ADHD by nemalo byť výhovorkou, prečo ľudia nevedia zvládať svoju impulzivitu

Radovan Kyrinovič. Foto: Anna Gekrepten
Radovan Kyrinovič. Foto: Anna Gekrepten
Prinášame vám druhú časť rozhovoru s psychológom Radovanom Kyrinovičom, ktorý už roky pomáha deťom i dospelým s ADHD.

Podporte dialóg

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Preto potrebujeme aj vašu pomoc. Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah.

V prvej časti rozhovoru sme sa pozreli na osobný príbeh Radovana Kyrinoviča s ADHD, na prepojenie medzi ADHD a traumou ako aj na rozdielnosť v prejavoch ADHD u chlapcov a dievčat. V druhej časti sa okrem iného dozviete:

  • prečo u ľudí s ADHD nefunguje dlhodobé plánovanie
  • čím sa líšia prejavy ADHD u detí a u dospelých
  • aké prejavy dieťaťa môžu rodičom signalizovať podozrenie na ADHD
  • akými praktickými radami pomáha svojím klientom, aby lepšie zvládali emočnú impulzivitu

O ADHD sa hovorí ako o syndróme dnešnej doby. Významným faktorom je i to, že ľudia majú v súčasnosti v porovnaní s predchádzajúcimi generáciami nepomerne viac podnetov na rozptýlenie. Môžeme hovoriť o zvýšenom výskyte ADHD u detí?

Podľa toho, čo viem, sú pri tom dôležité tri faktory. Jednak máme v súčasnosti lepšiu diagnostiku, takže aj keď v minulosti boli nejaké prípady ľudí s ADHD, nevedelo sa o nich. Ďalším faktorom je stále sa zvyšujúci vek prvorodičiek. Vo vaječníkoch 40-ročných žien vznikajú genetické mutácie vo vyššom počte, ktoré môžu spôsobiť napríklad Aspergerov syndróm, ADHD či iné neurovývojové poruchy. A napokon so zvyšujúcim sa počtom detí s ADHD súvisí i zmena životného štýlu. Stravujeme sa nezdravšie, máme menej pohybu a fyzickej práce, sme vystavení oveľa väčšiemu stresu ako v minulosti. Takže nie je to len o tom, že by sme boli vo výraznejšej miere vystavovaní rušivým vplyvom.

Ak tomu správne rozumiem, tak podnety na rozptýlenie, ako napríklad mobily či tablety, nemôžu byť samy osebe spúšťačom ADHD?

Nie. Pri ADHD sú biologické zmeny na úrovni mozgu, ktoré vzniknú buď pred pôrodom, alebo po ňom v dôsledku niečoho, čo naruší normálne fungovanie mozgu. Môže ísť napríklad o nejaký silný úraz alebo chemoterapiu v mladom veku.

Syndróm ADHD postihuje frontálnu časť mozgu a štandardne sa prejaví vo forme emočných výkyvov. Tie sa však vyskytujú aj u inak zdravých ľudí, ktorí si práve prechádzajú niečím ťažkým. Ako viete rozlíšiť, či ide o krátkodobú náladovosť alebo ADHD?

Vo všetkých diagnostických testoch je obdobie, počas ktorého musia symptómy pretrvávať, určené aspoň na šesť mesiacov. Ak ku mne príde klient a povie mi, že sa od rozchodu s priateľkou nevie sústrediť, pričom vidím, že sedí pokojne, rozpráva štruktúrovane a neodbieha od témy, tak je mi jasné, že nejde o príznak ADHD. Je to len výsledok toho, že mu myšlienky odbiehajú k osobe, ktorá ho nejakým spôsobom zranila a ku ktorej stále prechováva city. To však nie je to isté ako ADHD.

Foto: Unsplash

Takže pri diagnostike ADHD sa skôr zameriavate na to, ako človek funguje v rôznych oblastiach života…

Opýtam sa napríklad, ako vyzerá klientova izba, akých má rodičov, aký majú temperament, čomu sa venujú, kde pracujú. Ľudia s ADHD sa dokážu veľmi dobre uplatniť napríklad pri manuálnych činnostiach, ktoré si až tak veľmi nevyžadujú zameranie na detail. Potrebujú vidieť výsledok svojej činnosti a dostávať nejakú formu spätnej väzby. Či už od iných ľudí, alebo vo forme progresu, ktorý môžu sledovať. Práve dosahovanie čiastkových cieľov produkuje dopamín, ktorý týmto ľuďom pomáha posúvať sa bližšie k cieľu.

