Ivan Mikloš: Ak by Západ prestal dovážať ruský plyn a ropu, Rusko by si nemohlo dovoliť financovať vojnu

Moja prvá otázka sa týka ruskej stratégie podmaňovať si svojich susedov. Videli sme to v Gruzínsku v roku 2008, nasledoval Krym v roku 2014. Odvtedy si navyše Rusko zhromažďovalo vojenskú techniku na hraniciach s Ukrajinou. Nejaké náznaky, že Rusko je nevyspytateľný partner, ktorý je schopný zakročiť radikálnym spôsobom, tu už teda boli. Nemyslíte si, že sme ako Západ pochybili v tom, že sme Putina podcenili a dali mu čas, aby sa na inváziu pripravil?

Áno, sankcie mali určite byť prijaté skôr a vo väčšej miere. V tomto zmysle sme situáciu skutočne podcenili. No teraz už veľmi nevidím zmysel nad tým špekulovať, čo sa mohlo alebo malo spraviť. Teraz je dôležitejšie, aby sme minulé chyby neopakovali. Myslím, že razantnejšia odpoveď mala prísť nielen zo strany Západu, ale aj Ukrajina mohla prijať kľúčové reformy a na túto situáciu sa lepšie pripraviť. Hoci musím povedať, že momentálne zvláda vojnu skutočne obdivuhodne. Krásne to ilustruje fakt, že 400 000 Ukrajincov sa vrátilo z cudziny s cieľom zapojiť sa do obrany svojej vlasti.

Trúfali ste si pri zvyšujúcom sa napätí v posledných dňoch pred inváziou povedať, že by Rusko skutočne mohlo napadnúť svojho suseda?

Hoci som intenzívne sledoval eskaláciu napätia v posledných týždňoch pred inváziou, musím povedať, že som nepredpokladal, že príde až k takejto otvorenej vojne. Myslel som si, že Putin sa vyberie skôr cestou hybridnej vojny formou rôznych provokácií a útokov na informačné systémy, zinscenovaných agresií na ruskojazyčné obyvateľstvo a podobne. To som predpokladal, pretože to by dávalo väčšiu logiku. Ukrajinu by to destabilizovalo, zároveň by to však neznamenalo zavedenie sankcií, ktoré sú pre Rusko ničivé.

Keď Spojené štáty hovorili o invázii niekoľko dní vopred, všetci sme si mysleli, že ich hlavným cieľom je, aby Kremeľ odstrašili.

Keď 21. februára ruská Štátna duma schválila uznanie separatistami ovládaných republík, Luhanskej a Doneckej ľudovej republiky, bolo zjavné, že Putin ešte niečo urobí. 22. februára som napísal článok, v ktorom som vyjadril toto presvedčenie prihliadnuc na oslabenie Putinovej pozície po prijatí sankcií zo strany Západu. Napriek tomu som však nepredpokladal, že príde až k takémuto napadnutiu krajiny s plnou vojenskou silou z troch svetových strán. Prekvapilo ma, že som vedel niečo, čo zjavne Putin nevedel.

Čo konkrétne máte na mysli?

Putin čakal, že to bude blesková vojna, že za pár dní obsadí Kyjev, ustanoví bábkovú vládu a že ruskojazyčné obyvateľstvo Ukrajiny ho bude vítať. Po rokoch, čo som prežil na Ukrajine a potom, čo pozorne sledujem jej politické dianie, mi bolo dopredu jasné, že to tak nebude. Keď Spojené štáty hovorili o invázií niekoľko dní vopred, všetci sme si mysleli, že ich hlavným cieľom je, aby Kremeľ odstrašili. V zmysle, že ak sa plány zo strany Ruska vyzradia, tak sa budú ťažšie realizovať.

Rusko si od začiatku invázie razí cestu obsadzovania strategických oblastí. Videli sme to pri obsadení už dvoch jadrových elektrární a snahe zabrať ukrajinské metropoly. Je toto podľa vás Putinova stratégia?

Ja by som za Putinovým konaním žiadnu veľkú stratégiu nevidel. Všetci vojenskí stratégovia hovoria, že to, čo sa deje na Ukrajine, je vojenská blamáž. Putinova predstava zrejme bola blesková vojna, rýchle obsadenie a ovládnutie krajiny a výmena vlády. Na začiatku sa zrejme snažil o nastolenie úplnej bábkovej vlády, neskôr o nastavenie bieloruského modelu. To znamená Ukrajina ako vazal, ktorý sa bude držať pri moci hoc i násilím a bude podriadený Moskve. Táto jeho stratégia úplne padla. A je evidentné, že čím horšie výsledky má Rusko v pozemnom boji, tým brutálnejšie bombarduje civilné ciele. Porušuje úplne všetky pravidlá vedenia vojen.

