Hnutia ako Nazaret? Traumy z nich sa vlečú aj dve generácie, nutná je psychiatrická pomoc

Študovali ste v Paríži, ovládate viaceré cudzie jazyky, ako dcéra spisovateľa Antona Habovštiaka ste vyrastali v rozhľadenej rodine. Ako môže ambiciózna lekárka skončiť v hnutí Nazaret?

Stalo sa to vďaka otcovi: bol vážne chorý, skoro zomrel. V nemocnici sme stretli kňaza, ktorý napriek žalostným prognózam lekárov povedal, že otec bude žiť. Mal neuveriteľnú charizmu, fascinovala ma jeho láskavosť a autorita. Cez neho sme sa dostali v roku 1981 až do hnutia, bol duchovným vodcom našej rodiny.

Treba povedať, že mnohí kňazi v hnutí boli úžasní a ľudí priťahovali. Svoje urobila aj charizma dona Beňa: ešte predtým som čítala jeho zamyslenia, ktoré napísal. Bolo to živé evanjelium, v tom čase veľmi vzácne a dobre podané. Keď som zistila, že je hlavou hnutia Nazaret, imponovalo mi to.

Myslím, že som chcela len ďalej rásť vo viere, hľadať Božiu vôľu. Evanjelium som dostávala už doma, od piatich rokov mi ho výborným spôsobom sprostredkúvali rodičia.

Ako mohlo dôjsť u vás aj iných dospelých rozumných ľudí k vyradeniu rozumu a slobody z osobného života pod vplyvom duchovného vedenia?

Z istého pohľadu moje rozhodnutia neboli vždy neslobodné a bez rozumného uváženia. Boli však podľa svedomia vyformovaného vedením, ktoré „kázalo“ poslúchať muža ako samotného Pána – a rovnako aj duchovného vodcu.

Veľmi skoro však prišlo k pnutiam medzi mnou a vedením hnutia, medzi mnou a duchovným vodcom našej rodiny aj medzi mnou a manželom, ktorý striktne trval na dodržiavaní pravidiel a príkazov hnutia. Dlhé roky som sa spovedala z nezhôd s manželom, boli sme nejednotní.

Ja som však nedokázala poslúchať bez rozumu a srdca. Ak mi potom boli chute a príkazy manžela alebo spoločenstva proti rozumu a vôli, dokonca proti svedomiu, neustále prízvukovanie Abrahámovskej poslušnosti proti citu, rozumu, vôli, ba aj proti svedomiu urobilo za tie roky svoje.

Iste som konala predovšetkým z lásky k Bohu aj k manželovi, no slobodné svedomie bolo aj „daňou“ za obetavosť prejavenú v poslušnosti pri duchovnom vedení. Hlavným motívom vo mne aj v ľuďoch v hnutí bol stále strach. Ten vznikol neustále prízvukovaným „svedomím“, s ktorým sa nemám hádať, ale toto svedomie bolo utvárané vlastnou predstavou vodcu bez ponechania osobnej slobody.

Treba hľadať obete, a to aj v ďalších generáciách, ktoré vyrastali v týchto rodinách a boli poznačené nesprávnou náukou.

Vynútené žitie ideí hnutia spôsobilo traumu nielen vtedajším dospelým, ale aj ďalšej generácii. Čo sa s tým dá a má robiť z pohľadu psychiatra?

Tu nestačí len ospravedlnenie sa hnutia za chyby, ale je nutná aj náprava. Je potrebné poskytovať psychiatrickú a psychologickú pomoc obetiam. Zažila som si to sama, po odchode z hnutia som bola dlho mimo normálu, o svojich deťoch nehovoriac. Samých ich veľmi prekvapilo, ako sa im všetko po tridsiatich rokoch vynorilo, veľmi citlivo reagovali na otvorenie témy v médiách. Otvorili sa im staré traumy, veľa sa o tom rozprávame.

Ľudia, ktorí to zažili, potrebujú vážnu pomoc. Treba hľadať obete, a to aj v ďalších generáciách, ktoré vyrastali v týchto rodinách a boli poznačené nesprávnou náukou. Máme tu obete nesprávnych výchovných postojov, manželstvá s pocitmi viny, dôsledkami boli aj reálne obrovské materiálne škody a finančné straty.

Do hnutia Nazaret ste sa dostali v čase, keď ste už pracovali a mali ste pred atestáciou zo psychiatrie. Bolo to v poriadku?

Vďaka hnutiu som prišla o atestáciu, mala som pár mesiacov do jej ukončenia. Dostala som príkazom, že nemôžem pokračovať. Náš kňaz mi povedal: „Dve povolania nemôžete robiť, treba z roboty odísť.“ Strašne som to nechcela, miesto som si krvopotne vydobyla svojimi silami na najlepšom pracovisku v štátnej nemocnici na psychiatrii.

