mierne meniť.

Ak príde rodič s dieťaťom s podozrením na ADHD, pretože dieťa doma neobsedí, neposlúcha, ale pritom u lekára či u starých rodičov dokáže pekne spolupracovať, vtedy sa skôr pýtam: ako by sa mohol zlepšiť štýl výchovy rodičov, aby dieťa začalo spolupracovať?

V starších revíziách amerického Diagnosticko-štatistického manuálu sú uvádzané tri typy ADHD: hyperaktívno-impulzívny typ, nepozorný typ a zmiešaný typ. No v poslednej revízii tohto manuálu boli tieto kategórie odstránené a nahradené výrazom aktuálna prezentácia. Táto zmena presnejšie reflektuje fakt, že nie je viac typov ADHD, len sa u rovnakého človeka môžu v čase meniť vonkajšie prejavy tejto poruchy. Aj na sebe pozorujem, že mám fázy, keď viem byť navonok relatívne pokojný, a na druhej strane výrazne hyperaktívny. To však neznamená, že moje ADHD sa mení na nejaký iný typ, zmenia sa len jeho prejavy.

Ak správne rozumiem, v každej z týchto fáz však musí byť zahrnutý jeden z prejavov ADHD – či už porucha pozornosti, alebo hyperaktivita.

Áno. Nutnou podmienkou je, aby tieto prejavy boli stabilné v čase a rôznych situáciách. Ak napríklad príde rodič s dieťaťom, pri ktorom majú podozrenie na ADHD, pretože dieťa doma neobsedí, je nesústredené a neposlúcha, ale pritom u lekára či u starých rodičov dokáže pekne spolupracovať, vtedy sa skôr pýtam: ako by sa mohol zlepšiť štýl výchovy rodičov, aby dieťa začalo spolupracovať?

Alebo prídu rodičia, ktorí tvrdia, že dieťa je vždy večer hyperaktívne. Keď sa ich však pýtam, čo robia predtým, ako idú spať, vysvitne, že dajú dieťaťu sladkosti a pozrú si spolu film, ktorý v dieťati vyvolá silnú emóciu. To ešte nemusí znamenať, že dieťa je hyperaktívne, len je rozjašené. Dôležitá je konzistentnosť. Napríklad ja mám prakticky tie isté prejavy ADHD, či som s rodičmi, s priateľkou, alebo v divadle. Ak by ste mi dali vyplniť test pozornosti, bolo by to z neho jasne čitateľné.

Takže syndróm ADHD sa prejaví hlavne v poruche pozornosti?

Porucha pozornosti ako taká je zlé označenie tohto syndrómu. Je to náš zaužívaný pojem, ale problém je oveľa komplexnejší. K zhoršeniu pozornosti môže dôjsť z rôznych dôvodov. Stačí, aby bol človek nevyspatý, už má zhoršenú pozornosť. Nehovoriac o tom, keď má depresiu a je psychotický. To všetko sa môže prejaviť v zhoršenej schopnosti sústrediť sa, no ešte stále to nemusí znamenať, že ide o syndróm ADHD. Redukovať ADHD iba na poruchu pozornosti je vždy krok vedľa, pretože pri ADHD je zhoršených oveľa viac psychických a rozumových funkcií ako len pozornosť.

Pri ADHD nejde len o pozornosť. Podobne ako pri chrípke nie je problémom iba kýchanie, ale ide o systémový problém postihujúci celé telo a kýchanie je len jedným z prejavov.

O aké funkcie ide?

Je to celý balíček exekutívnych funkcií, ako napríklad emočná regulácia, ktorá je mostíkom k iným poruchám, ako je depresia či úzkosť. Ľudia s ADHD majú problém s reguláciou emócií a to im spôsobuje ťažkosti vo vzťahoch. To, že sú prchkí, impulzívni, hádaví, precitlivení a emočne nestabilní. Často od žien, ktorých partneri majú ADHD, počúvam, že sú to nerváci a majú problémy s návykovým správaním. Preto zdôrazňujem, že pri ADHD nejde len o pozornosť. Podobne ako pri chrípke nie je problémom iba kýchanie, ale ide o systémový problém postihujúci celé telo a kýchanie je len jedným z prejavov.

Syndróm ADHD ovplyvňuje fungovanie celého mozgu. Hoci zasahuje len jeho prednú časť, tá je funkčne prepojená s ostatnými mozgovými centrami. Pri ADHD sú tie prepojenia slabšie a komunikácia je preto zhoršená. Na CT mozgu sa dokonca ukázalo, že niektoré časti mozgu sú i objemovo menšie.

Dá sa z CT mozgu „vyčítať“, že ide o ADHD?