Na Ukrajine postupuje Kremeľ takým brutálnym spôsobom, že z Mariupoľu spravili druhé Aleppo alebo Leningrad.

Potvrdzuje sa to, čo už povedal prezident Biden, že Putin je jednoducho vojnový zločinec, ktorý by mal skončiť v Haagu. Samozrejme, pri pohľade na mapu je evidentné, že postupujú tak, aby obsadili Kyjev, Charkov a ďalšie najvýznamnejšie centrá, ako sú Cherson a Mariupoľ. Čiže ich cieľom je zrejme prepojenie Krymu s Ruskom po zemi. Doposiaľ museli využívať Kerčský most. Urobili to však takým brutálnym spôsobom, že z Mariupoľu spravili druhé Aleppo alebo Leningrad. Voči Rusku a Rusom zasievajú na Ukrajine nenávisť, a to aj medzi ruskojazyčnými Ukrajincami. Táto nenávisť sa bude ťahať cez celé generácie.

Majú Rusi šancu túto vojnu vyhrať?

Rozhodne nie. Som presvedčený, že ju vyhrať nemôžu. Môžu zdevastovať Ukrajinu. Skôr či neskôr však Putinov režim padne. Aj preto, že Rusko bude niesť šialené náklady a v konečnom dôsledku táto vojna viac zničí Rusko ako Ukrajinu, za ktorou dnes stojí celý civilizovaný svet. Navyše Ukrajina bude po vojne dostávať masívnu podporu na obnovu zo strany Západu a reparácie zo strany Ruska.

Napriek tomu, že vidíme podporu Ukrajiny zo strany Západu, zdá sa, že prezident Zelenskyj očakával väčší prejav solidarity. Jeho výzvy na vytvorenie bezletovej zóny či vstup do EÚ a NATO ostali nevypočuté.

Je úplne prirodzené, že očakával viac, ak je jeho krajina vo vojne. Ja si myslím, že hoci Západ už Ukrajine veľa dáva, nemôže jej dať všetko, čo by si prezident Zelenskyj predstavoval. Bezletová zóna je naozaj problém, pretože by znamenala priamy vstup NATO do konfliktu s Ruskom, ktoré je jadrovou veľmocou. Ak by Rusko nemalo jadrové zbrane, Západ by už dávno zastavil humanitárnu katastrofu na Ukrajine.

Také prísne sankcie, aké sú teraz voči Rusku, neboli prijaté ešte nikdy v histórii voči žiadnej krajine.

Nie je však ani vylúčené, že sa napokon Západ do vojny zapojí. Ja som však zároveň presvedčený, že Západ by mohol urobiť viac. Mohol by prijať oveľa prísnejšie sankcie. Mohol by oveľa viac prispieť i vojensky. Napríklad dodávaním oveľa efektívnejších zbraní protivzdušnej obrany. Rovnako by sa čo najskôr, ako je to možné, malo pristúpiť k embargu na ruský plyn a ropu. To by sa dalo zrealizovať ešte do konca tohto roka.

Názory Západu na tvrdosť sankcií sú rôzne. Inak to nie je ani pri diskusii o odrezaní sa od ruskej ropy a plynu.

Nejednotný postoj Západu sa týka ani nie tak prísnosti sankcií, ako časového horizontu, v ktorom by mali byť prijaté. Na druhej strane vidíme veľké posuny v tom, ako v minulosti Západ obchodoval s Ruskom. Keď sa pozrieme, k akej zmene prišlo iba za posledných niekoľko mesiacov, najlepšie to vidieť na príklade Nemecka. Nemci nielenže sami nedodávali zbrane na Ukrajinu, ale zakázali aj iným krajinám dodávať zbrane vyrobené v Nemecku. Dnes je ich postoj iný a zbrane dodávajú. Ďalej Nord Stream 2 je dnes už mŕtvy projekt. Také prísne sankcie, aké sú teraz voči Rusku, neboli prijaté ešte nikdy v histórii voči žiadnej krajine.

