Dni sú dlhé, ale roky krátke

Dni sú dlhé

Pozná to asi každý rodič. Niekedy sa už nevieme dočkať večera, keď konečne môžeme uložiť deti a mať chvíľu pokoj. Aspoň kým sa naše drobátko po pár hodinách opäť nezobudí. Dni s malými či chorými deťmi sa občas dokážu nekonečne vliecť. Človek až tlačí hodiny očami, aby už prišiel manžel z práce domov, či nastal čas spánku.

Raz, keď som bola na prechádzke s pár týždňovým prvorodeným, doľahla na mňa náročnosť rodičovstva. (Áno, teraz sa pri tomto vyjadrení už pousmejem.) Dobre si spomínam na ten moment – sedela som v parku na lavičke a dojčila bábätko. Uvažovala som, prečo sa toľká pozornosť venuje pôrodu, keď je to len maličký okamih v porovnaní s obdobím, ktoré nás čaká potom. V konečnom dôsledku je pôrod, síce kľúčových, ale stále len niekoľko hodín. V porovnaní s mesiacmi „bojov“ s dojčením, uspávaním, vylučovaním, chorobami… a to som bola mamou ešte len pár týždňov.

Roky sú krátke

Hoci dnes som už mamou deväť rokov, niekedy ani neviem, ako ten čas ušiel. Veď len nedávno bol náš najstarší bábätkom v kočíku, teraz už je z neho chalan, ktorý nosí topánky takmer mojej veľkosti.

Práve spomínaná veta z nadpisu (požičala som si ju z knihy Gretchen Rubinovej: Projekt šťastia) a tiež rozhovory s jedným kňazom ma priviedli k tomu, aby som sa častejšie zastavovala a učila sa vnímať prítomnú chvíľu. Lebo keď životom len tak prefrčíme, budeme si pamätať iba rozmazanú šmuhu ako pri pohľade von z okna pri cestovaní. Ak sa však sústredíme na jednotlivé detaily, rozpamätáme sa na ne aj po čase. Čo vám utkvie v pamäti z cesty? Obrazy, ktoré vás niečím zaujali – či už je to hrad, krásne jesenné lístie alebo nezvyčajný dopravný prostriedok. Niečo, čomu ste extra venovali pozornosť, pri čom sa vaše oči zastavili.

Keď životom len tak prefrčíme, budeme si pamätať iba rozmazanú šmuhu ako pri pohľade von z okna pri cestovaní. Ak sa však sústredíme na jednotlivé detaily, rozpamätáme sa na ne aj po čase.

Čo mi pomáha nestratiť sa v dlhých dňoch

A tak som začala hľadať, ako byť viac tu a teraz, ako si vpisovať do srdca chvíle, ktoré sú krásne – niekedy výnimočné, a niekedy výnimočné svojou obyčajnosťou. Učím sa byť viac všímavá, aby som neprepásla tie momenty, za ktorými by mi mohlo byť o pár rokov ľúto. Lebo ak som v nastavení „kedy už bude večer, „kedy už budú deti staršie“, kedy…, tak si nevšímam, čo je teraz. A teraz sa tiež deje veľa pekného.

Úprimne, nedarí sa mi, ako by som chcela. Ale každé zastavenie a pripomenutie si, aký postoj si chcem pestovať, ma vracia späť na cestu, po ktorej chcem kráčať.

Byť prítomná – odložiť mobil, nemyslieť na povinnosti, ale byť s deťmi tu a teraz. Zadívať sa, ako sa pekne hrajú, žasnúť, čo už dokážu, kam sa posunuli. Vychutnať si ich objatie, pieskový koláčik či malú kytičku. Alebo tragédiu zlomenej ceruzky či nesprávneho pohárika na pitie. Hlboko precítiť tieto chvíle, uložiť si ich do srdca a čerpať z nich v ťažších obdobiach. Prípadne na všetko s úsmevom spomínať po rokoch. 

