Položili by ste za Monu Lisu svoj život? Títo muži z druhej svetovej vojny áno

Je priam neuveriteľné, že o príbehu, ktorý inšpiroval knihu a film Pamiatkari (The Monuments Men), nevie viac ľudí.

Vojenská jednotka zložená z expertov na umenie a architektúru, ktorá riskuje svoje životy, aby zachránila cenné umelecké diela západnej civilizácie pred nacistami? To znie ako námet nejakého pútavého thrilleru. Až na to, že je to skutočný príbeh.

Keď nacisti vládli približne tretine európskeho územia a polovici európskeho obyvateľstva, ukradli tisíce umeleckých diel neoceniteľnej hodnoty vrátane Gentského oltára z 15. storočia, Mony Lisy od Leonarda da Vinci, Bruggskej madony od Michelangela alebo originálneho zápisu Beethovenovej 6. symfónie.

Potom nastal čas, keď už bolo očividné, že nacistické Nemecko druhú svetovú vojnu prehrá. Na ilustráciu, rozprávame sa o období, keď Adolf Hitler podpísal rozkaz, ktorý sa neskôr stal známym pod zlovestným názvom Nerov dekrét.

Ako vyplýva z jeho názvu, išlo o rozkaz na demoláciu infraštruktúry samotného nacistického Nemecka, aby ju nemohli pri svojom čoraz úspešnejšom postupe využiť jeho nepriatelia. A bolo viac-menej jasné, že s pádom Tretej ríše svet príde aj o nakradnuté umelecké diela, ktoré sa nachádzali za nepriateľskou líniou.

Preto vznikol tím, ktorý na územie nacistického Nemecka prenikal spoločne so spojeneckými vojskami a hľadal tieto vzácne diela. A doslova pritom nasadzoval svoje životy. Väčšina z „pamiatkarov“ druhú svetovú vojnu prežila, niektorí však nie. Major Ronald Edmund Balfour napríklad zomrel pri pokuse o záchranu sôch zo zrúteného kostola v severozápadnom Nemecku.

Väčšina z nás si aspoň teoreticky dokáže predstaviť, že by dokázala položiť svoj život za svoju rodinu alebo priateľov. Ale za umelecké diela? Čo ľudí vedie k tomu, aby umeniu pripisovali takú vysokú hodnotu?

Iba cez predstavivosť pochopíme svet

Na tieto otázky sa vo svojej novej eseji pokúsila odpovedať aj publicistka a študentka filozofie Madeleine Dobrowská.

Pri hľadaní odpovedí sa opiera o myšlienky veľkých mysliteľov kresťanskej tradície vrátane (v kultúrnej rubrike nášho časopisu často spomínaného) C. S. Lewisa a Tomáša Akvinského.

Prvý menovaný o predstavivosti povedal, že ide o „orgán významu“. Ak chcem niečo posúdiť, musím najprv pochopiť význam danej veci, s čím mi pomáha práve predstavivosť stimulovaná umením. Podobne to videl aj Akvinský, ktorý tvrdil, že realitu dokážeme pochopiť len vďaka našej predstavivosti. Ak prídem o predstavivosť, prídem o prístup k realite.

Dobrowská však hovorí, že to samo osebe by nestačilo na odôvodnenie toho, prečo si „pamiatkari“ povedali, že za umenie sa oplatí zomierať. Áno, umenie je hodnotné, pretože nám umožňuje správne chápať a posudzovať realitu, ale ak by to bolo všetko, stačilo by počkať na nové umelecké diela, nebolo by potrebné zachraňovať tie staršie.

Umenie je však navyše aj jedinečným prejavom ľudskej dôstojnosti. Stačí si spomenúť na to, že sme stvorení na Boží obraz a samotný Boh je tvorcom. Ak teda berieme suroviny Božieho diela – ako napríklad mramor – a robíme z nich niečo nové, svojím malým podielom napodobňujeme Božiu tvorivosť.

Umelec nám teda nepomáha len pri chápaní sveta okolo nás. Dá sa povedať, že sa doslova podieľa na jeho tvorení.

Aké hodnoty máš, také umenie tvoríš

Do poctivého umenia sa navyše premietajú aj morálne hodnoty kultúry, v ktorej vzniklo, pričom táto tradícia je asi najsilnejšie citeľná práve v západnom pohľade na umenie.

Hitler to dobre vedel. Okrem svojho osobného záujmu o umelecké diela bola jeho motívom veľmi pravdepodobne aj snaha odstrihnúť Európu od jej starého kultúrneho dedičstva, aby v nej mohol uplatniť svoje vlastné zvrátené myšlienky.

Snaha o zničenie starého umenia je medzi tyranmi už tradíciou. Spomeňme si napríklad na Francúzsku revolúciu, ničenie chrámov v komunistickom Rusku alebo prenasledovanie pre režim nepohodlných básnikov a spisovateľov v socialistickom Československu.

Aj keď je zrejme chybou stotožňovať pojmy „umenie“ a „kultúra“, je potrebné uznať, že vysoké (a do značnej miery aj populárne) umenie je priamou súčasťou srdca kultúry nejakej spoločnosti. Ak niekto chce túto kultúru zničiť, bodnutie priamo do srdca pôsobí ako dobrá stratégia.

Zároveň je však umenie vysvedčením kultúry. Ak chceme posúdiť nejakú kultúru, okrem jej formálnych inštitúcií a morálnych noriem by sme určite mali venovať pozornosť aj jej umeleckým prejavom.

To, že sa počas druhej svetovej vojny medzi Spojencami objavili muži, ktorí nasadili svoje životy pri záchrane západného umenia, dáva na tomto pomyselnom vysvedčení nášmu prístupu k umeniu veľmi dobrú známku.

Je príhodné na to pomyslieť, keď sa budeme najbližšie v nejakom európskom múzeu pozerať na nejaký „úplne obyčajný“ obraz.