Okamžité odrezanie sa od ruskej ropy a plynu by malo na Slovensko veľký dosah. Podniky a fabriky závislé od ruského plynu a ropy bijú na poplach a hovoria o bezprostrednom ohrození 600 000 ľudí na Slovensku pracujúcich v priemysle. Nebolo by teda lepšie premyslieť, ako výpadky chceme nahradiť a či si môžeme takéto radikálne riešenie teraz dovoliť?

Ak niekto tvrdí, že by takéto opatrenie našu ekonomiku položilo a je sa na to treba roky pripravovať, zrejme nesledoval vývoj v poslednom období. Iba pred mesiacom sa EÚ zhodla na tom, že zrušiť závislosť od ruskej ropy a plynu bude možné, ale potrebujeme na to 8 rokov, neskôr to bolo už iba 5 rokov, teraz sa dokonca hovorí o roku 2023.

Nikto nehovorí, aby sme zastavili hneď teraz kohútiky a nič nerobili.

Takže je evidentné, že ak sa chce, tak sa to dá aj skôr. Čo sa týka výpadku státisícov pracovných miest, tak to by nastalo iba vtedy, ak by sme teraz zrazu uťali dovoz ropy a plynu a nevedeli ho nahradiť ničím iným. Ale to predsa nie je tak. Nikto nehovorí, aby sme zastavili hneď teraz kohútiky a nič nerobili. Je evidentné, že to bude musieť byť spojené s inými opatreniami.

Aké opatrenia by bolo nevyhnutné prijať, aby sme sa dokázali bez dodávok ruského plynu a ropy zaobísť?

Po prvé by to muselo byť urobené jednotne v spolupráci celej EÚ, po druhé by sme museli okamžite zvýšiť a kontrahovať skvapalnený plyn z USA a Kataru. Zároveň by sme museli pracovať na zväčšovaní a výstavbe nových terminálov na dodávky tohto plynu, museli by sme okamžite zoštátniť všetky podzemné zásobníky, ktoré vlastní alebo má v dlhodobom prenájme Gazprom v západnej Európe. Nemecko by muselo prehodnotiť nezmyselné zatvorenie funkčných a bezpečných jadrových elektrární.

Museli by sme zvýšiť dovoz plynu z Nórska, Azerbajdžanu a Alžírska. Mali by sme urýchlene dostavať plynové prepojenie Slovenska s Poľskom. Tieto opatrenia by sa mali začať robiť prakticky okamžite. Určite by znamenali aj zvýšenie cien, ale tie dôsledky by boli neporovnateľné oproti tomu, čo strácame v dôsledku vojny. Pre Rusko by toto opatrenie znamenalo také veľké finančné straty, že by si nemohlo dovoliť financovať vojnu. A to je pre nás kľúčové.

Úplné odrezanie sa od ruského plynu a ropy by však znamenalo rádové zvýšenie cien. To by najviac pocítila najnižšia a stredná vrstva. Nie je tu riziko zvyšujúcej sa nespokojnosti zo strany bežného obyvateľstva, čo by mohlo vyústiť do protestov?

Ceny by sa určite zvýšili a štát by musel pomôcť najmä tým najchudobnejším. Našťastie sme na konci vykurovacej sezóny a do tej ďalšej je ešte pomerne ďaleko, čo nám hrá do kariet. Vďaka tomu máme čas na vytvorenie zásobníkov a dovoz skvapalneného plynu a na zvýšenie dovozu plynu a ropy z iných krajín. Znamenalo by to určite vyššiu cenu na krátke obdobie v blízkej budúcnosti. Keď to však neurobíme, náklady a dôsledky na svetovú ekonomiku budú o to vyššie, čím dlhšie bude vojna trvať. A to sa týka aj ekonomiky Slovenska.

To naozaj chceme klásť na váhu životy ľudí a finančné zaťaženie na našu ekonomiku v dôsledku zvýšenia cien ropy a plynu?

Navyše čím dlhšia bude vojna, tým väčší hrozí hladomor v Afrike, ktorej krajiny sú závislé od dovozu ruskej a ukrajinskej pšenice. Mne sa však zdá úplne neľudské baviť sa o tom, či by sme zaplatili viac na plyne v porovnaní s tým, že na Ukrajine zomierajú nevinní ľudia a deti a že sú bombardované obytné domy, nemocnice, školy a škôlky. To naozaj chceme klásť na váhu životy ľudí a finančné zaťaženie na našu ekonomiku v dôsledku zvýšenia cien ropy a plynu?