Boli tam fantastickí ľudia, tešila som sa každému dňu, čo som tam mohla byť a učiť sa. Nakoniec, sám don Beňo mi povedal, že psychiatriu netreba, ale spovednicu. Atestáciu som dokončila až po odchode z hnutia…

Celé roky, čo sme boli v hnutí, som sa nedostala na žiadnu lekársku konferenciu ani nič podobné: vždy to podľa vedenia hnutia nebolo vhodné kvôli deťom. Nemohla som vycestovať ani sama bez manžela, tak ako sa to stalo pri možnosti ísť s Donum Vitae do Ríma.

Až vtedy som pochopila, že to je rozkaz. Každé usmernenie hnutia bolo povedané v podobe rady, ale vo svojej podstate to boli príkazy. Bola to pre mňa strašná trauma, pre tieto príkazy som sa devätnásť rokov nedostala do zahraničia. Stále mi bolo vyčítané, že nemám dostatok viery, príliš pracujem s rozumom, som príliš ambiciózna.

Pre koho bol tento spôsob vedenia výhodný?

Pre mužov. Tešili ich idey o podriadenosti ženy, plodení detí, odsunutí ženy na vedľajšiu koľaj. Nehovoriac o osobitných výhodách pre nich v rámci intimity a sexuality. Muži v tomto prostredí dominovali, mnohým vyhovovalo, že žena bude doma, bude robiť všetko a oni sa môžu rozvíjať.

Vyzdvihovanie autority, hierarchie, klerikalizmus – to zas vyhovovalo mnohým mužom v Cirkvi na postmarxistickom Slovensku, aj tým, ktorým sa nechcelo počúvať laikov a ženy.

V takýchto hnutiach ide jednoznačne o manipuláciu. Môže ju mať na svedomí zdravý jedinec?

Z istého pohľadu áno, môže to robiť aj zdravý človek. Skôr ale pôjde o silnú osobnosť, ktorá má túžbu po sebauplatnení, po moci, má chuť manipulovať ostatných. Ak sú tieto základné „hypertrofované pudy“ veľmi zvýraznené, napríklad túžba ovládať iných, dá sa hovoriť o patologickej štruktúre osobnosti – a prechod do takéhoto správania z normálnej osobnosti je plynulý.

Uvedomovala som si však aj to, že ľudia, ktorí na nás v hnutí pôsobili, mohli byť poznačení traumou, napríklad z vyšetrovaní kňazov počas totality. Psychiatria hovorí o zmene osobnosti napríklad v prípade vojny, prírodnej katastrofy, prenasledovania…

Trauma zvykne spúšťať takéto správanie, môže dôjsť k zmene osobnosti až k paranoidnej poruche. Takáto osoba má nedôverčivý postoj k svetu, vyhovuje jej sociálna izolácia.

V hnutí nás však dopredu upozorňovali, čo o nás hovoria: že nás vedie psychopat a hnutie je neurotické. Ešte to aj skomentovali: „Aká nehoráznosť!“ Týmto spôsobom nás odzbrojili. Aj keď nás vyhodili z hnutia, prišla za mnou hlavná zástupkyňa slobodných žien a pýtala sa: „Cítiš sa sklamaná alebo oklamaná?“ Presne tak som to prežívala. Čiže oni dopredu vedeli, čo budeme prežívať, ako budeme uvažovať, a pracovali s tým.

V hnutí nás dopredu upozorňovali, čo o nás hovoria: že nás vedie psychopat a hnutie je neurotické, komentovali to ako nehoráznosť.

Čo je typické pre hnutie, ktoré deformuje?

Bludné náuky. Depresívne prežívanie. V hnutí Nazaret šlo o vyhľadávanie toho zlého, čo sme urobili, vybičovanie pocitov viny, sebaľútosť, trvanie na spravodlivosti bez milosrdenstva. Vnímanie bezhriešnosti ako najvyššieho ideálu za každú cenu.

Posun v hodnote človeka – žena sa mala spasiť rodením detí. Navyše, bola braná ako niečo „prechodné“ medzi dieťaťom a mužom. Vedomé a plánované nariadenie odrezať sa od rodiny a od sveta. My sme pritom mali s rodičmi dobrý vzťah, naše deti neskôr trpeli tým, že sa nemohli stretať so starými rodičmi. No v hnutí vedeli, že starí rodičia, kolegovia, lekári z Donum Vitae by nám ako rodine mohli povedať niečo múdre, preto dopredu systematicky tieto kontakty prestrihli.

Rozhodovanie o tom, kde budeme bývať. Ideou hnutia bol život na dedine. Tak sa stalo, že nás z nového krásneho domu, z vily v Horskom parku, presťahovali do Borinky. Do starého domu bez kanalizácie, bez kúrenia. Dve izby, zvyšok bolo treba zbúrať a postaviť nanovo, čiže ďalších desať rokov roboty.

Rozhodovanie za druhých: nemohli sme mať auto a ja ako žena som nemohla ani šoférovať, a to sme mali šesť detí. Popretie užívania rozumu: doslova nás viedli k tomu, že ak ideš na duchovné vedenie, rozum si daj pod zadok. Bežné bolo ťažké násilie páchané na svedomí a ťažká manipulácia Božím slovom. A určite ešte citový chlad.

V hnutí neboli len jednoduchí ľudia. Ako je možné, že tam ostali aj tí vzdelaní?