Nie je však potreba vidieť výsledok svojej práce a dosahovať ciele univerzálnou ľudskou potrebou?

Áno, no ľudia s ADHD sú v rámci stanovovania si cieľov krátkozrakí. Potrebujú mať stanovený cieľ oveľa bližšie ako ľudia bez ADHD.

Znamená to, že u nich nefunguje nejaké dlhodobé plánovanie?

Funguje oveľa horšie. Merali to tým, že sa ľudí pýtali, v akom časovom horizonte plánujú vo svojich diároch. Ľudia s ADHD plánujú v časovom rámci kratšom o približne 30 % v porovnaní s bežnými ľuďmi. Zdravé dieťa predškolského veku plánuje na dve – tri hodiny dopredu. Keď mu napríklad poviete, že večera bude o dve hodiny, vie sa podľa toho zariadiť. Dieťa s ADHD v tom veku plánuje asi na pol hodinu až hodinu dopredu. Keď mu poviete, že niečo sa bude diať o dve hodiny, pre neho to neexistuje.

Ľudia s ADHD majú celkovo zhoršený odhad času. Testovali to pri blikaní svetiel, kde sa mali určovať intervaly medzi blikaniami. Ľudia s ADHD dopadli v teste výrazne horšie.

Takto to funguje až do dospelosti, kde bežní ľudia plánujú na dva až tri mesiace dopredu, zatiaľ čo ľudia s ADHD tak nanajvýš na mesiac. Ľudia s ADHD majú celkovo zhoršený odhad času. Testovali to pri blikaní svetiel, kde sa mali určovať intervaly medzi blikaniami. Ľudia s ADHD dopadli v teste výrazne horšie. Majú zlý odhad času pri pohľade do budúcnosti – teda koľko času budú na niečo potrebovať, no i do minulosti – koľko času už ubehlo. Taktiež je zhoršená schopnosť oddialiť odmenu. Keď poviete človeku, že mu dáte 5 eur teraz alebo 100 eur o mesiac, tak väčšina ľudí si vie zhodnotiť, že je pre nich výhodnejšie počkať. Ľudia s ADHD si radšej vyberú prvú možnosť.

Nie je však schopnosť oddialiť si odmenu otázkou tréningu? Ak by sme tieto deti už od škôlky učili, ako na to, neboli by schopné sa rýchleho pôžitku zriecť i neskôr v dospelosti?

Keď sa robil experiment s cukríkmi marshmallow na Stanfordskej univerzite zameraný na oddialenie pôžitku, zistilo sa, že deti, ktoré si odmenu v podobe balíčka marshmallow vedeli oddialiť, neboli výrazne vyspelejšie, ale vedeli používať správne techniky. Napríklad si opakovali, že si sladkosť, ktorú majú pred sebou, nemôžu vziať. Tieto deti mali zrejme niečo naučené z domu, čo im pomohlo udržať sebakontrolu v danej situácii. Podobné pomôcky však vieme používať i v dospelosti.

Aké prejavy dieťaťa môžu rodičom signalizovať podozrenie na ADHD?

Najočividnejšia je nadmerná aktivita, neposednosť, ustavičná potreba meniť činnosti, preskakovanie z aktivity do aktivity. Čo v diagnostikách chýba, no je tiež veľmi výrazným prejavom, je zvýšená emocionalita. Je pritom jedno, o akú emóciu ide. Väčšina ľudí emócie filtruje na základe príhodnosti situácie, no ľudia s ADHD tento filter nemajú a svoje emócie nedokážu regulovať. Malé deti s ADHD sa oveľa bezprostrednejšie radujú alebo smútia. Zároveň môžu mať prejavy agresivity a byť precitlivené. Dieťa je nepozorné, opakovane nevníma, keď naň hovoríme. Je akoby zasnené vo svojom svete. Môže tam byť i prienik s Aspergerom, ale ADHD je úplne niečo iné. U detí s Aspergerom tkvie problém v tom, že majú svoj vlastný vnútorný svet, v ktorom fungujú, a dieťa s ADHD je len zatúlané v myšlienkach a nedáva pozor.

Foto: Freepik

Ak sa teda tieto prejavy u dieťaťa objavia, je na mieste vyhľadať odbornú pomoc?

