Dovolať sa k srdcu druhého (pôstna úvaha)

Niekedy sa stane, že v divadle, na koncerte alebo v kostole počas omše zazvoní mobil. Usmejeme a tvárime sa, že nie je náš. Telefóny sú pre nás výhodné, lebo umožňujú nadviazať spojenie s druhým človekom. Keby však druhý svoj mobil vypol, alebo by zmenil číslo, spojenie by sme nenadviazali.
Každý sa však chce dovolať aj k srdcu človeka, nadviazať spojenie na úrovni srdca. Chce sa uistiť,
že niekto ho má rád a niekoho má rád on. Kde sa dá kúpiť taký mobil a vybaviť také číslo, aby po
zavolaní vznikol kontakt na úrovni srdca?

Božia starosť ukazuje, čo pomáha a čo prekáža nadviazaniu kontaktu. V Evanjeliu je príbeh o tom, ako Gréci chceli vidieť Ježiša (Jn 12, 20 – 22). Ide o prostredie Jeruzalemského chrámu. Celkom pochopiteľná vec: nadviazať spojenie s ním. Ježišov postoj sa dá vyjadriť slovami: Čo z toho, že ma uvidia? Čo z toho, že nadviažu so mnou kontakt na úrovní slov? Veď dôležitá je láska, mať vzťah, dôležité je mať rád Boha a ľudí!

Čo z toho, že vidíme človeka vedľa nás? Spojenie medzi nami tvorí akurát tak lavica, na ktorej sedíme. Na konci akcie vstaneme a rozídeme sa. Niečo iné je mať nadviazané spojenie s niekým, komu dôverujeme, na koho sa spoľahneme, kto je pre nás oporou, koho máme radi. K tomu chcel Ježiš priviesť ľudí: usilujte sa nadviazať spojenie s druhým človekom – a aj s Bohom – na úrovni osobného vzťahu, priateľstva. Vtedy život prestáva byť osamelý a sa stáva zmysluplný.

Ježiš rozvádza aj metódu na dosiahnutie cieľa: zákon pšeničného zrna. Hovorí: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, zostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život“ (Jn 12, 24 -25).

Väčšinou podčiarkujeme: odumrie, nenávidí svoj život. Lenže ťažisko je na slovách: prinesie veľkú úrodu, zachráni si svoj život. O zrnku dobre vieme, že keď sa odovzdá vplyvu slnka, živín zo zeme, prinesie klas, niekoľkonásobnú úrodu. Isteže musí odumrieť šupka, ale život je znásobený. Tak je to aj s človekom, ktorý sa stará o spojenie s Bohom a o službu blížnym. Aj keď je konanie spojené s obetavosťou, realizuje sa zákon pšeničného zrna a život nadobúda zmysel.

Niekedy na prechádzke vidno scvrknuté, vysušené zrnko, ktoré zostalo samo. Ak človek nenadviaže spojenie s Bohom a druhými ľuďmi, život sa mu scvrkáva, zostane osamelý. Nepraje si každá manželka mať muža, ktorý by zabúdal na seba a myslel na ňu? Nepraje si každý muž takú manželku, ktorá bude bojovať proti svojej pohodlnosti a bude mať na zreteli dobro rodiny? Ježiš radí: znenáviď v sebe sebca. Ak budeš sebec, život sa ti scvrkne, zostaneš sám a zúfalý. Ak však prijmeš zákon pšeničného zrna a s obetavosťou prekonáš každodenné ťažkosti, budeš živený z lásky. Tento štýl života v náboženstve nazývame: skrze smrť a zmŕtvychvstanie k osláveniu.

