Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Jeho život by mohol slúžiť ako predloha k filmu Indiana Jones. Keď ako zasvätený fokolarín len o vlások unikol smrti, pochopil, že jeho misijným poľom je Rusko. Dnes už tri desaťročia prináša nádej tam, kde sú farnosti roztrúsené ako ostrovy, omše sa slávia v obývačkách a prežiť zimu nie je samozrejmosť.
V rozhovore s kňzom Melicharom Repkom sa okrem iného dozviete i to:
Spomínate si, ako sa zrodilo vaše povolanie ísť na misie práve do Ruska?
Pamätám si to veľmi dobre – hoci vtedy by mi ani len nenapadlo, že raz skončím v Rusku. Skôr naopak. Tých, čo tam šli, som úprimne ľutoval. Ale Pán Boh má svoje cesty… Tá moja sa začala v Hnutí fokoláre, kde som už predtým zložil večné sľuby.
Žil som v tom, že som našiel svoje miesto. A zrazu – z ničoho nič – sa vo mne zrodila túžba byť kňazom. Nerozumel som tomu. Nikdy ma nelákala predstava, že by som krstil, sobášil, pochovával… A predsa to volanie vo mne rástlo.
Tak som napísal Chiare Lubichovej, čo s tým. Zároveň som už vtedy vnímal, že mojím misijným poľom by malo byť Rusko. Potreba v hnutí však bola iná. Z Afriky prišla výzva, aby poslali náhradu za františkána, ktorý tam viedol farnosť v duchu fokoláre.
A tak Chiara chcela vyslať mňa a Ladislava Hučka, ktorý sa stal neskôr biskupom. Už sme sa začali pripravovať, keď prišla správa, že nakoniec našli františkáni náhradu medzi svojimi. Nemuseli sme ísť teda my. A napokon prišiel jeden moment, keď som s istotou vedel, že ma tam Boh chce.
Môžete nám ho priblížiť?
Prežil som autonehodu, po ktorej by som tu už podľa všetkého nemal byť. V zákrute som dostal šmyk, narazil do stromu, auto sa prevrátilo a ešte niekoľko metrov sa šmýkalo po streche. Privolaný policajt len sucho poznamenal, že šofér musí byť mŕtvy. A ja som stál vedľa neho.
Keď má človek vnútornú istotu, že koná Božiu vôľu, potom sa už nepýta, či to bola správna voľba.
Keď som sa z toho auta dostal, prvá myšlienka, ktorá mi prišla na rozum, bola: Pane, prečo ešte žijem? A odpoveď bola jasná: Aby si išiel do Ruska. V tej chvíli som pochopil, že tá túžba ísť do Ruska nebola zo mňa. A tak som znovu napísal Chiare a ona súhlasila.
Poznali ste nejakých misionárov v Rusku a realitu tamojšej Katolíckej cirkvi? Alebo ste začínali takpovediac „na zelenej lúke“?
Úplne „na zelenej lúke“ to nebolo. V Rusku už pôsobil slovenský kňaz Peter Fidermak, ktorý sa o niečo neskôr stal známou postavou v Kaliningrade. Keď som sa rozhodoval, spojil som sa s ním. Mal som vtedy pred sebou ešte dokončenie štúdia teológie v Banskej Bystrici a samotnú kňazskú vysviacku.
V tom čase sa začalo hovoriť o možnosti, aby som bol vysvätený priamo v Rusku. Miestny biskup zo Sibíri v tom videl silný symbolický rozmer – v krajine nebolo kňazské svätenie celé desaťročia, ľudia ani netušili, ako taký obrad vyzerá. Mal pocit, že to bude dôležité gesto pre tamojšiu komunitu. Tak sa napokon svätenie uskutočnilo tam.
Kde ste napokon začali pôsobiť?