Čisto z CT mozgu nie. Iba ak sa uplatní v kombinácii s inými vyšetreniami. Rovnako som veľmi skeptický, ak niekto diagnostikuje ADHD na základe metódy EEG (elektroencefalografia, pozn. red.). Poznám ľudí s ADHD, ktorí majú mozgové vlny úplne v norme. Oveľa dôležitejšie je vedieť, aké má ten človek problémy v škole, v práci, vo vzťahoch, ako to, aké vlny sa mu zobrazia pri diagnostike pomocou EEG.

Ako sa syndróm ADHD najčastejšie „získava“? Môžeme ho zdediť po rodičoch?

Áno, tak je to v drvivej väčšine prípadov. Rodiny s dieťaťom s ADHD majú typicky jedného z rodičov, ktorý má buď sám syndróm ADHD, alebo je aspoň nápadne emotívnejší, impulzívnejší, nepozornejší. ADHD, podobne ako napríklad mentálna zaostalosť, je časťou spektra, v ktorom sa prejavujú prirodzené rozdiely medzi ľuďmi. Pri inteligencii je tiež určená priemerná hodnota a aj odchýlky od tejto normy. Pri výraznejšej odchýlke hovoríme už o mentálnej retardácii alebo, naopak, o nadpriemernej inteligencii až genialite. To by sme mohli prirovnať k ADHD.

Nepovedal by som, že trauma sama osebe vie spustiť syndróm ADHD a že je medzi nimi kauzálny vzťah. Trauma môže spôsobiť poruchu pozornosti, no určite nie ADHD.

Väčšina ľudí sa pohybuje „v norme“ v zmysle úrovne vyššie spomenutých exekutívnych funkcií a na jednej strane spektra, kde sú tieto funkcie výrazne oslabené, hovoríme o syndróme ADHD. Z určitého hľadiska sa dá povedať, že je to iba umelá nálepka, takisto ako mentálna retardácia je len stupeň inteligenčného spektra. Vieme však, že keď niekoho takto označíme, celý jeho život bude iný ako život človeka s nadpriemerným IQ. Takisto ako človek, ktorému diagnostikujeme ADHD, bude musieť počítať s tým, že mu to spôsobí komplikácie v rôznych oblastiach života.

Niektorí psychiatri tvrdia, že za prejavmi ADHD môže byť posttraumatická stresová porucha. Má podľa vás ADHD pôvod v nespracovanej traume?

Počul som tento názor a určite tam prienik je. Zároveň však platí, že človek s ADHD môže zažiť traumu – tieto dve veci sa navzájom nevylučujú. S ADHD sa drvivé percento ľudí rodí, čo však neznamená, že nemohlo zažiť nejakú traumu. No nepovedal by som, že trauma sama osebe vie spustiť syndróm ADHD a že je medzi nimi kauzálny vzťah. Trauma môže spôsobiť poruchu pozornosti, no určite nie ADHD.

Odborná literatúra uvádza environmentálne faktory, ktoré zohrávajú pri prejavení sa ADHD podobnú rolu ako tie genetické. To, či sa ADHD rozvinie, je vždy súhra génov a prostredia. Pod prostredím myslím napríklad zníženú hladinu vitamínu D alebo fajčenie matky počas tehotenstva. Práve interakcia génov s faktormi prostredia je podľa dostupnej odbornej literatúry spúšťačom tejto poruchy.

Foto: Pexels

Znamená to, že ak aj niekto má genetické predispozície, ale má šťastie na dobré prostredie, môžu sa uňho prejavy ADHD výrazne zmierniť?

Áno. Ak má niekto genetickú výbavu na spustenie syndrómu ADHD, ale rodičia sú dostatočne uvedomelí, mama dieťaťa si počas tehotenstva dáva pozor na stres a užívanie návykových látok, nemusí sa u dieťaťa ADHD rozvinúť takmer vôbec. Z dieťaťa môže vyrásť napríklad len o niečo temperamentnejší človek. Na druhej strane tu však môže byť niekto, kto má síce menšiu genetickú nálož, ale jeho mama má počas tehotenstva zlú životosprávu, veľa fajčí, je veľa rýb, ktoré obsahujú metylortuť, prípadne je dieťa počas pôrodu pridusené. U tohto človeka sa potom môže ADHD prejaviť vo veľmi silnej miere. Nejde teda iba o jeden gén, ale uvažuje sa, že ich môže byť 15, dokonca až 30.

Syndróm ADHD sa 3- až 5-krát častejšie vyskytuje u chlapcov ako u dievčat. V čom sa líšia jeho prejavy u chlapcov a dievčat?

