Menu
Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú.
Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!
Doposiaľ sme rolu counsellora na Slovensku nepoznali. To sa však čoskoro zmení. Teologická fakulta Trnavskej univerzity totiž otvára nový študijný program counselling. Predstavila nám ho jeho garantka prof. Mária Šmidová.
V rozhovore sa okrem iného dozviete:
Kde vznikla idea otvoriť program counselling na Slovensku?
Začalo sa to v roku 2000, keď som bola pracovne vyslaná do Ríma. Prihlásila som sa tu na Lateránsku univerzitu, kde som sa dostala k prednáškam psychológa Angela Brusca o counsellingu. Keď som sa vrátila na Katedru náuky o rodine na našej teologickej fakulte, premýšľala som, akým spôsobom by sme mohli lepšie pripravovať študentov na prácu s rodinami. Rozbehli sme tzv. efektívne praxe, v rámci ktorých sme si pozvali rodiny, v ktorých bolo dieťa s postihnutím. Hľadali sme spôsob, ako ľuďom, ktorí sa ocitli v záťažovej situácii, pomôcť. Začala som využívať metódu counsellingu v spolupráci s učiteľmi z univerzity v Ríme, kde som študovala. Od rodín, ktoré sme v rámci praxe sprevádzali, prišla na túto formu pomoci veľmi pozitívna spätná väzba. To ma motivovalo, aby som sa metódou counsellingu začala zaoberať hlbšie. Postupne vo mne rástla túžba pretaviť ju i do vzdelávacieho, profesijne orientovaného programu.
Čo znamená, že ide o profesijne orientovaný program?
V praxi to znamená, že jedna časť vzdelávania sa odohráva priamo v teréne. Semester, ktorý má obyčajne 12 týždňov, je skrátený na deväť, aby študent mohol využiť čas na samotnú prax.
Aký je rozdiel medzi counsellingom a prácou psychológa?
Môže sa zdať, že counselling má spojitosť iba so psychológiou. Keď som si však robila prieskum na viacerých univerzitách v USA, counselling môže byť etablovaný cez psychológiu, sociálnu prácu či liečebnú pedagogiku. Counselling vnímam ako posilňujúcu hodnotu psychológie. Základným rozdielom je však to, že psychológia ide do hĺbky človeka a formou dlhodobej terapie sa snaží problém vyriešiť. Naproti tomu counselling sa zaoberá aktuálnou situáciou klienta, ktorý si prechádza niečím ťažkým. Counsellor alebo sprevádzajúci je tu na to, aby mu jednak pomohol zorientovať sa v probléme a jednak nájsť vnútorné sily, aby dokázal túto náročnú situáciu ustáť.
Čím sa tento študijný program líši od sociálnej práce?
Keďže samostatný odbor counselling na Slovensku nemáme, študenti musia získať tie zručnosti, ktoré získavajú študenti bakalárskeho stupňa sociálnej práce. To znamená základné sociálne poradenstvo, aby boli zorientovaní v praxi a boli pripravení pre prácu sociálneho asistenta. Navyše však získavajú i zručnosť counsellera, teda sprevádzajúceho, ktorou sa vlastne pripravujú na budúcu profesiu. Je koncipovaný veľmi interdisciplinárne s intenzívnym presahom do psychológie, filozofie, bioetiky a špeciálnej pedagogiky.
V čom sa pozícia sprevádzajúceho odlišuje od role rodinného poradcu, liečebného pedagóga alebo terapeuta?
Líši sa obsahom pomoci, ide o nedirektívnu formu sprevádzania človeka v záťažovej situácií, ktorá je limitovaná v čase. Teoretické východiská pre túto formu intervencie vytvoril americký psychológ Carl Ramson Rogers, ktorý vypracoval nový prístup k poradenstvu a terapii. Jeho nedirektívna psychoterapia zameraná na klienta navrhuje prístup, ktorého „centrom je človek“. Zdôrazňoval, že jednotlivci majú v sebe zdroj seba porozumenia a sebou riadeného správania. Counselling je však možné aplikovať aj cez iné formy terapie, napríklad v Padove, kde teraz študujem, využívame counselling prostredníctvom gestalt terapie.
Aké sú možnosti praxe pre študenta? S akými inštitúciami máte nadviazané partnerstvo?
Momentálne máme zazmluvnených 5 inštitúcií. Študent si môže na základe svojej oblasti záujmu vybrať tú, ktorej by sa chcel v budúcnosti venovať. Sú to napríklad inštitúcie, ktoré pracujú s ľuďmi s mentálnym postihnutím, alebo inštitúcie, ktoré sa venujú prevencii patologických následkov u mladých ľudí žijúcich na ulici.
Najintenzívnejšie máme rozbehnutú spoluprácu s občianskym združením, ktoré združuje rodiny s dieťaťom s Downovým syndrómom.
V akom rozsahu spolupracujete so zahraničnými univerzitami a ako by ste túto spoluprácu chceli ďalej rozširovať?
