Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Stredná a východná Európa patria podľa inštitútu VoxDev k najviac polarizovaným regiónom sveta. To z nich robí zaujímavé laboratórium pre pochopenie toho, ako sa demokratické spoločnosti rozkladajú a ako sa môžu znovu učiť dôvere. Nad týmito aj ďalšími témami sa spoločne zamýšľali slovenský teológ Pavol Bargár, maďarský sociológ Miklós Szabó, rumunský sociálny vedec Iulius Rostas a mexický spisovateľ Carlos Pascual, žijúci v Ľubľane.
Diskusia vznikla v rámci iniciatívy Dialogue Talks — projektu štyroch organizácií zo strednej Európy, vedených migrantmi – Mozaiky Platform Dialog z Česka, Spoločnej cesty zo Slovenska, Dialógus Platform Egyesület z Maďarska a Medkulturni Dialog zo Slovinska, ktoré sa usilujú budovať mosty naprieč kultúrnymi a politickými hranicami.
Teológ Bargár pri hľadaní koreňov polarizácie siahol po myšlienke protestantského teológa Paula Tillicha – aby predstavil náboženstvo ako „pohltenosť tým, čo je pre nás absolútne dôležité“. Práve táto schopnosť mobilizovať ľudí okolo najvyšších hodnôt robí z neho silný nástroj – v dobrých aj zlých rukách. Kresťanský nacionalizmus pritom podľa neho nepotrebuje žitú spiritualitu ani čítanie Písma.
Funguje predovšetkým na symbolickej rovine – kresťanstvo sa mení na kultúrnu identitu, akési múzeum, z ktorého si možno podľa potreby vyberať jednotlivé exponáty. Preto môže zostať politicky účinné aj v rukách lídrov, ktorých osobný život je v ostrom rozpore s hodnotami, ku ktorým sa verejne hlásia.
Systém zachádzal tak ďaleko, že aj súcit sa stal dôvodom na pohŕdanie.
Od Viktora Orbána, ktorý sa rád prezentuje ako ochranca kresťanskej Európy, cez Donalda Trumpa s jeho pozlátenou Bibliou až po spoluautora maďarskej ústavy, ktorý sa pôvodne profiloval ako konzervatívny politik, až kým sa neprevalilo, ako unikal pred políciou z bruselskej sexuálnej párty cez okno po odtokovej rúre. Symbolická moc tradície prežíva aj tam, kde jej nositelia popierajú jej vlastný étos.
„Keď v medzivojnovom Maďarsku niekto tvrdil, že je kresťan, znamenalo to predovšetkým, že nie je Róm ani Žid,“ doplnil Szabó. „Identita cez negáciu – nie kým som, ale kým nie som – je presne to, čo polarizácia potrebuje.“
Szabó priniesol do diskusie aj analytickú optiku: polarizácia nie je len spoločenským javom, ale aj politickým produktom, ktorý sa vedome vyrába a predáva. Maďarský Fidesz si dokázal vybudovať monopol na národnú identitu – akýkoľvek argument opozície bol vopred zarámovaný ako antimaďarský, ako tajná agentúra Sorosa alebo Zelenského.
Systém zachádzal tak ďaleko, že aj súcit sa stal dôvodom na pohŕdanie. Ľudí, ktorí pomáhali migrantom, vládne médiá začali označovať slovom „migrant-péter“ – ten, ktorý sa zastáva migrantov. Z prejavu ľudskosti tak spravili nadávku.
Režim bol dokonca natoľko rigidný, že nedokázal pristúpiť ani na minimálne kompromisy. Kto s ním súhlasil na 99 percent, no chcel zmeniť zvyšné jedno percento, nemal šancu. Práve táto nepružnosť napokon otvorila dvere lídrovi opozície Péterovi Magyarovi, ktorý vyšiel zo samého jadra Fideszu, a preto ho nebolo možné jednoducho odbiť ako ďalšieho nepriateľa zvonka.
Skutočnými obeťami polarizácie sú vždy tí, ktorí nemajú hlas.
Szabó v tejto súvislosti pripomenul, že životaschopnosť každého politického systému závisí od jeho schopnosti sebakorekcie. Demokracia nie je len mechanizmom súťaže o moc, ale aj schopnosťou rozpoznať vlastné zlyhania a reagovať na ne skôr, než prerastú do hlbokej krízy.
Ak režim stratí schopnosť korigovať svoje chyby, postupne sa uzatvára do vlastnej logiky a oslabuje zvnútra. „Veľkou otázkou je, či nový systém bude schopný sebakorekcie, ktorú ten predchádzajúci nezvládol,“ uzavrel Szabó.
Rostas otvoril tému dôrazom na miesto, kde sa polarizácia väčšinou začína — pri pocite prehry. Po roku 1989 sa udiali v strednej a východnej Európe zmeny také rýchle a hlboké, že časť spoločnosti jednoducho nestíhala držať krok. Kapitalizmus priniesol nové možnosti, ale aj nové nerovnosti. Zároveň inštitúcie, ktoré mali byť zárukou spravodlivosti, zlyhávali.
Sociálne siete túto dynamiku ešte posilnili — Facebook je plný cudzích dovolenkových fotografií a ľudia majú pocit, že všetci žijú lepší život ako oni sami. Do tejto zmesi frustrácie, odcudzenia a hľadania vinníka potom vstupujú politici s hotovou odpoveďou: za všetko môžu cudzinci, menšiny – „tí druhí“.