Podľa môjho názoru by diagnostika mala byť v rukách pediatrov. Pediater najlepšie pozná zdravotný stav dieťaťa a vidí ho častejšie ako špecialisti z iných lekárskych odborov. Tento trend je zaužívaný i v zahraničí. Ak má pediater podozrenie na ADHD, môže si zavolať rodičov i starých rodičov, porovnať viaceré prostredia a potom spraviť diagnostiku.

Samotná liečba ADHD by sa určite nemala redukovať iba na lieky. Je dokázané, že z dlhodobého hľadiska strácajú svoju účinnosť.

V prípade, že sa väčšina z prejavov v rôznych situáciách opakuje, nie je potrebné, aby dieťa ďalej posielal k pedopsychiatrovi, ktorý mu dá termín možno o pol roka. Pediatrom by pomohlo, ak by mali prístup ku kvalitnému diagnostickému materiálu, na základe ktorého by mohli dieťa vyšetriť. V slovenčine ani češtine, žiaľ, zatiaľ dostupný nie je. Rád by som získal prostriedky, aby som ho mohol dať preložiť a získať licenciu.

Spomínali ste, že u vás sa porucha ADHD riešila i liekmi. Ide podľa vás o vhodný spôsob liečby? Zdá sa, akoby to bolo len hasenie dôsledkov a nie riešenie skutočných príčin.

V optimálnom prípade by sa farmakologická liečba mala vždy kombinovať i s prácou s rodičmi. Je kľúčové, aby sa najmä oni naučili, ako s touto poruchou pracovať. Samotná liečba by sa určite nemala redukovať iba na lieky. Je dokázané, že z dlhodobého hľadiska strácajú svoju účinnosť.

Dalo by sa povedať, že ak sa pri liečbe ADHD nezohľadňuje práca s rodinou, je liečebný proces neefektívny?

Presne tak. V prvom rade potrebuje sprevádzanie rodina s dieťaťom s ADHD. Rodičia by sa mali učiť, ako reagovať v situáciách, keď má dieťa výbuchy hnevu a nezvláda svoje emočné stavy. Čo robiť pre to, aby sa situácia ešte nezhoršila. Ak majú napríklad rodičia s dieťaťom hádku niekoľkokrát za deň a v rodine prevláda napätie, ktoré ovplyvňuje psychickú i fyzickú stránku dieťaťa i rodičov, je to akoby začarovaný kruh. Pritom by v rámci prevencie stačilo, aby sa rodičia dokázali lepšie naladiť na prežívanie dieťaťa a vedeli, aký postoj zaujať v emočne vypätých situáciách.

Mohla by pri práci s klientmi s ADHD pomôcť aj meditácia alebo mindfulness (všímavý stav mysle, pozn. red.) namiesto liekov?

Myslím, že ak by každý človek s ADHD mal dobrú životosprávu, zdravý pohyb, praktizoval meditáciu alebo mindfulness, mal prispôsobenú prácu tak, ako potrebuje, a dobrú komunitu okolo seba, nepotreboval by lieky. Práve to môže robiť hlavný rozdiel medzi dieťaťom, ktoré skončí na odvykačke, a športovcom, ako je Michael Phelps. Na základnej škole mu diagnostikovali ADHD s tým, že z neho nič nebude. Vďaka podpore jeho mamy, ktorá ho chránila od tejto neoprávnenej kritiky, sa dokázal vypracovať na historicky najlepšieho olympionika všetkých čias.

Niektorí odborníci a lekári hovoria, že ADHD je výsledkom zlých stravovacích návykov, ktoré môžu u detí spôsobovať hyperaktivitu alebo znižovať schopnosť sústrediť sa. Do akej miery ovplyvňuje prejavy ADHD nesprávna strava?

Na sebe vnímam, že moja pozornosť do veľkej miery kolíše tak ako moja energia. Viem si predstaviť, že podobne to funguje i u detí. Keď sa počas dňa najem, sústredím sa horšie. Preto teraz praktizujem tzv. prerušovanú hladovku a jem od štvrtej poobede až do večera. Vďaka tomu si dokážem lepšie udržovať energiu a nekolíše mi pozornosť v závislosti od toho, ako a kedy sa najem. Ľudia s ADHD vykazujú deficit niektorých živín, ako je zinok a železo, a tiež sa im odporúča dopĺňať omega 3 a vitamín D, ktoré pomáhajú regulovať našu náladu.