Celé to bolo ako davová psychóza, pri opise hnutia to bolo vnímané aj ako konanie v hypnóze. Napríklad ako v osemdesiatom deviatom. Hovorili nám: „Utekajte, zle je, mení sa režim. Príde sem Západ, prevalí sa tu všetko zlé. Deti tu nevychováte, lepšie vám bude na vidieku.“

Čiže motívom sa stal aj strach, žili sme v napätí, že príde 3. svetová vojna. Mužom to vyhovovalo. Beňo by neexistoval bez mužov, ktorí túžia mať ženu úplne podriadenú. Takých bolo vtedy na Slovensku 90 percent.

Jedna vec sú dospelí, ktorí zažívali hnutie. Boli tu však aj deti, ktoré zažili tvrdú výchovu. Čo sa dialo s nimi?

Najviac som si na psychiatriu a jej diagnostiku spomenula vďaka hnutiu pri našich deťoch. Ony sú zbierkou „domácich úloh“ z detskej psychiatrie, mali poruchy správania. Robili také vylomeniny, aké asi nezažil nikto na psychiatrii…

Mali obrovské pocity menejcennosti. Syn napríklad vyliezol na stĺp vysokého napätia a robil si odtiaľ fotky. V čase, keď sme patrili do hnutia, sme upadli do hroznej chudoby na desať rokov, v roku 2004 som nemala ani na mlieko. Deti museli desať rokov v kuse pracovať.

Vyčítali nám, že brigádovali a nemohli sa učiť jazyky. Mali úplne zabrzdený duchovný vývin. V hnutí nebol žiaden cit k deťom, ťažké telesné tresty boli vítané, bežne bitka remeňom. Bola som absolútne proti tomu.

Nie je možné, aby nemal nik z takýchto spôsobov psychické problémy…

To, že ľudia aj deti trpia, vedeli, ale veľmi to nemohli pomenovať. Ja sama som to nevedela definovať po našom presťahovaní do Borinky. Ale stále o mne hovorili: „Tá žena je nejaká smutná.“ Cítila som sa ako skrachovaná existencia, prežívala som nenormálny smútok. Mnohé veci som si neuvedomovala.

To, že mi nedovolili nikam chodiť, nesmela som mať telefón, nesmela som nič – toto sa hodnotí ako psychické týranie osoby. Ale vtedy, keď počuješ takéto pokyny len z jednej strany, to je vymývanie mozgu. Vedeli to robiť veľmi efektívne Božím slovom, manipulovať ním iných. „Ktokoľvek sa nezriekne všetkého…“ – Aj ty sa musíš zrieknuť všetkého!

Robili to tak, že sa to zdalo samozrejmé aj mne. Mám veľa detí, je samozrejmé, že nemôžem čítať literatúru či chodiť na koncerty. Aj keď ma rozčuľovalo, že som ako hudobne vzdelaný psychiater nemohla ísť na film Amadeus. Boli na ňom kňazi aj slobodní z hnutia, ale mne zamietli možnosť vidieť ho s tým, že by ma to rozptyľovalo od výchovy detí.

Je ťažké si to predstaviť. Ak ťa však niekto uzavrie a každé dva týždne bude do teba húsť, že neposlúchnuť znamená porušiť Božiu vôľu, poslúchneš.

Ak by ste mali diagnostikovať seba a dôsledky hnutia na sebe ako psychiater, čo by ste povedali?

Keď som nastúpila späť do práce na psychiatriu, jedna kolegyňa – bez toho, aby vedela, čím som si prešla – mi povedala: „Užívaj tieto antidepresíva.“ Bola som na dne. Prvé, čo som urobila, bolo, že som si kúpila knihu Poznaj svoje zranenia.

Musela som po vyhodení z hnutia prejsť úplnou resocializáciou, napríklad som sa učila telefonovať. V hnutí sme ako ženy mali toto zakázané. Bola som neschopná chytiť telefón a niekomu zavolať.

Po tých štrnástich rokoch, keď som svojou vôľou nič nemohla, som bola tak vôľovo oslabená, že som nebola schopná tri roky sama znížiť dávkovanie jedného lieku – musela som sa pýtať primárky. Sama sebe som sa čudovala, ako je možné, že to neviem prekonať.

Po vyhodení z hnutia som musela prejsť úplnou resocializáciou, napríklad som sa učila telefonovať.

Vy ste sa z hnutia nie celkom chcene dostali. Bolo to už lepšie?

Je to úplne také isté, ako keď sa niekto dostane do sekty. Keď som odtiaľ vypadla, príznaky boli rovnaké. V deväťdesiatom treťom nás vyhodili. Jeden z našich synov mal vtedy šesť rokov. Mesiac mi plakával, kričal zo sna, budil sa s tým, že nás vystrieľali.

Popadali sme všetci do hroznej priepasti. Potom som si povedala: „Toto nie je možné. Tvoj syn vidí tvoj duševný stav, už prestaň.“ Mňa začali kriesiť deti, vylúčenie z hnutia som prežívala ako zavrhnutie Bohom. Uzdravovanie z toho, čím som bola kŕmená, mi trvalo hádam dvadsať rokov.