Domov dôchodcov pre starých kňazov? Chcú slúžiť, koľko vládzu

Vaša služba spočíva v pomoci starnúcim duchovným. Ako je nastavený systém starostlivosti o kňazov, ktorí sú buď zo zdravotných dôvodov, alebo kvôli veku mimo pastorácie?

Za posledné roky prešla táto otázka veľkým vývojom. Projekt Cesta 121, ktorý má na starosti aj túto službu, existuje zhruba 15 rokov. Keď sme začínali, existovala pre starnúceho kňaza len jediná možnosť: odchod do kňazského domova. V Českej republike ich bolo niekoľko, kňazi tam mali zabezpečenú kompletnú starostlivosť. Keď som s tými kňazmi hovoril, poznamenal som: „To máte dobré, nie? Keď už nebudete môcť slúžiť, bude o vás postarané. To je perfektné!“ No oni boli z toho celí nešťastní a hovorili: „Toto my nechceme. Strácame domov, sociálne väzby a náš život už bude o ničom.“ Starostlivosť bola a je síce super, no kvalita života, ktorú im ponúkala Cirkev, nezodpovedala ich predstavám. Potom sa diali také absurdné prípady, že pán biskup šiel okolo nejakej fary a napadlo mu: „Tu býva otec Jozef, má 80, tak ho poteším. Opýtam sa ho, ako sa má.“ No otec Jozef sa díval na neho z okna a neotvoril. Bál sa, že ho ide preložiť, bol v strese. Vedel, že už úplne perfektne farnosť nezvláda, a hoci ho chcel otec biskup povzbudiť, prinášalo to zložité situácie.

Aké riešenie teraz ponúkate pre kňazov strácajúcich sily?

Prišli sme s myšlienkou, aby kňaz vo farnosti mohol slúžiť čo najdlhšie bez nejakej prekážky. Mohlo ísť o zlé schodisko alebo iný technický problém. Zároveň ak príde do farnosti mladší kňaz, ktorý bude zvládať farnosť lepšie ako ten starší, ako vyriešiť súkromie oboch tak, aby sa navzájom nerušili. Starší kňaz môže spovedať, mladší môže robiť akcie pre rodiny, ale zároveň by bol každý vo svojom. Poznáme to aj zo svojich rodín, keď je veľa generácií pohromade a nemajú súkromie, robí to neplechu. S touto myšlienkou sme začali meniť zaužívané zvyky pri starších kňazoch a za 15 rokov služby Cesty 121 „naraz“ vidím, že aj diecézy začínajú meniť svoj prístup k nim. Dnes sa už hovorí o tom, že by mohli mať na staré kolená nejaké byty. Takže kňazský domov nie je už jediná možnosť. Ak sa hovorí o rešpektovaní priania kňaza, kde chce bývať, je to veľký posun.

Ak je teda na výber viac možností ako len jedna, ako vnímajú takúto ponuku oni sami?

Je to veľmi individuálne. Niektorí kňazi idú do kňazského domova, nevadí im to. Sú to väčšinou spoločenské povahy, také šťastné duše, ktorým je jedno, kde sú, a stále sa na svet usmievajú. Druhým fenoménom sú kňazi, ktorí prešli komunistickými kriminálmi. Keď sme sa o nich starali, vysvitlo, že nikdy do žiadneho dôchodku ísť nechceli, nepočítali s tým. Pre nich sa ich služba mala skončiť až po tom, keď definitívne zavrú oči a odídu z tohto sveta. Táto výrazná skupina kňazov však dnes už odchádza a tá, ktorá prichádza do dôchodkového veku, si už dokáže predstaviť, že nebude tráviť dôchodok v plnej službe. Vidia ako správne to, že niekde trochu pomôžu. Je pre nich lepšie, keď pokojne žijú niekde v paneláku, chodia si s igelitkou nakupovať kefír a rožky, a ak je záujem, prídu na pomoc do služby. Ono to závisí aj od osobnosti kňaza: ak máte takého, ktorý je taký mystický, až nevie oslovovať davy, veľmi často je výborný v spovednici. Na druhej strane sú tí „one man show“, ktorí s poďakovaním idú, kam treba. Preto je širšia ponuka na staré kolená lepšia.

Kňazský domov nie je už jediná možnosť. Ak sa hovorí o rešpektovaní priania kňaza, kde chce bývať, je to veľký posun.

Spomínal si, že oddeľujete bytové jednotky staršieho a mladšieho kňaza v rámci jednej fary. Je to súžitie vždy jednoduché?

Dá sa to predstaviť na príklade našej rodiny. Keby sme žili všetci pohromade – babička, dedko, ich deti – a mali by sme spoločnú kúpeľňu, záchod, kuchyňu, tak sa tam pobijeme. U kňazov je to podobné. Kňaz je zvyknutý byť celý život šéfom vo farnosti, je farár a rozhoduje. Je to cesta, na ktorú si za celý život zvykne. Keď je to zrazu v okamihu inak a niekto mu začne hovoriť, čo má robiť, nie každý starý kňaz to berie dobre. Práve preto tie úpravy na farách robíme, no vždy so súhlasom biskupa alebo generálneho vikára. Niekto zodpovedný musí súhlasiť s tým, že tento starý kňaz tu môže byť na prospech farnosti aj sebe samému. Zmeny robíme na základe priania kňazov, ktorí vo farnosti sú.

Ako to vyzerá v praxi?