Nechať sa preniknúť úžasom – veľmi užitočný postoj, ktorému sa môžeme učiť od detí. Počúvať ich, ako sa dokážu tešiť z palíc či kameňov, môže byť niekedy unavujúce. Ale keď sa na to pozrieme z druhej strany, tak aj totálne fascinujúce. Keď sa zastavím, tak žasnem najmä nad prírodou, deťmi, vzťahmi. Preto si musím dať vo svojom uponáhľanom živote „pause“, inak sa rútim vpred a nevidím, nepočujem nič, čo dostatočne nekričí. 

Vďačnosť – vnímam ju ako plynulé pokračovanie po zastavení a žasnutí. Ďakovať za to, čo som dostala, čo mám, čo môžem zažívať, sledovať. Vďačnosť je takmer zázračná emócia, ktorá uľahčuje zvládanie všetkých nepríjemných pocitov, ťažké dni, prináša vnútornú spokojnosť. Vždy je za čo ďakovať. 

Milujúce zízanie – aktivita inšpirovaná Gretchen Rubinovou. Autorka v knihe opisovala, ako sa niekedy v noci, keď už deti spia, chodí na ne s manželom pozerať. Ach, aké sú tie deti krásne a nevinné, keď spia! A tak i ja – sadnem si k nim na posteľ, len tak sa na ne pozerám. Čo pozerám, kochám sa nimi, krátko sa pomodlím – poďakujem i prosím… a som vďačná, že ich mám.

Vďačnosť je takmer zázračná emócia, ktorá uľahčuje zvládanie všetkých nepríjemných pocitov, ťažké dni, prináša vnútornú spokojnosť.

Vytlačené fotografie, fotoknihy, zapisovanie detských hlášok, výstava detských diel, „denník pre deti“ – niekoľko praktických nápadov, ako si výnimočné momenty trošku „zakonzervovať“. Fotoknihy robím každý rok a deti ich milujú, ich strany sú už dosť ošúchané. Vytlačené fotografie ma potešia vždy, keď mi na ne padne pohľad; detské hlášky si píšem do mobilu, lebo ten je najčastejšie poruke a posielam ich aj rodičom, nech sa tiež pobavia. Detské diela visia v izbičke, niektoré mi naozaj zdvihli náladu vždy, keď som sa na ne poriadne pozrela.

Šťastná atmosféra nevzniká len neprítomnosťou frflania a kriku, ale aj cez vtipy, hry a bláznenie – opäť myšlienka Gretchen Rubinovej. Uvedomujem si, že často fungujem v režime „ponáhľame sa“ (ehm, „nestíhame“). A tak len ženiem celú rodinu vpred aj v momentoch, keď by som nemusela. Niekedy ma deti dokážu zastaviť – keď to vyzerá, že sa už-už rozhnevám, nakoniec spravím grimasu alebo nejakú srandičku. Atmosféra sa odľahčí, trochu sa spolu zasmejeme, a potom je aj dokončovanie úloh príjemnejšie. 

Vychutnať si rodičovstvo – byť rodičmi je obeta, ale i dar. Je len na nás, ktorý pohľad si vyberáme. Môžeme sa inšpirovať obrázkom W. E. Hilla Moja žena a moja svokra. Môžete na ňom vidieť starú ženu, ale aj mladú dámu s klobúkom. Obrázok je očný klam, sú tam obe. Ale nemôžete ich vidieť súčasne, vidíme buď jednu, alebo druhú. Rovnako je to aj s naším pohľadom na život: „Môžete celý život upriamovať pozornosť na trpkú stránku, ktorú prináša obetovanie, alebo klásť dôraz na krásu z pozorovania, ako vám rastú deti.“ (Álvaro Bilbao: Detský mozog vysvetlený rodičom)

Prajem nám všetkým, aby sme sa aj v tých dlhých dňoch vedeli zastaviť a vryť si do srdca malé momenty, ktoré nás potom v spomienkach opäť zahrejú pri srdci. Aby sme si vedeli vychutnávať rodičovstvo a vládali, či učili sa ho vnímať najmä ako dar, nielen ako obetu.