Prvé roky som pôsobil v Novosibirsku, kde som ostal sedem rokov. Potom nasledoval Omsk a Ťumeň, kde som strávil ďalších dvanásť rokov. A keď v meste Išim zomrel miestny kňaz, presunul som sa tam a slúžim tam dodnes.
Už skoro desať rokov pôsobím na tom istom mieste. Keď sa na to pozriem spätne, som v Rusku už takmer tri dekády. Je to takmer celý život v službe – a predsa s pocitom, že to nebol môj plán, ale odpoveď na pozvanie zhora.
Túžba pôsobiť v Rusku vás sprevádzala dlho. Keď ste tam prišli – potvrdilo sa vám, že ste na správnom mieste?
Áno, veľmi jasne. Keď má človek vnútornú istotu, že koná Božiu vôľu, potom sa už nepýta, či to bola správna voľba. Aj keď prídu problémy – a tie prídu vždy –, neriešiš, či si mal ísť niekam inam.
Veľmi mi pomohla spiritualita Hnutia fokoláre, najmä postava Ježiša opusteného. To je niečo, čo keď človek skutočne prežije, tak sa prestane báť. Lebo každý kríž, každá ťažkosť sa dá prijať ako chvíľa, keď Ježiš trpel – a ty mu vtedy môžeš povedať: Áno, prijímam ťa, Ježišu, v tejto opustenosti. V tom je obrovská sila.
Ako ste si budovali vzťah s miestnymi ľuďmi? Dokázali ste ich osloviť aj napriek odlišnej kultúre a mentalite?
Vzťahy sa vytvárali postupne, v každom meste trochu inak. V Novosibirsku som sa najviac venoval deťom a mládeži. Biskup mal v prírode jeden starý dom, ktorý sme prerobili na chatu a cez víkendy som tam chodieval s deťmi z farnosti aj z detského domova. Bola to silná a živá pastorácia a najmä veľmi potrebná.
V tom čase totiž v Novosibirsku prebiehal veľmi náročný zápas s drogami. Hovorilo sa, že na perifériách bolo až 90 percent mladých nejako namočených v drogách. Najhoršie bolo, že neraz boli do tohto obchodu zapojení aj tí, ktorí mali proti nemu zasahovať.
V takom prostredí bolo každé pozitívne stretnutie s mládežou malým zázrakom. V ďalších mestách som sa potom viac venoval farnostiam, no práca tam vyzerá úplne inak než na Slovensku.
Ako to myslíte?
Kňaz na Sibíri má na starosti niekoľko kostolov a okrem toho navštevuje desiatky malých komunít roztrúsených po obrovskom území. V mnohých dedinách sa ľudia stretávajú na svätej omši v rodinných domoch. Niektorí si ich stavajú tak, aby sa do obývačky zmestilo aj tridsať ľudí. Potom sa len dohodnú, u koho bude svätá omša, zavolajú mi a ja prídem. Takýchto malých spoločenstiev môže vzniknúť naozaj veľa.
Cestovanie po Sibíri je niekedy doslova bojom o prežitie.
Viera tam prežila najmä vďaka rodinám, ktoré ju udržali ešte z čias komunizmu. Keď sa dozvedia, že príde kňaz, hneď sa zorganizujú. Veľa pomohli aj dobrovoľníci z Nemecka – na vlastné náklady stavali montované kostoly. Jednoduché, ale funkčné. Takéto kostoly dnes nájdete po celej Sibíri. Nie sú veľké, ale na tie podmienky úplne postačujú. Nejde ani tak o množstvo veriacich, ale o vernosť. A tá je často obdivuhodná.
Spomínali ste, že veriaci sú roztrúsení na obrovskom území – čo to konkrétne znamená? Aké vzdialenosti bežne prekonávate, aby ste sa k nim dostali?