Myslíte si, že by pomohlo, ak by tieto opatrenia politické strany komunikovali zrozumiteľným spôsobom svojim voličom tak, ako sme to zažili napríklad počas pandémie v súvislosti s podporou živnostníkov?

V tomto sa najlepšie ukazuje rozdiel medzi politikom a štátnikom. Politik jednoducho ide podľa verejnej mienky. To sa v súčasnosti ukazuje na Západe, no sčasti aj u nás. Až následkom tlaku zo strany voličov, ktorí sa už odmietali pozerať na zverstvá na Ukrajine, začali politickí lídri konať razantnejšie. Nie však preto, že by boli o danom opatrení nevyhnutne presvedčení, ale preto, že ich do toho voliči dotlačili. Štátnik by mal ľudí viesť a presviedčať ich o tom, prečo je dané opatrenie nevyhnutné, a nie konať až vtedy, keď ho do toho dokopú ľudia. Vo výsledku sa to však odrazí nielen na ekonomických dosahoch pre danú krajinu, ale i na počte nevinných ľudí, ktorí zomrú, no nemuseli by. A to je ten najväčší problém.

Vyjadrili ste sa, že Rusko môžu zastaviť len Rusi. Keď však zohľadníme cenzúru médií zo strany Kremľa, nemyslíte si, že to bude mať práve opačný efekt? Ruský ľud sa iba utvrdí v propagandistickej rétorike, podľa ktorej by mal Západ vystupovať ako agresor.

Myslím, že tu sa zase vraciame k otázke peňazí. Kým Putin má tie miliardy za ropu a plyn, tak má dosť peňazí na to, aby viedol vojnu ďalej, ako i na to, aby udržiaval akú-takú životnú úroveň. Akonáhle by však peniaze stratil, tak by nemohol ani ďalej financovať vojnu, ani dotovať ceny a platiť sociálne dávky či platy vo verejnom sektore. Ruský rozpočet je od príjmov za ropu a plyn silno závislý. Závislosť medzi Putinovou popularitou a ekonomickou prosperitou krajiny je očividná. Prvých 10 rokov jeho vlády ruská ekonomika enormne rástla, avšak nie jeho zásluhou.

Za kritiku vojny vám dnes v Rusku hrozí 15 rokov väzenia.

Potom, keď prišla v rokoch 2008 a 2009 kríza, ruská ekonomika sa prepadla, čo prirodzene vyvolalo nevôľu obyvateľstva. V reakcii na to začal režim pritvrdzovať, obmedzovať základné práva a slobody, zneužívať médiá, šíriť propagandu. Potom prišiel rok 2014 a anexia Krymu, ktorá bola v Rusku veľmi populárna a Putinovi zdvihla popularitu. Ale prišli i sankcie, pre ktoré začala nespokojnosť s režimom opäť narastať. Teraz je iba veľmi ťažké hovoriť o spokojnosti s krokmi Kremľa, keďže teror, ktorý v krajine zaviedol, bráni ľuďom vyjadriť svoj názor. Za kritiku vojny vám dnes v Rusku hrozí 15 rokov väzenia.

Dalo by sa teda povedať, že keď sa ruská ekonomika zrúti, bude to zároveň Putinova politická smrť?

Som o tom presvedčený. Doteraz si udržiaval moc výbojmi a masívnou propagandou. Ak by však sankcie boli také prísne, že by viedli k rapídnemu poklesu životnej úrovne, nech by jeho propaganda bola už akokoľvek silná, bola by dlhodobo neudržateľná. Jedným z dôvodov rozpadu Sovietskeho zväzu bola afganská vojna, v ktorej za 10 rokov zomrelo 15-tisíc sovietskych vojakov. Iba pre porovnanie, v tejto vojne len za mesiac zahynulo skoro toľko ruských vojakov ako vtedy za 10 rokov, pričom Sovietsky zväz bol dvakrát väčší. Pri pohľade na hrôzy, ktoré sa na Ukrajine dejú, považujem zavedenie najprísnejších možných sankcií za najlepšie riešenie.

Takú ráznu reakciu zo strany Západu Kremeľ zjavne nečakal. Vo výsledku sa Rusi vrátia 30 – 40 rokov dozadu.

Nestalo sa Rusko dostatočne sebestačné už počas prvej vlny sankcií v súvislosti s anexiou Krymu?