Čo by sa malo z vášho pohľadu v spoločnosti zmeniť v prístupe k deťom s ADHD?

Myslím, že by sa malo začať s prácou v rodinách. Zamerať sa na ľudí, ktorí si zakladajú rodiny, a na to, ako ich rodiny fungujú. To je podľa mňa kľúčové. Dá sa pomáhať rôznymi spôsobmi. Rodinná výchova, predmanželská príprava, manželské poradne a tak ďalej. Zároveň si myslím, že by mali do manželských poradní posielať všetky páry, nielen tie, ktoré majú problémy. Pretože problémy majú všetky páry. Jediný rozdiel je v tom, či o nich hovoria alebo ich potláčajú. Druhou veľkou oblasťou je práca s učiteľmi. Od škôlky až po strednú školu.

Učitelia často deti s ADHD trestajú, čo sa však úplne míňa účinku. Namiesto toho, aby im nechali čas na upokojenie, ktorý tieto deti tak veľmi potrebujú, bývajú zahriaknuté a vylúčené zo skupiny.

Dnes mnohé škôlky deti s ADHD automaticky odmietajú. Pritom mali v minulosti tisícky detí s ADHD, ktoré len na to nemali papier. Na základnej a strednej škole sú deti s ADHD často nepochopené a ostrakizované zo strany učiteľov, pretože ubližujú iným deťom. Učitelia často nevedia, ako by mali v danej situácii reagovať, a preto deti s ADHD trestajú, čo sa však úplne míňa účinku. Namiesto toho, aby im nechali čas na upokojenie, ktorý tieto deti tak veľmi potrebujú, bývajú zahriaknuté a vylúčené zo skupiny.

V rámci vašej práce máte skúsenosti aj s dospelými klientmi. Čím sa líši ADHD u detí a u dospelých?

Prejavy u detí a dospelých môžu byť podobné, ale vyskytujú sa v iných situáciách. Pri deťoch napríklad ešte nepotrebujeme riešiť partnerské vzťahy. Neregulované emócie dieťaťa sa prejavujú skôr vo vzťahu s rodičmi a rovesníkmi. Rovnako u detí nemusíme riešiť ešte problémy so závislosťou od drog ani s úzkosťami a depresiami. Tie sa spustia väčšinou až v pubertálnom období. U detí sa zvyknú objavovať problémy v škole, agresivita, odvrávanie, vylúčenie z kolektívu. Dospelý môže mať problém s tým, že si nevie udržať prácu, že ho chce opustiť už tretia partnerka a podobne. Dá sa teda povedať, že je to ten istý človek, len žije v iných sociálnych kontextoch, s čím potom súvisí i rozdielnosť prejavov ADHD.

Foto: Freepik

U koľkých percent detí pretrvávajú symptómy ADHD aj v dospelosti?

U približne 70 % detí pretrvávajú symptómy ADHD až do dospelosti. Asi 30 % je tých tzv. hraničných, ktoré vývoj dobehnú. To znamená, že vekom vymiznú symptómy, a tým dospievajúce dieťa „podlezie“ hranicu na diagnostikovanie ADHD.

Akým spôsobom pracujete s dospelými klientmi s ADHD, ktorí vás navštevujú?

Sú tri úrovne, na ktorých sa dá človeku pomôcť so sebareguláciou. Prvá úroveň je biologická, podmienená jednak určitou genetickou výbavou a jednak životosprávou a pestovaním si správnych návykov. To, ako sa stravujem, koľko mám pohybu, ako narábam so svojím serotonínom a dopamínom počas dňa, ako spím a podobne.

Človek s ADHD by si mal byť vedomý, že svojím konaním ubližuje svojmu okoliu, a byť motivovaný so svojimi prirodzenými náklonnosťami niečo robiť.

Druhá úroveň sú metódy a stratégie sebaregulácie, ktoré mi pomáhajú dodržiavať termíny, vnášať poriadok do chaosu, ako napríklad viesť si zoznamy úloh (rôzne to-do listy), používať pripomienky, samolepiace bločky (tzv. sticky notes) a podobne. Na tretej úrovni sa pracuje s osobnosťou, postojmi a hodnotami. Ako vnímam sám seba, či sa prijímam ako človek s ADHD a či prijímam zodpovednosť za svoje správanie.

