Čo som si uvedomil, keď ma takmer zrazilo auto

Keď som po nej kráčal prvý raz, v okolí som si všímal všetky detaily. Ktorá inštitúcia sídli v ktorej budove, aké sú na nej obchody, kde si mám dávať pozor na vychádzajúce autá zo skrytých vnútroblokov. Postupom času – mesiacov a rokov – sa z tohto obzerania na všetky strany stali len preteky v rýchlochôdzi zo zastávky autobusu ku vchodovým dverám.

Keďže mi nikdy na ulici nehrozilo bezprostredné nebezpečenstvo, moja ostražitosť postupne klesla na celkom nevyhnutný level. Dobre sa to dá predstaviť na situácii, keď sa učíte šoférovať. Dajme tomu, že cúvate z garáže. Keď sedíte za volantom prvý raz, v hlave vám behajú len tieto myšlienky – zapni svetlá, pripútaj sa, nastav si spätné zrkadlá, zaraď spiatočku, spojku púšťaj pomaly, plyn, plyn… plyn len trošku! Toč volantom, paráda. Teraz jednotku…

Keď už však máte za sebou množstvo výjazdov z garáže, myšlienky po naštartovaní motora sú skôr takéto: Zobrali si deti desiatu? Hm, dnes mám v práci dosť plný deň… Aha, sused, zakývam. A kde mám aktovku? Aha, tuto pod sedadlom.

Samotné auto už vedieme tak nejako automaticky, podvedome. Je to super, ale niekedy aj nebezpečné. Podobne, ako keď som ja kráčal do práce. Moju ulicu poznám z oboch strán, nevenujem jej pozornosť. A zrazu, prvý raz za celý čas, čo po nej chodím, z jedného schovaného výjazdu vybehlo auto. Zastalo tak, že jeho tabuľka s evidenčným číslom sa mi jemnučko dotkla pravej nohy.

Bol som v šoku nielen ja, ale aj šofér. Pre oboch z nás bola táto situácia vytrhnutím z každodennej rutiny. On vychádza z tej brány takto vždy, ja chodím po tom chodníku každodenne. A v to ráno sa naše trajektórie (našťastie len takmer) pretli.

Auto zastalo tak, že jeho tabuľka s evidenčným číslom sa mi jemnučko dotkla pravej nohy.

Keby som to mal ilustrovať na cúvaní spomínanom vyššie, je to akoby vám zrazu poza auto prebehol pes. Vtedy by ste v okamihu zatlačili na brzdu a zrážke sa vyhli. Tak ako šofér a ja, keď sme zabrzdili v tom istom okamihu.

Za takúto okamžitú reakciu môžeme ďakovať nášmu mozgu. V takejto kritickej situácii totižto bleskurýchle prepne z „automatického“ režimu do, povedzme, „manuálneho“. Teda vypne autopilota, ktorý sa riadi zvykmi, naučenými slučkami, vychodenými chodníkmi, a začne konať pri plnom vedomí. Ak vás tento fenomén zaujíma viac, super publikáciami na túto tému sú Myslenie rýchle a pomalé od Daniela Kahnemana alebo napríklad Sila zvyku, ktorej autorom je Charles Duhigg.

To, že využívame jeden aj druhý systém myslenia, je celkom prirodzené a tiež vhodné. Ten prvý nám šetrí energiu a čas pri každodennom rozhodovaní. Ráno nemusíme riešiť, ktorú šálku na kávu či čaj použijeme – siahneme presne po tej istej. Sadáme na rovnaký autobus alebo električku a do práce ideme po tej istej ceste. Až keď nastane nečakaná, nová situácia, náš mozog prepína do plnej pozornosti, začne fungovať naplno.

Trúfam si povedať, že uplynulé týždne a mesiace povypínali automatické systémy viacerým z nás. Vojna, zdražovanie, energie… neboli sme na také novoty v našom stredoeurópskom raji zvyknutí.

Nechcelo sa mi veriť, ale inflácia sa dotkla dokonca aj instantnej polievky za 20 centov.

Pristavil by som sa pri cenách. Príznačné je, že zdraželo úplne všetko. Teda aj tie komodity, ktoré boli považované za nemenné. Doslova za symbol nejakej éry.

Minule som z ničoho nič dostal chuť na tzv. vifonku. Vifon je instantná polievka, ktorá už od nepamäti rozdeľuje (najmä vysokoškolskú) spoločnosť. Sú ľudia, ktorí ju milujú, a sú ľudia, ktorí ju nenávidia. Ja som sa vždy nachádzal v prvom tábore, lebo to bola praktická vec na posilnenie pri dlhých študijných večeroch. A okrem toho, že bola praktická, bola aj neuveriteľne lacná. O to viac ma prekvapilo, že keď som si ju išiel nedávno kúpiť, stála dvakrát viac ako pred pár rokmi, čo som si ju zaobstaral naposledy. Nechcelo sa mi veriť, ale inflácia sa dotkla dokonca aj instantnej polievky za 20 centov.

Pre môj automatický, podvedomý mozog to bol vcelku šok. Začal som nad tým uvažovať a opäť som sa musel uspokojiť len s klasickým konštatovaním: Tu už nikto nič negarantuje. Došiel som domov a v schránke ma čakala obálka od banky, ktorá mi poslala novú platobnú kartu. Banka mi v sprievodnom liste hrdo hlásala, že výjav na prednej strane karty symbolizuje moderné umenie.

Posilnený o skúsenosť so zdraženou vifonkou mi napadlo len toľko, že skôr nakúpiť – a vôbec vyžiť – je umením. A to nielen moderným.

Na to však už máme náš mozog, aby nám radil. Ako ľudské bytosti máme perfektnú výbavu, aby sme sa novej realite prispôsobili, adaptovali, ale aj aby sme sa učili, improvizovali a tak sa posúvali ďalej a realitu obmieňali na novú. Tak sa netreba nechať zvalcovať skepticizmom – alebo autom.