U chlapcov bol už historicky tento problém viac viditeľný. V kolektíve boli vždy tými, ktorí vyrušovali, boli agresívni a nezapadali do kolektívu. Veľká časť toho, čo o tomto syndróme vieme, sa odvíja práve od výskumu a diagnostiky chlapcov. U žien je syndróm ADHD ťažšie rozpoznateľný, pretože sú sociálne adaptabilnejšie. ADHD často maskujú perfekcionizmom, ktorý má tendenciu vyústiť do vyhorenia, syndrómu chronickej únavy či problémov so srdcom. S tým potom prichádzajú ku mne. Nie s tým, že majú podozrenie na ADHD.

Starostlivosť o rodinu, domácnosť a deti dá zabrať aj rodičom bez ADHD. Mať k tomu navyše „bordel“ v hlave a na krku dieťa, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou ADHD zdedilo, si vyžaduje nadľudské schopnosti.

Čím to podľa vás je, že ženy majú tendenciu prejavy ADHD maskovať?

Istú rolu v tom zohráva i kultúrny faktor a prevládajúci imperatív, že dievča musí byť vždy poriadne a v spoločnosti sa má vedieť správať. Zahraničné výskumy, ktoré sa zameriavajú na ženy trpiace ADHD, si všímajú opakujúce sa prejavy, ako chronická únava a ďalšie, ktoré som už spomínal vyššie. Žena sa zo všetkých síl snaží udržať všetko v poriadku, hoci má predispozície na to, aby u nej nebolo všetko tip-top.

Starostlivosť o rodinu, domácnosť a deti dá pritom zabrať aj rodičom bez ADHD. Mať k tomu navyše „bordel“ v hlave a na krku dieťa, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou ADHD zdedilo, si vyžaduje nadľudské schopnosti. Nehovoriac o tom, že ženy s ADHD majú oveľa výraznejšie emočné výkyvy pri hormonálnych zmenách počas mesiaca, ako je bežné u ostatných žien. Taktiež sa u nich častejšie vyskytujú popôrodné depresie.

Dá sa povedať, že pre ženu by bolo v podstate úľavou priznať si, že má ADHD, a naučiť sa s tým žiť, než sa ustavične snažiť prejavy potláčať?

Veľmi sa mi páči kniha od americkej psychoterapeutky Sari Soldenovej: Radikálny sprievodca pre ženy s ADHD: Prijmite neurodiverzitu, žite odvážne a prelomte bariéry. Venuje sa v nej práve tomu, aby boli ženy s ADHD schopné jednak prijať samy seba a jednak prijať to, že nikdy nebudú schopné spĺňať požiadavky, ktoré sú na matky vo všeobecnosti kladené. Že ich domácnosť nikdy nebude vyzerať tak ako u ostatných žien.

S ADHD máte osobnú skúsenosť. Ako vám to pomáha pri práci s klientmi?

Vnímam, že sa viem „napojiť“ na deti, u ktorých sa prejavujú podobné symptómy, a lepšie sa vcítiť do ich kože. Zároveň zisťujem, že pre ľudí, ktorí si niečo také nezažili, je to často ako úplne iný svet. Vôbec nerozumejú, ako ľudia s ADHD dokážu fungovať. Včera som to napríklad riešil s kamarátkou, ktorá nevedela pochopiť, že niekto môže mať problém sadnúť si a hodiny sústredene na niečom pracovať. Kamarátka pritom patrí medzi ten typ ľudí, ktorí dokážu zaťať zuby a úplne odfiltrovať všetky vonkajšie rušivé elementy. Má vysokú mieru sebadisciplíny a prísne dodržiava svoj denný plán.

Foto: Pexels

Nevynakladá však na to enormnú námahu, je to pre ňu do veľkej miery prirodzené. Keď sa niečo nechce mne, tak si v tom, čo robím, musím nájsť niečo svoje, čo ma bude motivovať, aby som prácu dokončil. Mám dojem, že čím viac sa mi niečo nechce robiť, tým viac mi napadajú iné myšlienky a ešte vzrastá moja frustrácia. Cez tie emócie sa napokon ani neviem dostať k tomu, čo mám robiť. Vždy sú, samozrejme, spôsoby, ktorými sa dá niečo donútiť, ale ľudí s ADHD to stojí strašne veľa energie.

Pôsobili ste v sanatóriu, kde ste na terapiách mali možnosť pracovať s 12- až 16-ročnými chlapcami, ktorí mali diagnostikované ADHD. Ako hodnotíte túto vašu skúsenosť?

Fungovali sme na spôsobe internátnej školy. Mali sme striktne stanovený denný režim, čo je už samo osebe liečivé. Vďaka režimu sa nám stabilizuje vnútorný rytmus, ktorý pomáha uvoľňovať stresové hormóny počas dňa. Rozdiel oproti bežným školám bol pre chlapcov v tom, že tu neboli považovaní za iných, ako sú ostatní, ale všetci boli na tej istej lodi. To, že boli mimo ulice, mali štruktúrovaný program a zažili si fungovanie v kolektíve, bolo práve to terapeutické, čo im najviac pomáhalo. Našou úlohou bolo pomôcť im zvládať nekontrolovateľné prejavy, ktoré so syndrómom ADHD prichádzajú, a správne ich usmerniť.