Zahraničné univerzity sú nám veľkou oporou najmä v odovzdávaní know-how. Veľmi dobre rozbehnutú spoluprácu máme najmä s dvoma inštitúciami. Prvou je Central Florida University, kde sme v kontakte s pani profesorkou zodpovednou za tréning nových poradcov. Ponúka nám možnosť zúčastniť sa na online vzdelávaní, ktoré organizuje. Druhou je vzdelávací inštitút v talianskej Padove, kde som spolu s mojím najbližším spolupracovníkom začali magisterský program zameraný na counselling. V budúcnosti plánujeme spoluprácu rozvíjať, aby študenti, ktorí budú jazykovo pripravení a budú mať záujem, mohli vycestovať na tieto univerzity.
Ako by mal vyzerať profil ideálneho uchádzača, ktorý sa rozhodne pre program counselling?
Nerada by som hovorila o ideálnom. Je to určite pre ľudí, ktorí majú túžbu pomáhať druhým. Jedinou podmienkou je maturitné vysvedčenie. Prijímacie pohovory nemáme. Viackrát som mala totiž skúsenosť, že študenti, ktorí boli v škole excelentní, sa v profesijnom živote až tak nechytili. Jednoducho neboli chytení tou prácou, nemali pre ňu také nadšenie. Naproti tomu niektorí slabší študenti našli v tejto práci svoje poslanie a dnes sú na svojich pozíciách veľmi úspešní. Základom je zápal pre službu druhým a radosť, ktorú pritom prežívam. Dôvodom na prihlásenie však môže byť aj nechuť k matematike a vôbec ho nepovažujem za zlý.
Pre rolu sprevádzajúceho je veľmi dôležitá aj osobná zrelosť. Je táto oblasť zahrnutá do obsahu štúdia?
Túto oblasť vnímame ako kľúčovú, a preto jej venujeme patričnú pozornosť v študijnom pláne. Práca na sebe, na svojom charaktere, na vlastnej sebaúcte, na hľadaní svojich vnútorných zdrojov je tým, k čomu by sme chceli študentov viesť. Uvedomujeme si, že čím zrelšími osobnosťami sa budú stávať a čím viac budú rozumieť sami sebe, tým lepšie budú vedieť pracovať i na pozícii sprevádzajúceho.
Program otvárate na teologickej fakulte. Musí byť uchádzač o štúdium veriaci?
Nie, viera nie je nutnou podmienkou prijatia uchádzača. Pri takej náročnej práci ako je counselling však môže zohrať veľmi dôležitú rolu. Pomáha samotnému študentovi ukotviť sa a nájsť zdroj sily, ktorá mu pomôže pri sprevádzaní klientov prekonať záťažovú situáciu.
Úskalím študijných odborov ako psychológia či sociálna práca je často to, že absolvent sa po skončení štúdia musí pomocou rôznych kurzov užšie špecifikovať. Bude program counselling v tomto zmysle iný tým, že je prepojený s praxou?
Program je koncipovaný tak, aby študent mohol obsiahnuť profesiu. Potom je samozrejme už na ňom, či si chce svoje vedomosti a zručnosti prehĺbiť a ďalej rozvíjať.
Hoci na Slovensku zatiaľ pozíciu counsellora nemáme, absolvent má pomerne široké pole uplatnenia. Môže pracovať ako kurátor pre deti a mládež, pracovník služieb v oblasti náhradnej starostlivosti o deti, o staršie osoby a rovnako sa môže zamerať na podporu pre rodiny.
Vedeli by ste povedať nejaký príklad z praxe, ako takáto rola sprevádzajúceho môže vyzerať?
Veľmi zaujímajú skúsenosť mám z univerzity na Floride, s ktorou máme úzku spoluprácu. Zažila som tam príbeh 10-ročného chlapca, ktorému náhle zomrel otec. Pred jeho smrťou však prišlo k ostrej výmene názorov medzi ním a jeho manželkou. Posledné, čo chlapcovi ostalo v pamäti, bolo, ako jeho mama nakričala na otca. V chlapcovej mysli sa následne vytvorilo priame prepojenie medzi rodičovskou hádkou a otcovou smrťou. V jeho pochopení teda otec zomrel na následok hádky s mamou.
Po smrti manžela sa chlapcova mama dostávala do ťažkých depresívnych stavov, jednak zo straty partnera, jednak zo straty syna, ktorý voči nej prežíval nenávisť. Matka sa nedokázala naladiť na prežívanie svojho syna a ten s ňou odmietal hovoriť. Nastala záťažová situácia, do ktorej vstúpil sprevádzajúci, ktorý im pomocou otázok pomáhal vypovedať svoju bolesť a pochopiť vnútorný svet toho druhého. Na záver boli schopní spolu začať komunikovať a pomocou sprevádzajúceho túto situáciu zvládnuť. Mohli by sme teda povedať, že counselling sa snaží o prevenciu záťažových situácií tak, že do nej vstúpi skôr, ako by malo prísť k patologickým stavom.