Keď som pôsobil v Omskej oblasti, mali sme farnosť veľkú ako dve Slovenská – a na to sme boli len dvaja kňazi. Teraz som v meste Išim a moja farnosť má rozlohu približne ako polovica Slovenska. Mám tri oficiálne registrované farnosti s kostolmi, ale okrem toho pravidelne navštevujem mnohé menšie spoločenstvá veriacich – väčšinou do tridsať ľudí.
Aj preto sa u mňa nedeľa začína už v piatok. Sväté omše slávim každý deň – od piatka až do stredy –, aby sa všetci dostali k sviatostiam. Všetko zvládam len vďaka tomu, že mám auto. A keď je v poriadku a slúži dobre, dá sa s ním naozaj obslúžiť aj územie veľké ako Slovensko.
Ako ste sa dokázali adaptovať na úplne iné klimatické, ale aj geografické podmienky – prekonávanie veľkých teplotných rozdielov, geografických vzdialeností a podobne?
Adaptácia bola nevyhnutná. Kým na Slovensku sú teploty relatívne mierne, na Sibíri sa v zime bežne pohybujú okolo –42 °C a v lete môžu presiahnuť +40 °C. S úsmevom si hovoríme, že čo v zime premrzneme, v lete doženieme. Ale sú to extrémy, ktoré si vyžadujú prípravu – fyzickú aj psychickú.
V aute musím mať vždy plnú nádrž, kvalitné oblečenie a plán, čo urobiť, ak by bolo treba ísť desiatky kilometrov peši. Sú prípady, keď sa v zime pokazí auto a pomoc nepríde. Ľudia vtedy zapália pneumatiky ako dymový signál — ale nie vždy to stačí. V takých podmienkach môžu zamrznúť aj celé rodiny.
Cestovanie po Sibíri je niekedy doslova bojom o prežitie. Pomáhajú však aj technické riešenia, napríklad ohrevné systémy motora. A tiež ľudská solidarita – takmer každý vodič má v kufri štartovacie káble a je pripravený pomôcť. V takýchto podmienkach sa vytvára tiché bratstvo medzi ľuďmi.
Hoci federálne cesty sú udržiavané, ak sa odkloníte len o pár desiatok kilometrov do niektorej z dedín, dostávate sa do iného sveta. Jamy, ľad, sneh, neprejazdné úseky – miestni používajú aj pneumatiky s klincami, ktoré sú u nás zakázané.
Mráz síce niekedy pomôže zakryť výtlky, ale jazda je nebezpečná. Takáto cesta vás naučí pokore – a aj to, že každé stretnutie s veriacimi, hoci vzdialené stovky kilometrov, má svoju hodnotu.
Zdá sa, že nežijete na mieste, kde by sa človek vždy cítil bezpečne za volantom… Ocitli ste sa niekedy v situácii, keď išlo o život?
Áno, nehody boli – a nie jedna. Raz som bol po ceste z jednej návštevy unavený a dostal som mikrospánok. Auto vyletelo z cesty a celé skončilo ponorené vo vode. Až tam som sa prebral.
Našťastie som sa nezranil, ale auto bolo vážne poškodené a elektrina úplne zničená. Museli sme ho s traktorom ťahať z vody a opravovať. Pamätám si ešte, ako som vidlami lovil značku. (Úsmev.)
Po vyše desiatich rokoch mám teraz prvú dovolenku. V tých podmienkach vás totiž nemá kto zastúpiť.
Inokedy do mňa v zime na klzkej ceste narazilo auto a odniesla si to karoséria, ale opäť sa mi nič nestalo. Človek si v takých chvíľach ešte viac uvedomí, že na to nie je sám – že nad ním Boh skutočne drží ochrannú ruku.
Ako si pri takých veľkých vzdialenostiach a malom počte kňazov nachádzate priestor na oddych?
Ťažko. To je jednou z najväčších praktických výziev našej služby. Po vyše desiatich rokoch mám teraz prvú dovolenku. V tých podmienkach vás totiž nemá kto zastúpiť.