Aký dlhý pobyt bol potrebný na to, aby si dali svoj život viac dokopy?

Niektorým stačila i kratšia, 3-mesačná skúsenosť. Iní ostávali v sanatóriu aj niekoľko rokov, lebo im to tam vyhovovalo.

Viete, ako sa im darilo ďalej? Dokázali na skúsenosti z pobytu v sanatóriu stavať a ťažiť z nej?

Niektorí sa prišli po čase opäť ukázať. Vždy nás potešilo, keď sme videli, že aj tí „grázli“, ktorým hovorili, že z nich nič nebude, sa dokázali v živote uchytiť. Minule som náhodne stretol jedného nášho odchovanca, ktorý vynikal svojou inteligenciou, ale bol zároveň veľký manipulátor. Iným tým často ubližoval. Bol som veľmi rád, keď som počul, že už ako stredoškolák je úspešný informatik.

Ako sa dá pomôcť dieťaťu s diagnózou ADHD, aby sme zmiernili jej následky v dospelosti?

Veľmi veľkú rolu hrá rodičovská výchova. Väčšinou deti s ADHD, ktoré majú problémy so správaním, odrážajú problémy, ktoré sa dejú u nich doma. S ADHD sa dá veľmi pekne fungovať, pokiaľ sa s tým naučíme pracovať. Napríklad ak budeme vedieť, že dieťa bude stále potrebovať nejaký systém kontroly. Počas školy to môže byť pri robení domácich úloh, neskôr aj v každodennom fungovaní.

Ľudia s ADHD si nevedia spraviť v učení systém a odhadnúť, koľko času budú na čo potrebovať. Stojí ich enormnú námahu sadnúť si k učivu a ustavične neodbiehať.

Môže to byť napríklad mentor, pastor či iný kamarát s ADHD, ku ktorému by som sa hanbil prísť, ak by som nemal spravené to, na čom sme sa dohodli. Ak by som napríklad na vysokej škole mal mentora, ktorému by som sa musel prísť každý týždeň ukázať s tým, čo som spravil, nemusel by som si všetko odkladať na poslednú chvíľu a robiť si vysokú školu osem rokov.

Nie je prokrastinácia (chorobné odkladanie dôležitých úloh na neskôr, pozn. red.) typickou črtou mnohých vysokoškolákov? Pritom nemusí nevyhnutne ísť o tých, ktorí trpia syndrómom ADHD…

Príčiny, pre ktoré majú ľudia sklon k odkladaniu povinností na neskôr, môže byť viac a nemusí vždy ísť o ADHD. Takisto ako niekomu nemusí ísť time-manažment a tiež to nemusí mať príčinu v ADHD, ale jednoducho v tom, že na svoje povinnosti kašle. Niekomu to môže naozaj páliť a vie, že aj keď si učenie nechá na poslednú noc pred skúškou, tak je schopný sa to naučiť.

Alebo to môže byť človek, ktorý je depresívny, a tak sa snaží robiť niečo, čo mu aspoň dočasne zvýši hladinu dopamínu. Často vyhľadáva spoločnosť priateľov, no keď je zrazu sám a má niečo robiť, tak to na neho doľahne a je úplne bez energie. Pod povrchom číha depresia, ktorá mu znemožňuje niečo urobiť. Pri ľuďoch s ADHD však ide o problém sebaregulácie. Väčšinou si nevedia spraviť v učení systém a odhadnúť, koľko času budú na čo potrebovať. Stojí ich enormnú námahu sadnúť si k učivu a ustavične neodbiehať.

O ľuďoch so syndrómom ADHD sa hovorí, že sú kreatívni a umelecky nadaní. Poznáte nejakých známych umelcov či inovátorov s ADHD?

Napríklad spevák Robin Williams, herci Ryan Gosling, Jim Carrey, Emma Watson, Justin Timberlake alebo aj úspešní vedci, ako Albert Einstein či Thomas Edison.

Pripravujeme aj druhú časť rozhovoru s Radovanom Kyrinovičom, v ktorej sa dočítate:

  • prečo u ľudí s ADHD nefunguje dlhodobé plánovanie
  • čím sa líšia prejavy ADHD u detí a u dospelých
  • aké prejavy dieťaťa môžu rodičom signalizovať podozrenie na ADHD
  • akými praktickými radami pomáha svojím klientom, aby lepšie zvládali emočnú impulzivitu
Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Podobné články