Napríklad v Prahe je farnosť Orech: je tam jeden starší kňaz, býva na prízemí, má svoje sociálne zázemie, kuchynku. Prijíma návštevy vo svojom súkromí, vie hovoriť so staršími ľuďmi. Má na nich čas, takže keď príde 80-ročná babička, dá si s ňou kávičku, obaja sú spokojní. Mladší kňaz, akoby manažér, spravuje farnosť ozaj skvele, má preplnený diár, schôdzky po polhodinách, na dlhé rozprávanie nemá čas. Ten býva hore, funguje to skvele. Keď sa chcú vidieť, vidia sa, keď sa nechcú vidieť, tak sa nevidia a napriek tomu žijú pod jednou strechou. Najdôležitejšie je, že pre farnosť je to skvelá vec mať ich tam oboch.

Prednedávnom som robila rozhovor s generálnym vikárom Pražskej arcidiecézy Mons. Balíkom. Spomínal investície do rekonštrukcií starých fár, ktoré sú v Čechách v dosť dezolátnom stave. Rieši Cesta 121 aj takéto situácie?

Áno, aj keď to má určitý progres. V Prahe je situácia s bývaním oveľa lepšia. Keď sme začínali, nachádzali sme fary, kde žil kňaz vo vyslovene nedôstojných podmienkach. Stredočeský kraj okolo Prahy, to už je individuálne. Sú tam fary, kde je to dosť hrôza, ešte stále sa kúri uhlím. Kňaz sa tam má ťažko. Ako chalupa na rekreáciu je to v poriadku, tam sa počíta so zníženým komfortom, ale ak to má reprezentovať inštitúciu, kam možno vziať návštevu, to nie je úplne jednoduché. Keď sme začínali, zariaďovali sme úplne základné veci: aby mal kňaz teplú a studenú vodu, kúrenie. Dnes už toto v takej miere nerobíme. Ak sa bavíme o rekonštrukcii, ide hlavne o vyriešenie energií – na Slovensku je to podobné. Za elektriku a kúrenie sa platí veľa, takže pokiaľ je možnosť ušetriť, investovať do fary, aby bolo kúrenie do budúcnosti úspornejšie, urobíme to. Druhá oblasť je vnímať a zohľadňovať potenciál farnosti. Tam nás už nezaujíma, či má kňaz 30, alebo 70 rokov, ale ak má dar od Pána Boha a má čo ponúkať ľuďom, ktorí za ním chodia do nevyhovujúcich podmienok, snažíme sa mu pomôcť. Zainvestujeme do opravy tej miestnosti, kde sa stretáva spoločenstvo alebo rodiny s deťmi.

Toto nie sú malé náklady. Odkiaľ sa financuje táto pomoc vrátane liekov, zdravotných pomôcok, ktoré tiež zabezpečujete?

Treba povedať, že minimálne 80 % financií tvoria dary jednotlivcov. Mám výhodu, že som pôsobil ako šéfredaktor v Katolíckom týdeníku, v prostredí Cirkvi som bol všeobecne známy. Mojím najbližším spolupracovníkom je opát Prokop, benediktín. Je tiež veľmi populárny, vynikajúci človek a kňaz. Našu iniciatívu sme založili na našich menách a tvárach, cez ne sme povedali ľuďom: Aha, pozrite, v okolí je kňaz, ktorý žije v nedôstojných podmienkach, skúsme mu spoločne nejako pomôcť. Na konte sme nemali ani korunu, mali sme len dobrú vôľu pomáhať. Stretlo sa to s takou pozitívnou odozvou, že dnes sme skutočne schopní v situácii potreby kňaza vždy pomôcť. Za tých pätnásť rokov sa nám nestalo, že by sme museli povedať: „Ospravedlňujeme sa, otče, ale nemáme na vás peniaze.“ Netopíme sa v peniazoch, tak to nie je, ale na čo je dopyt, to stíhame riešiť a pomáhať.

Treba povedať, že minimálne 80 % financií tvoria dary jednotlivcov. Za tých pätnásť rokov sa nám nestalo, že by sme museli povedať: „Ospravedlňujeme sa, otče, ale nemáme na vás peniaze.“

Zaujímavé je, že sa nebojíte zapojiť do pomoci aj verejnosť, a to aj vtedy, ak hľadáte spoločnosť pre týchto starších osamelých kňazov. Je naozaj ochota ľudí taká okamžitá a bezprostredná?

Tiež ma to prekvapuje, nečakal som to. Žijem vo farnosti Praha-Hostivař. Narodil som sa tu a za čas, čo tu 52 rokov žijem, sa nám tu vystriedalo veľa kňazov. Je to bežné ako všade: je tu kňaz, ktorý niečo hovorí pri omši, ty ideš domov, potom príde iný. Čo by sme to boli za spoločenstvo, keby sa náš vzťah k nemu skončil tým, že sa posunie o päť alebo päťdesiat kilometrov ďalej? Zaujíma nás aj potom? Bavili sme sa s ním len preto, lebo tu bol, alebo nám na ňom a jeho živote záleží? Kvalita spoločenstva musí byť postavená na osobných vzťahoch. Ak chceme mať osobný vzťah ku kňazom, na čo by, myslím, väčšina odpovedala áno, musíme sa naučiť tolerancii a prijatiu. A to aj voči tým kňazom, ktorí možno nenapĺňajú perfektné parametre. On sa zase snaží prijímať nás, aj keď nemusíme vyhovovať jeho povahe. Ak sú osobné vzťahy, tak môžem premýšľať o tom, že tomu kňazovi teraz tam, kde je, nie je už tak dobre. Ak mi na ňom záleží, tak mu rád pomôžem prostredníctvom takej organizácie, ako je Cesta 121. Pretože verím, že títo ľudia v Ceste 121 sa o neho postarajú, keď bude v ťažkostiach, aby si žil ďalej pekný život.