Každý kňaz má na starosti svoju farnosť a roztrúsené obce, niekedy stovky kilometrov od seba. Neexistuje možnosť, že by si človek ráno odslúžil svoju omšu a potom ešte išiel niekam vypomáhať. Tieto vzdialenosti a rozptýlenosť komunity to neumožňujú.
Spomínam si, ako som volal s otcom Petrom Fidermakom, ktorý pôsobil v Kaliningrade, týždeň pred jeho smrťou. Povedal, že ho čaká operácia a keď sa zotaví, pošle ma konečne na dovolenku. Napokon to už nestihol…
Situácia sa však akoby zázrakom vyvinula tak, že dvaja kňazi pôsobiaci na Sibíri sa spontánne medzi sebou dohodli na mojom zastúpení a ja som mohol vycestovať na Slovensko. Preto tu dnes sedím s vami. Jeden cestoval 1 200 kilometrov, druhý 350. Dodnes si myslím, že v tom je zásluha Petra, ktorý mi to vybavil „zhora“.
Čo vnímate – ako človek, ktorý pozná Rusko zvnútra – ako najväčší problém, s ktorým sa dnes bežní ľudia na Sibíri stretávajú?
Ťažko povedať, čo je najväčším problémom, ale jedným z najpálčivejších je určite alkohol. Je to niečo, čo doslova rozkladá životy ľudí – ničí vzťahy, rozbíja rodiny, oberá ich o dôstojnosť. Neraz sa mi stane, že keď som už na ceste do jednej zo vzdialených dedín, kde mám slúžiť svätú omšu, niekto z rodiny mi zavolá, aby som radšej nechodil – lebo muž je opäť opitý.
Alkohol je v mnohých prípadoch únikom – pred bolesťou, pred zodpovednosťou, pred samotným životom. Ľudia riešia osobné krízy nie cez vzťah s Bohom alebo cez spoločenstvo, ale cez fľašu. Výsledkom sú zničené manželstvá, rozpadnuté rodiny, osamelé deti.
A potom počujete, ako sa už malé deti modlia: Pane Ježišu, nech sa otec s mamou viac nehádajú alebo Nech otec už nepije… To sú chvíle, keď vám až zovrie srdce, že už malé deti prosia za to, aby doma nebola vojna. Sú tu však aj pekné príklady rodín, no čelia veľkému tlaku.
Vo fokoláre som sa naučil, že ak je v spoločenstve jednota, diabol tam nemá moc. V atmosfére lásky nemá šancu pôsobiť.
Vplyv liberalizmu, individualizmu a materializmu robí svoje. A stačí, že niekto uverí klamstvu, že rozvod je riešením, že sa dá začať odznova bez bolesti. Lenže tú si vždy niekto odnesie – a najčastejšie sú to deti.
Podľa štatistík končí takmer 75 % manželstiev v Rusku rozvodom. Je okrem alkoholu a vplyvov, ktoré ste spomínali, ešte niečo, čo sa pod túto štatistiku podpisuje?
Celé je to prepojené. Alkohol je len jedným z prejavov hlbšieho problému – a tým je duchovná prázdnota. Ľudia často zabúdajú na odpustenie. Nevedia alebo nechcú vydržať, nechajú sa ovládnuť hnevom, zranením, pýchou.
Napríklad jeden z partnerov si po hádke povie: Tento týždeň ti už nič nepoviem. Budem ticho. Ale to ticho nie je pokojné, je plné výčitiek. A z toho vznikajú nedorozumenia, hádky, odcudzenie.
Keď prestane fungovať dialóg a láska, ľudia sa odcudzia – a ani si nevšimnú, že ich niečo (alebo niekto) ťahá preč. Diabol vtedy využije každú malú trhlinu – a ak človek odpovie na zlo ďalším zlom, otvorí mu dvere dokorán.
