Hydrológ Kravčík: Najväčší hriech je dlhé roky posielať Boží dar do odpadu

Máme šancu uniknúť pred povodňami? Alebo sme nútení žiť v tomto storočí s klimatickou krízou a počítať s obrovskými škodami z povodní koncom leta?

Hydrológ Michal Kravčík už 20 rokov presviedča obyvateľov aj zodpovedných ľudí vo funkciách, že zmena existuje, je jednoduchá, lacná a efektívna.

Michal Kravčík - hydrológ a environmentalista. Vyštudoval odbor Vodné hospodárstvo na STU v Bratislave. Pôsobil vo viacerých organizáciách zaoberajúcich sa vodným hospodárstvom. Je autorom niekoľkých publikácií a odborných textov o vode v krajine. Zároveň je držiteľom prestížnej Goldmanovej environmentálnej ceny.

Týždeň pred povodňami sme sa modlili za dážď, naraz však prišlo tej vody priveľa. Čo sa pokazilo?

Presne na toto upozorňujem už roky. Chýba nám hlbšie poznanie, ako fungujú vodné cykly. V škole sme sa učili, že funguje malý a veľký vodný cyklus. Malý definuje procesy obehu vody v prírode tým, že voda sa prostredníctvom vegetácie vyparuje z ekosystémov.

Čím viac prihrieva slniečko, tým viac vody sa vyparuje. V krajine však musí byť dostatok vody.

Vyparená voda sa v chladnejších vrstvách atmosféry kondenzuje a pri rosnom bode sa tvorí dážď, ktorý padá na krajinu a prináša vlahu pre zrod nového života. Jedno otočenie vody v malých vodných cykloch trvá v priemere 8 dní.   

Prívalové dažde a povodne však neprišli z týchto lokálnych dažďov z malého vodného cyklu. Súvisí s tým teda veľký vodný cyklus?

Veľký vodný cyklus opisuje procesy výmeny vody medzi pevninou a oceánom. Voda, ktorá sa dostane do potokov a riek, odtiaľ do morí a oceánov. Následne sa cez vyparovanie z vodných hladín vracia naspäť na pevninu. Táto voda sa cez veľký vodný cyklus otočí v priemere raz za 3 mesiace.

Takže na to, aby nám častejšie a v menších dávkach pršalo, potrebujeme mať dostatok vody v malých vodných cykloch. My to robíme opačne. Ak spadne z neba voda, tak ju rýchlo odkanalizujeme rovno do jarku.

Ako tomu má rozumieť obyčajný človek?

Uvediem príklad: Predstavme si rodinný dom, kde sa zakryje pôda strechou, zamedzí sa vsakovanie vody do zeme zabetónovaním povrchov.

Odkanalizovaním dažďovej vody zo striech a plôch okolo do potoka sa ochudobní malý vodný cyklus v podmienkach Slovenska o cca 100 kubických metrov dažďovej vody ročne. Tá odtečie z krajiny a následne u susedov dole po prúde prispieva k povodni.

Ak som postavil svoj rodinný dom pred 50 rokmi, môj príspevok k zníženiu zásob vody v malých vodných cykloch dosiahol za 50 rokov 5 000 kubických metrov.

Ak je takých domov na Slovensku milión, tak sa dopracujeme k úctyhodnému objemu 5 miliárd kubických metrov vody, ktoré sme poslali do mora a prispeli sme k povodňovým rizikám susedov pod nami.

Súvisí so stratenou vodou aj výrazné zvyšovanie teplôt v lete?

Áno. Tým, že voda odteká mimo krajiny, nemá sa čo vyparovať a ochladzovať teplotu. Odkanalizovaním dažďovej vody sme dosiahli to, že ročne sa nevyparovaním vody do atmosféry nespotrebuje cca 3500 TWh slnečnej energie.  

Toto nespotrebované teplo vytvára nad Slovenskom tepelnú bublinu, ktorá spolu s chýbajúcou vodou v krajine prináša novú realitu. Keďže to robí každý štát v Európe i vo svete, stáva sa z toho globálny problém.

Zvykneme síce hovoriť „mysli globálne a konaj lokálne“, ale nikto nás nenaučil, ako to robiť lokálne, aby sme svojou lokálnou aktivitou prispievali aj ku globálnej bezpečnosti. 

Chýbajú nám letné búrky, ktoré si pamätáme z detstva, keď v lete takmer každý deň nebesá pokropili krajinu v priebehu 10-15 minút a potom vyšlo slniečko. Kým si toto neuvedomíme, nemáme šancu riešiť extrémy počasia a vytvárať bezpečné Slovensko. 

Ako je možné, že vznikajú obrovské prívaly vôd, ktoré v potokoch a riekach strhávajú so sebou všetko?

To je presne to, čo som spomínal. Na území nejakej riečky žije napríklad 100-tisíc obyvateľov v 50-tisíc rodinných domoch alebo bytovkách. Odhadujem, že ak na toto územie spadne 100 mm, tak tých 50-tisíc rodín prispieva k objemu povodňovej vlny jedným miliónom kubických metrov vody.

A nielen to. Ak by táto voda ostala v krajine, vyparila by sa a spotrebovala by cca 700 GWh slnečnej energie na vyparovanie. To by spomalilo prehrievanie krajiny.

My to robíme naopak. Boží dar odkanalizujeme a lejeme ho susedom na hlavu. V spoločnosti, ktorá sa chváli kresťanskou tradíciou, je najväčším hriechom odkanalizovať Boží dar do odpadu. V tom je zakódovaná pýcha a nezodpovednosť za svoje prírodné dedičstvo.