Mohli by sme povedať, že ide o vytváranie mostov medzi zraneniami v rodine a cestami ich liečenia?
Áno. Sprevádzajúci by mal byť schopný odhaliť, čo sa skutočne skrýva za správaním jednotlivých členov rodiny, ktorí rôzne reagujú na náročnú situáciu v ich rodine. Pomocou otázok postupne odkrýva bolesť, ktorú si v sebe nesú, a zároveň im pomáha nachádzať si k sebe cestu. Sprevádzajúci by mal byť schopný poskytnúť rodine podporu a sprevádzanie pri hľadaní vnútorných zdrojov na zvládanie takýchto situácií.
Aké máte skúsenosti s pomocou rodinám na Slovensku?
Každá jedna skúsenosť, ktorú som zažila počas efektívnej praxe, bola pre mňa veľkým obohatením. Keď som videla, ako sa posúvajú rodiny, s ktorými sme pracovali, bolo to pre mňa vždy malým zázrakom a povzbudením.
Spomínam si na príklad rodiny z východného Slovenska, ktorá vychovávala dieťa s postihnutím. Pre zlú finančnú situáciu si nikdy nemohli dovoliť ísť spolu na dovolenku. Cez organizáciu pracujúcu s deťmi s Downovým syndrómom sme sa na nich nakontaktovali a pozvali sme ich do víkendového programu Counselling. Zúčastnili sa na trojdňovom stretnutí rodín s Downovým syndrómom, čo bolo niečo veľmi výnimočné. Už len to, že mohli byť prvýkrát spolu ako celá rodina znamenalo pre nich tak veľa. Stretnúť ďalšie rodiny, s ktorými mohli zdieľať podobnú životnú situáciu, a vidieť svoje vlastné dieťa vystupovať pred ľuďmi ich postupne viedlo k tomu, že sa prestali za chlapcove niekedy trošku výstredné správanie hanbiť. Táto rodina možno neprechádzala žiadnou záťažovou situáciou ale kvôli svojmu synovi s postihnutím žila v skrytosti. Takže aj v takýchto prípadoch dokáže byť counselling veľmi nápomocný.
Rodiny s dieťaťom s Downovým syndrómom často hovoria o veľmi necitlivej reakcii zo strany okolia. Môže byť counselling riešením aj v tejto situácií?
Žiaľ, skúsenosti týchto rodín bývajú často veľmi bolestivé. Viaceré z nich sa mi zdôverili, že im už lekár v nemocnici s ľútosťou oznamoval smutnú správu o narodení dieťaťa s Downovým syndrómom. Tieto rodiny potom ostávajú žiť akoby s nejakou stigmou. Často nevedia, na koho sa obrátiť, komu sa so svojím prežívaním zdôveriť. Prípadne môže nastať situácia, že jeden z partnerov dieťa neprijíma, no nikomu o tom nehovorí a stále viac sa uzatvára. To môže postupne viesť až k rozpadu rodiny. V takýchto prípadoch môže byť rola sprevádzajúceho veľmi dôležitá.
Čoho by sa mal sprevádzajúci vo svojej roli vyvarovať?
V prvom rade by nemal dávať žiadne rady. To býva práve to najnáročnejšie. Na základe vlastnej skúsenosti by sme chceli radiť iným, ako situáciu zvládať. To však u iného človeka vôbec nemusí fungovať. Jeho cesta môže byť úplne jedinečná, a preto je dôležité, aby si sám našiel ten zdroj sily. Či už vo viere, v otváraní sa iným, v stretávaní sa so svojou bolesťou. To je veľmi citlivá téma, a preto ju nemôžeme jednoducho obísť tým, že dáme našu osobnú alebo naučenú, odbornú radu.
Sprevádzajúci nie je kamarát nadlho, je to odborník na nejaký čas, ktorý je potrebný.
Slovensku sa zvykne vyčítať, že má príliš veľa študijných odborov, ktorých absolventi často nenachádzajú uplatnenie v tomto obore. Ako by ste reagovali na túto výčitku v kontexte otvárania nového študijného programu? Potrebujeme ďalší študijný program?
Myslím, že obhajobu vzniku nového programu podáva doba, v ktorej žijeme. Pandémia postihuje predovšetkým našu myseľ a psychiku, čo má za následok nárast úzkostí, strachu a depresií. V mnohých rodinách narastajú vzťahové problémy, dokonca násilie. Aj keď sa pandémia skončí, jej následky tu budeme mať. A bude potrebné sa s nimi vysporiadať. Toto ponúka nový program.
Okrem toho, každý študijný odbor posunie danú problematiku do nového svetla, posúva dopredu tých, ktorí ju budú vyučovať, aj tých, ktorí to budú potrebovať.
Myslíte si, že ako krajina zaostávame v oblasti prevencie a sprevádzania rodín pri zvládaní záťažových situácií?
Prevencie nie je nikdy dosť, čiže aj keď by sme mali pocit, že jej máme dostatok, stále je potrebné hľadať nové možnosti jej rozširovania vo všetkých oblastiach života.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