Vo fokoláre som sa naučil, že ak je v spoločenstve jednota, diabol tam nemá moc. V atmosfére lásky nemá šancu pôsobiť. Ale ak prestaneme odpúšťať, ak sa hádame a na urážku odpovedáme urážkou, práve tým mu dávame priestor.
Boh nám dá vždy silu, ak s ním chceme spolupracovať – nie na tom, čo nás rozdeľuje, ale na tom, čo nás uschopňuje milovať. Lebo ak zareagujeme na dobré vnuknutie, Boh spraví ten „zvyšok“. Ale ak ho nezachytíme, Boh si nájde niekoho iného.
Ako sa môžeme naučiť byť citlivými na dobré vnuknutia?
Dôležitá je blízkosť s Bohom a snaha zotrvávať v jeho prítomnosti počas celého dňa. Ježiš nepovedal: modlite sa raz denne. Povedal: Modlite sa neustále. A to sa dá len tak, že všetko, čo robíme – práca, varenie, cestovanie, stretnutia –, premeníme na modlitbu. Takto sa človek stáva vnímavým na vnútorný hlas a jemné pohyby v srdci.
Práve takto pracuje Boh. Nie cez nátlak, ale cez jemné pozvanie. A čím viac s ním žijeme, tým lepšie mu rozumieme a spoznávame, čo máme robiť – kedy hovoriť, kedy mlčať, komu pomôcť, ako sa rozhodnúť. A vtedy Boh môže konať doslova zázraky.
Spomeniete si na nejaký konkrétny?
Dodnes si pamätám jedno stretnutie z čias komunizmu, kde nás bolo asi štyristo. Vystúpil na ňom muž o paličke, detský lekár, ktorý rozprával svoje svedectvo o tom, ako sa Boh postaral o jeho rodinu.
Mal päť alebo šesť detí a všetky museli byť na bezlepkovej diéte. V tom čase sa také potraviny dovážali zo zahraničia, ale zrazu prestali prichádzať a on nemal deťom čo dať jesť. A tak si večer s manželkou kľakli a modlili sa.
Na druhý deň ráno prišla obrovská zásielka – plná bezlepkových potravín. Nikto ju neobjednal, ale bola presne na ich meno. A v tej chvíli mi došlo, že v tom príbehu som bol aj ja.
Chudoba ešte neznamená, že človek priľne bližšie k Bohu – rovnako ako bohatstvo automaticky neodvádza človeka od viery.
Keď som bol pred časom služobne v Bratislave, stretol som niekoho, kto mi o tejto rodine hovoril. Hneď som si spomenul, že som kedysi v jednom obchode videl regál s bezlepkovými potravinami. Napadlo mi, že by som im mohol niečo poslať.
Vypýtal som si adresu, napísal si ju – a odložil. Papier sa mi váľal na stole, niekoľkokrát som ho takmer zahodil. Až som si jedného dňa povedal: Dosť. Našiel som ten obchod, kúpil veľkú krabicu výrobkov a poslal im to. A neskôr som sa dozvedel, že práve tá zásielka prišla k nim ráno po tej modlitbe.
Keď som potom počul otca tejto rodiny rozprávať na pódiu, prešiel mi mráz po chrbte. Koľko stačilo, aby som to neurobil? A koľko takých dobrých vnuknutí som už v živote mal a nezrealizoval som ich?
Pochopil som, že ak tieto Božie vnuknutia s ľahkomyseľnosťou odhodíme, on si nájde iného a s nami už v tom konkrétnom pláne počítať nemôže. Preto ak nám niečo dobré príde na myseľ, netreba príliš dlho otáľať. Možno práve v tej chvíli sme odpoveďou na niečiu tichú modlitbu.
Rusko sa dodnes mnohým spája s realitou chudoby. Je z vašej skúsenosti táto chudoba iného charakteru než u nás? Otvára tento nedostatok väčší priestor pre evanjelium a ľudskú blízkosť?