Dlhé roky hovoríte o obnove malých vodných cyklov. Fungujú ešte na Slovensku?

Existujú už dôkazy o ich nefunkčnosti. Tým, že odkanalizujeme dažďovú vodu, usilovne pracujeme na rozpade malých vodných cyklov. Rovnako to urobila aj pyšná civilizácia na Sahare, až zem úplne vyschla. Aj oni v záverečnej etape extrémnych posunov počasia a nedostatku vody prišli na to, že treba zbierať dažďovú vodu.

Bolo to však nesystémové a iba v obmedzenej miere, napríklad farmári začali na svojej farme zbierať dažďovú vodu, aby zachránili úrodu. Napokon tieto krajiny vyschli a rozpadli sa v konfliktoch.     

Ako riešenie ponúkate stavbu vodozádržných opatrení, mnohé z nich máte pod palcom. Koľko stojí vybudovanie takýchto hrádzok či poctivých dažďových záhrad? Prečo ich nie je viac?

Sú to lacné riešenia a tí, ktorí rozhodujú o verejných politikách, prejavujú neúctu k poctivej robote. Nie je dôležité, koľko stojí hrádzka na potoku či dažďová záhrada, ale aký objem vody zadrží.

Za vlády Ivety Radičovej stáli tieto opatrenia Slovensko v priemere 4 eurá za kubický meter vodozádržného opatrenia a boli sme na smiech. Prečo? Slovenská ekonomika je nastavená na množstvo preinvestovaných peňazí a nie na efektívnosť investícií.

Štát sa považuje za dojnú kravu a veci, ktoré sa dajú urobiť pomerne lacno, sa preto predražujú.   

Čo sa prakticky deje v bežnom meste, ak vodu „upraceme“ z prirodzeného prostredia do kanalizácie a do veľkých riek?

Vznikajú tepelné ostrovy. Napríklad z mesta Košice sa ročne odkanalizuje v priemere niečo nad 10 miliónov kubických metrov vody.  Túto dažďovú vodu odkanalizujeme v prospech vodárenskej spoločnosti v ročnom objeme 19 miliónov eur.

Za vodu, ktorá naprší a odvedieme ju do dažďovej kanalizácie, zaplatíme vodárňam euro za každý kubík namiesto toho, aby sme z nej mali úžitok vo svojom dome či prostredí.

Tým, že znižujeme vyparovanie vody do atmosféry, nielenže zvyšujeme teplotu, ale aj znižujeme vlhkosť ovzdušia. Rastie nielen teplota, ale aj prašnosť ovzdušia. Ten prach dýchajú naše deti, a potom trpia respiračnými a astmatickými ochoreniami.  

Každý voľný pás v mestách veľmi rýchlo ukradnú developeri na ďalšiu výstavbu bytov. Zeleň – aj stromy sa najnovšie sadia do megakvetináčov. Je možné napriek tomu dostať stromy a vodu do betónových džunglí?

Otázne je, ako samosprávy miest riešia verejné politiky. Stačilo by prijať jednoduchý lokálny zákon o tom, že každý vlastník či developer bude povinný ponechať dažďovú vodu na pozemku. Už len vďaka tomuto by sa diali veci… Je naozaj nekultúrne tárať, že vlastník má právo využívať svoj pozemok, ako mu to vyhovuje.  

Ministerstvo životného prostredia má ako protipovodňové opatrenia na svojej stránke zadefinované úpravy korýt riek a veľké vodné priehrady. Povodne tu však už máme každý rok… Prehodnocuje ministerstvo svoje tézy protipovodňovej ochrany?

Agendu ochrany vôd Slovenska treba posunúť do krajiny. V čase, keď sa dažďová voda dostane do potokov, je už neskoro. Na to by malo myslieť MŽP pri strategických rozhodnutiach. Naše ministerstvo je silno orientované na sektorový prístup.

Sú síce zodpovední za vodu, ale voda sa rodí v krajine. Ak sa poškodzuje krajina, vzniká v nej sucho a v potokoch a riekach rastie povodňové riziko. Múdry vodohospodár spolupracuje s lesohospodármi, poľnohospodármi i komunitami, teda s mestami a obcami. To sa na Slovensku nenosí.

Každý si chráni svoj piesoček a výsledok vidíme. V Európskej únii sa táto agenda už posúva ku komplexnosti.  Aj preto finančne podporila vedeckovýskumný projekt konzorcia LAND4CLIMATE, ktorého členom je aj naša slovenská mimovládka Ľudia a voda.    

Zdá sa, že dočkať sa pomoci zhora je v nedohľadne. Ako môže každý z nás preventívne riešiť problém vo svojom okruhu svojpomocne?

Určite treba začať zdola. Ak by každý z nás, ktorí obývame svoju nehnuteľnosť, nechával dažďovú vodu vsakovať vo svojej záhrade, zlepšil by vlastnú mikroklímu a zároveň by prispel k lepšej klíme vo svojej komunite.

Tepelné bubliny by praskli. Každoročne by každý z nás vrátil do malých vodných cyklov 100 m3 dažďovej vody a tým by zlepšoval klímu v okolí svojej nehnuteľnosti. Tých 100 m3 viaže na seba 70 000 KWh slnečného žiarenia.

Aby sme tomu rozumeli: také množstvo vyparovanej vody zo záhrady ročne ochladí ovzdušie rovnako ako 15 klimatizačných jednotiek, nainštalovaných okolo domu. S tým rozdielom, že na chod klimatizačných jednotiek potrebujeme energetický zdroj, a za to platíme. Prial by som si, aby sme to pochopili.

Ilustračné foto – Michal Kravčík a sita.sk