Spisovateľ Emo Bohúň (1899 – 1959) napísal zaujímavý príbeh. Malý Jožko bol pomocníkom na Biskupskom úrade v Nitre. Mal na starosti pasenie kráv a hospodársky dvor. Raz sa mu podarilo dostať do archívu, kde našiel fascikel o Jozefíne Krákorovej. Uvedomil si, že je to jeho mama. Dočítal sa, že jeho mama pred rokmi žiadala Biskupský súd, aby jej pomohol. S notárom, ktorý bol zamestnaný na Biskupskom úrade, čakala dieťa. Notár však otcovstvo zapieral a pri súde sa z mamy vysmial. Hovoril o nej, že je ľahká a predajná žena, že s ňou nikdy nič nemal. Jožko ďalej v spisoch čítal, ako mama prosila o podporu pre syna, lebo nemala z čoho žiť. Malý chlapec začal pestovať v sebe nenávisť a chuť pomstiť sa otcovi za to, že sa nepriznal k nemu a trápil mamu. Postupne sa dozvedal, že je to bohatý človek a sníval o tom, že raz príde s pištoľou v ruke a zabije ho.

Chlapec rástol, zoborský vinohradník mu pomohol doštudovať meštianku, ale stále nemal pokoja a chcel vyhľadať toho človeka. Keď sa dozvedel, že býva v Budapešti, vybral sa tam. Na úrade zistil, že býva na Fialovej ulici. Zostal zarazený, keď na okraji Budapešti smeroval k chatrčiam: „Prosím vás, tu je Fialová ulica? Býva tu pán Keneš?“

„Ten skrachovanec?“ – ukazujú dom, v ktorom býva. Neveril vlastným očiam. Čakal pána v nádhernom byte so služobníctvom, a prišiel do chatrče. Vstúpil dnu, steny ošarpané, v strede železná piecka, posteľ rozváľaná a niečo, čo by sa mohlo nazývať stôl. Počul chrapľavý hlas z rohu:

„Nič nekupujem, nič nepredávam!“
„Dobrý deň. Vy ste pán Keneš?“
„Áno, povedal som, nič nepredávam, nič nekupujem.“
„Ja som z Nitry.“
„Ach, to bol život v Nitre. Tu som prišiel o všetko. V Nitre, tam som sa mal. Spomínam si na jednu
dievčinu, mal som ju veľmi rád. Ako sa len volala? Už som zabudol.“
„Jozefína Krákorová.“
„Vy ju poznáte? A čo sa stalo s jej pankhartom?“
„Ten pankhart som ja.“
Zostal zarazený. „Vidím, že sa mi podobáš. Asi tak som vyzeral v tvojich rokoch. Čo si mi
priniesol?“
„Prišiel som ťa zabiť!“
„Ty chceš byť otcovrahom?“ Starec sa posadil.
„Za to, čo si urobil mojej mame a mne!“ Starec sa len díval na neho. Vtedy mladý muž povedal:
„Vidím, že som prišiel neskoro. Ktosi ma predbehol. Tvoj vlastný život ma pomstil.“ Dal pištoľ
bokom a pýtal sa: „Jedol si niečo?“ Starec pokrútil hlavou. Syn vybral z pištole náboje, dal ich do
vrecka a položil zbraň pred otca. „Predaj pištoľ a najedz sa. A keď budeš jesť, spomeň si na syna,
ktorý sem nikdy nemal vstúpiť.“ Otočil sa a odišiel.

Príbeh opísal konanie syna a otca: nebolo možné dovolať sa k otcovmu srdcu, lebo bol strašný sebec. Aká veľká pravda sa potvrdzuje. „Niekto ma predišiel v pomste. Tvoj vlastný život ťa potrestal!“ Nemusíme prosiť Boha, aby vykonal pomstu na ľuďoch, ktorí nám ublížili, lebo každý sebec na seba už trest vymyslel: nikdy sa nespojí s druhým ľudským srdcom, nezažije lásku, nevytvorí vzťah, zostane osamotený a bude preklínať vlastný život.

Ďakujme Ježišovi, že nás učí znenávidieť v sebe sebca, prijať zákon pšeničného zrna, odumierať sebectvu a dovolať sa k srdcu druhého človeka.