Chudoba ešte neznamená, že človek priľne bližšie k Bohu – rovnako ako bohatstvo automaticky neodvádza človeka od viery. Je to záležitosť srdca. Ale pravdou je, že v odľahlých oblastiach je bieda často veľmi tvrdá.
Ľudia sú bez práce, bez príjmu, bez perspektívy. A práve v takých podmienkach sa veľa z nich uchyľuje k alkoholu, ku krádežiam, k podvodom. Je to únik. Niekedy už len preto, aby prežili deň.
Zažil som však aj opak. Poznal som muža, ktorý bol dlhé roky alkoholikom a zrazu sa rozhodol riešiť svoj problém s Bohom. Každý deň chodil na svätú omšu, prosil o silu, o milosť, aby vydržal. A keď sa začal meniť, zrodila sa v ňom túžba pomáhať aj druhým v rovnakej situácii. To je evanjelium v praxi.
A niekedy stačí málo: vypočuť, podať ruku, usmiať sa. Pre človeka v biede môže byť takýto prejav blízkosti ako infúzia – vráti mu chuť žiť. Tam evanjelium často neznamená kázať, ale jednoducho byť pri človeku.
Sibír si mnohí dodnes spájajú s temnou minulosťou gulagov. Ako sa ľudia v Rusku vyrovnávajú s touto kapitolou dejín? Je tam ešte prítomná živá pamäť na komunistický režim?
Veľmi závisí od generácie. Starší ľudia si ešte pamätajú alebo aspoň poznajú príbehy svojich rodičov a starých rodičov. Viem o prípadoch, keď niekomu zabili otca či deda len preto, že niečo povedal proti Stalinovi. Každý mesiac bolo nariadené „zlikvidovať“ určitý počet ľudí, len aby sa udržal strach. Pamätajú si hlad, mráz a masové vyvražďovanie.
Mladšia generácia však už o tom takmer nič nevie. Propaganda bola za komunizmu veľmi silná. V školách sa o represáliách nehovorilo. Mnohí dnes ani netušia, že komunizmus priniesol toľko utrpenia. A ľudia trpia aj dnes…
Narážate na rusko-ukrajinskú vojnu, alebo, ako sa hovorí, špeciálnu vojenskú operáciu?
Skôr na to, ako sa zmenilo vnímanie celej situácie. Spočiatku to pre mnohých ľudí v Rusku nebola priama realita. Konflikt sa v médiách opisoval ako „špeciálna operácia“ a na bežného človeka – najmä vo vzdialenejších oblastiach – to pôsobilo ako niečo vzdialené, čo sa ho osobne netýka.
Zlom nastal v momente, keď sa do krajiny začali vracať truhly.
Zlom nastal v momente, keď prišla mobilizácia a keď sa do krajiny začali vracať truhly. Vtedy si mnohí uvedomili, že sa ich táto situácia predsa len bytostne dotýka. O to viac je cítiť potrebu vnútorného pokoja a hľadania pravdy, ktorá nie je závislá od vonkajších okolností.
Čo sa podľa vás v Rusku najvýraznejšie zmenilo oproti obdobiu Sovietskeho zväzu?
Sloboda náboženského vyznania. V čase Sovietskeho zväzu bola viera oklieštená, veriaci pod drobnohľadom. Kostoly sa zatvárali alebo prestavovali na sklady, kňazi končili vo väzení alebo v gulagoch. Dnes môžeme slúžiť sväté omše, oficiálne registrovať farnosti a dokonca stavať nové kostoly. To by si kedysi nikto ani len nepredstavil.
Zároveň však prišli nové výzvy – duchovná prázdnota, strata morálnych hodnôt, návykové správanie. Zmenili sa okolnosti, ale výzvy ostali. Kedysi išlo o prežitie viery, dnes ide o jej uchovanie v prostredí liberalizmu, individualizmu a konzumizmu. Kým kedysi ohrozovali vieru vonkajšie tlaky, dnes ju narúša to, čo človeka odvádza od pravdy zvnútra.