Večným terčom takéhoto nálepkovania ostávajú v strednej a východnej Európe Rómovia — historicky najzraniteľnejšia skupina, na ktorú sa ukazovalo prstom už od 15. storočia. Najprv ako na špiónov Osmanov, potom Arabov, počas komunizmu ako na „sociálny problém“ a po roku 1989 ako na pohodlných obetných baránkov.
„Skutočnými obeťami polarizácie sú vždy tí, ktorí nemajú hlas. Sú to státisíce Rómov žijúcich v chudobe, ktorí nemôžu odísť a nemajú žiadne triedne privilégiá,“ zdôraznil Rostas.
Pascual priniesol perspektívu zvonka — polarizácia sa podľa neho stala biznis modelom bez akejkoľvek ideológie. „V Kanade vznikajú dve frakcie — jedna chce pripojiť krajinu k USA, druhá to odmieta. A ľudia v Holandsku zarábajú peniaze tým, že najímajú hercov v Idahu, ktorí s kanadským prízvukom natáčajú videá pre TikTok o pripojení Kanady k USA. Znie to ako z dystopického románu Aldousa Huxleyho — ibaže sa to deje naozaj.“
Pascual pomenoval aj ďalší mechanizmus, ktorý dusí dialóg: ak sa človek prihlási k určitému politickému táboru, často sa od neho očakáva, že bez výhrad prijme celý balík presvedčení, ktoré s ním prichádzajú – inak riskuje, že ho vlastní považujú za zradcu. Ako provokatívne poznamenal, progresívci aj konzervatívci môžu mať svojich „desať prikázaní rovnako neotrasiteľných ako tie z Mojžišovho Sinaja“.
Anonymita je jedným z hlavných faktorov, ktoré umožňujú, aby závislosť od hnevu stále narastala.
Situáciu v strednej Európe prirovnal k situácii v Mexiku. Podľa neho sa polarizácia v jeho rodnej krajine výrazne prehĺbila počas vlády bývalého prezidenta Andrésa Manuela Lópeza Obradora, ktorý spoločnosť rozdelil jednoduchým posolstvom: „Si so mnou, alebo si proti ľudu.“
Za kľúčovú podmienku zmeny považuje prítomnosť lídra, ktorý charizmu nevyužíva na budovanie kultu osobnosti, ale na otváranie dialógu. „Kto to však urobí, keď opačná strana ľahko zvíťazí tým, že bude využívať strach a hnev?“
V druhej časti diskusie sa hostia zamýšľali nad tým, čo môže byť začiatkom cesty von z polarizácie. Pascual vníma dejinný vzorec, ktorý sa opakuje: tvrdé časy formujú odvážnych ľudí, tí vytvárajú dobré časy, v dobrých časoch však vyrastajú slabší ľudia a tí napokon privolajú ďalšiu krízu. „Nechcem vyznievať pesimisticky, ale realita ukazuje, že sa momentálne neučíme lekcie, ktoré by sme sa mali.“
Bargár pripomenul dôležitý rozdiel medzi optimizmom a nádejou. „Optimizmus hovorí, že to nejako dopadne. Nádej hovorí, že to stojí za snahu – hoci to nebude ľahké.“ Podľa Rostasa by k zmierneniu polarizácie pomohlo, ak by krajiny postupne zaviedli reguláciu sociálnych platforiem a povinnú identifikáciu používateľov. „Anonymita je jedným z hlavných faktorov, ktoré umožňujú, aby závislosť od hnevu stále narastala,“ doplnil Pascual.
Kým druhého človeka vnímame len ako anonymný profil, predstaviteľa „toho druhého tábora“ alebo symbol všetkého, čo považujeme za ohrozujúce, je jednoduché pripísať mu tie najhoršie úmysly. Polarizácia sa totiž nezačína rozdielnymi názormi, ale vo chvíli, keď prestaneme veriť, že aj ten, s ktorým hlboko nesúhlasíme, koná – aspoň zo svojho pohľadu – v dobrej viere.
Bez pravdy niet zmierenia a bez odpustenia niet budúcnosti.
Takéto uzdravenie si však vyžaduje ochotu postaviť sa pravde o vlastných zraneniach a zároveň hľadať spôsob, ako spolu žiť ďalej. História pritom pozná viaceré príklady, ktoré ukazujú, že to nie je utópia.
Jedným z najvýraznejších je arcibiskup Desmond Tutu, ktorý po desaťročiach rasového útlaku pomohol svojej krajine vytvoriť priestor, kde mohli obete hovoriť o utrpení a páchatelia verejne priznať, čo urobili. Jeho presvedčenie bolo jednoduché: bez pravdy niet zmierenia a bez odpustenia niet budúcnosti.
Podobnú cestu zvolila aj Rwanda – po genocíde v roku 1994, v ktorej zahynulo za sto dní približne 800-tisíc ľudí, vznikli lokálne komunitné súdy, tzv. gačača, kde sa obete stretli tvárou v tvár s páchateľmi. Proces bol bolestivý a nedokonalý, no pomohol komunitám znovu sa naučiť žiť vedľa seba.
Spoločnosť sa nezačne uzdravovať vo chvíli, keď ľudia prestanú navzájom nesúhlasiť. Začína sa uzdravovať vtedy, keď sú jej členovia ochotní uznať ľudskosť toho, s kým najhlbšie nesúhlasia. A to – ako ukazujú tieto skúsenosti – nemožno nariadiť. Dá sa to iba pomaly, trpezlivo budovať.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