Nie je riziko, že ľudia s ADHD budú používať svoju diagnózu ako výhovorku, prečo si nestihli splniť svoje povinnosti, alebo na ospravedlnenie svojho impulzívneho správania?

ADHD by v žiadnom prípade nemalo byť výhovorkou, prečo napríklad chodím stále neskoro alebo prečo neviem ovládať svoju impulzivitu. Mal by som si byť vedomý, že svojím konaním ubližujem svojmu okoliu, a byť motivovaný so svojimi prirodzenými náklonnosťami niečo robiť. Jedna vec je totiž moja genetická predispozícia, no druhá sú návyky a stratégie, ktoré mi pomáhajú k sebaregulácii.

Práve emočná nestabilita je pre ľudí s ADHD jednou z najväčších výziev. Vedeli by ste zhrnúť nejaké praktické rady, ktorými pomáhate svojim klientom, aby lepšie zvládali stavy emočnej impulzivity?

V prvom rade im odporúčam spísať si rôzne oblasti v živote, v ktorých im robí impulzivita problémy. Ako napríklad škola, práca, životospráva, vzťahy, šoférovanie a financie. Ak majú napríklad tendenciu skákať ľuďom do reči, reagovať zbrklo a druhých pritom zraniť, je dobré vytvoriť si priestor na premýšľanie. Pomôcka, ktorú svojim klientom odporúčam, je dať si prsty na ústa, podobne ako to robia deti, keď nechcú niečo povedať. Tým dajú sami sebe signál, aby okamžite nereagovali, a zároveň im vznikne čas na premýšľanie.

Svojim klientom často zdôrazňujem, aby sa učili odpúšťať sebe aj iným. To im pomáha, aby neostali zaseknutí v minulosti, nelipli na svojich minulých chybách a zároveň neboli príliš fixovaní na budúcnosť.

Ďalším spôsobom, akým sa dá získať čas, je parafrázovať to, čo im druhý človek povedal. Zároveň im však opakujem, že nečinnosť v ich prípade nie je riešením. To by bolo pri množstve vynárajúcich sa impulzov kontraproduktívne. Alebo ak majú problém pokojne sedieť a ustavične si berú do rúk nejaký predmet zo stola, čo je v niektorých prípadoch nevhodné, odporúčam im chytiť si palce a dať si ruky k sebe.

Nie je pre ľudí s ADHD ťažké tieto rady aplikovať, ak sa dostanú do emočne napätých situácií?

Zo skúsenosti môžem povedať, že čím viac si klienti tieto návyky osvoja, tým ľahšie ich dokážu použiť, keď je to potrebné. Postupne ich robia úplne automaticky, bez toho, že by nad nimi museli rozmýšľať. Pritom však svojim klientom často zdôrazňujem, aby sa učili odpúšťať sebe aj iným. To im pomáha, aby neostali zaseknutí v minulosti, nelipli na svojich minulých chybách a zároveň neboli príliš fixovaní na budúcnosť a na presvedčenie, že sa musia čo najskôr zmeniť. Skutočná zmena je totiž vždy možná len v prítomnosti. Tým, že si v situácii, v ktorej som zlyhával, v prítomnej chvíli uvedomím, že môžem konať inak. To je práve ten rozdiel v prístupe: či mám nádej do budúcnosti s víziou môjho lepšieho, viac emočne zregulovaného ja alebo budem žiť s úzkostlivým strachom z toho, čo v mojom živote môže a nemusí prísť.

Oproti iným štátom je povedomie o ADHD na Slovensku ešte stále pomerne slabé. Čo by sa malo podľa vás zlepšiť v informovanosti o ADHD?

Na Slovensku nám chýba podrobný manuál, ktorý vydala Svetová federácia ADHD a je odborne lepší ako čokoľvek, čo som doteraz v slovenčine čítal. Je to materiál, v ktorom sú zhrnuté všetky doterajšie poznatky o ADHD: príčiny vzniku, možnosti liečby v detstve, v adolescencii, v dospelosti. Ak sa mi podarí nájsť prostriedky, chcel by som ho dať preložiť, aby bol dostupný komukoľvek, kto o túto tému prejaví záujem.

Viac o téme:

Ak má dieťa genetické predpoklady na ADHD, no vyrastá v dobrom prostredí, nemusí sa u neho syndróm rozvinúť

Psychiater Pöthe: ADHD je často posttraumatická stresová porucha. Veľakrát to psychiatri nevedia

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Podobné články