Slovenský pohľad na Rusko je dnes veľmi polarizovaný – od obdivu až po strach a nenávisť. Ako túto polaritu vnímate vy?
Treba si uvedomiť, že Rusko nie je len politika, propaganda a vojna. Rusko sú predovšetkým ľudia. A tých je obrovské množstvo – žijú tam so svojimi osudmi, rodinami, bolesťami aj radosťami. Mnohí sú z dnešnej situácie zmätení, zranení, niektorí prišli o svojich blízkych. Sú to bežní ľudia, ktorí túžia po mieri, po pravde, po dôstojnom živote.
Zažili ste momenty, keď ste boli na hrane – psychicky, fyzicky či duchovne – a uvažovali ste o návrate domov?
Musím povedať, že nie. Aj keď som sa nad tým niekoľkokrát zamýšľal – problémy boli, sú a budú. Keď však má človek istotu, že ho tam poslal Boh, takéto pochybnosti vníma skôr ako pokušenie. A musím povedať, že ma Pán Boh od takýchto pokušení ochránil. Myslím, že pomohlo aj vedomie, že plním jeho vôľu, nie tú svoju.
Nakoniec, realita prítomnosti Ježiša uprostred je natoľko dostupná, že si ju môžem vytvoriť s každou skupinou. Či sú to deti, mládež, dospelí. Tak žijem realitu fokoláre so všetkými a nemám kedy byť sám.
Čím nás môžu Rusi – obyčajní ľudia na Sibíri – obohatiť alebo inšpirovať? Je niečo, čo by sme sa od nich mali naučiť ako spoločnosť?
Určite nás môžu inšpirovať pohostinnosťou a dobrosrdečnosťou. To je niečo, čo tam človek cíti veľmi silno. Keď vám tam niekto povie: Príď na čaj, neznamená to len šálku čaju – pripraví sa celý stôl, pohostí vás, prijme ako svojho. Mnohí majú v sebe hlbokú ochotu pomôcť a podeliť sa aj s málom.
Veľmi silné sú aj rodinné väzby. Ľudia si tam viac vážia spoločný čas a rodinné oslavy sú skutočnou udalosťou, pri ktorej sa stretnú viaceré generácie. Aj deti si pripravujú krátke programy – spievajú, recitujú… Táto schopnosť byť spolu a tešiť sa jeden z druhého je niečo, čo nás môže inšpirovať.
Čo by ste – po vyše troch desaťročiach svojej služby – dnes povedali mladému kňazovi, ktorý by zvažoval misie v podobne náročnom prostredí? Čo je podľa vás kľúčové pre vytrvanie v službe?
Ak je v tom povolanie od Boha, netreba sa báť. Kľúčové je vedieť, prečo som tam – že som tam nie preto, aby som si niečo dokazoval, ale preto, že ma tam Boh poslal. A keď je to tak, človek dokáže vydržať aj veľmi náročné situácie.
Samozrejme, potrebná je aj duchovná opora — osobná modlitba, Eucharistia, spoločenstvo, kontakt s druhými kňazmi. Najdôležitejšie je však vnútorné vedomie, že som na správnom mieste.
Má vaša misia ešte stále čo priniesť? Čo by ste chceli, aby po vás zostalo?
Verím, že áno. Kým tu sú ľudia, ktorí hľadajú Boha a túžia po jeho blízkosti, moja misia má zmysel. Nejde o veľké čísla, ale o vernosť – o to, že niekto môže prísť, vyspovedať sa, prijať Eucharistiu, počuť slovo nádeje.
Verím, že po mne zostane prítomnosť Cirkvi tam, kde sa možno pred rokmi ani nedúfalo, že tam raz bude. A možno aj svedectvo toho, že ak Boh zavolá, oplatí sa mu dôverovať.
Foto: Archív Melichar Repka.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