Hoci Rusko môže byť do istej miery sebestačné, všetko si zabezpečiť nedokáže. Dnes sme svedkami, ako veľké koncerny, ktoré za žiadnu cenu z Ruska nechceli odísť, boli napokon ekonomickým tlakom z iných krajín prinútené k tomuto kroku pristúpiť. Ak by to neurobili, stratili by na globálnom trhu oveľa viac, pretože by ich výrobky bojkotovali zákazníci. Rovnako sa to týka zmrazenia devízových rezerv, na ktoré sa Rusko spoliehalo, a embarga na dodávky vysokej technológie, ako sú mikročipy alebo polovodiče. Takú ráznu reakciu zo strany západu Kremeľ zjavne nečakal. Vidím to tak, že vo výsledku sa Rusi vrátia 30 – 40 rokov dozadu.

Ako by mohli vyzerať možné scenáre na ukončenie vojny?

Myslím, že vojna sa skončí až vtedy, keď Putin stratí svoju moc a bude odstavený. Nevidím tam žiadny prienik, na ktorom by sa dalo stavať. Zatiaľ Rusi trvajú na denacifikácii a demilitarizácii Ukrajiny, čo je úplne šialené. Zelenskyj si navyše nemôže zobrať na zodpovednosť akékoľvek ústupky voči Rusku a jeho požiadavkám. Podľa prieskumov je 93% Ukrajincov presvedčených, že Ukrajina túto vojnu vyhrá. V takejto atmosfére skutočne nevidím priestor na akékoľvek snahy Rusku vyhovieť. Ďalší dôvod, prečo si myslím, že prímerie nie je možné, je ten, že sa dá uzavrieť len s niekým, komu ako-tak dôverujete, že ho bude dodržiavať.

Ľuďom žijúcim v okupovaných oblastiach ukrajinská vláda dokonca odporúča, aby si nedávali na autá nápis, že sú tam deti, lebo tie sú prvé pod terčom.

Putin a jeho armáda využije ešte aj humanitárne koridory na to, že ich buď presmeruje do Ruska, alebo ostreľuje, keď nimi ľudia prechádzajú. Ľuďom žijúcim v okupovaných oblastiach ukrajinská vláda dokonca odporúča, aby si nedávali na autá nápis, že sú tam deti, lebo tie sú prvé pod terčom. Ako môže Ukrajina veriť niekomu, kto podpisom Budapeštianskeho memoranda garantoval územnú celistvosť a nezávislosť Ukrajiny a potom sa sám stal voči Ukrajine agresorom? To, že sa Zelenskyj musí snažiť o prímerie, je jasné, keď sú jeho ľudia neustále pod paľbou. Jeho možnosti sú však veľmi obmedzené, nemôže robiť voči Putinovi žiadne ústupky.

Nebolo by vhodnou alternatívou pre odstavenie Putina šírenie osvety o situácii na Ukrajine, aby sa bežní Rusi zmanipulovaní propagandou dozvedeli, čo sa skutočne na Ukrajine deje?

To už môžeme do istej miery v Rusku vidieť. Najmä preto, že veľa Ukrajincov žije v Rusku a je v kontakte so svojou rodinou na Ukrajine. Žiaľbohu, tá propaganda v Rusku dokáže byť taká silná, že rodičia neveria vlastným deťom, keď im hovoria o hrôzach vojny z prvej ruky. V konečnom dôsledku sa to vymývanie mozgov môže zdať veľmi efektívne, ale z dlhodobého hľadiska nikdy nezvíťazí.

Takmer 87% Rusov si myslí, že ruská agresia by mala pokračovať aj voči krajinám EÚ.

Na tomto sa asi najlepšie ukazujú paralely medzi Hitlerom a Putinom. Medzi tým, čo sa dialo v nacistickom Nemecku a čo sa deje v Rusku. Dnes je však svet úplne inde, ako bol vtedy. Aj preto, že je už poučený. V samotnom Rusku sa už tiež ozývajú protestné hlasy, ktoré vojnu odsudzujú. Napriek tomu, že im za to hrozí brutálny teror a väzenie.

Ako hodnotíte príchod systému protivzdušnej obrany Patriot a prítomnosť vojakov NATO na našom území vzhľadom na bezpečnosť Slovenska?

Tí, ktorí tvrdia, že systém Patriot ohrozuje bezpečnosť Slovenska, sú buď užitoční idioti Kremľa, alebo platení ruskí agenti. A to isté platí pre všetkých, ktorí boli proti obrannej dohode s USA, ktorá nás chráni nie od teoretického nepriateľa, ale od takého agresora, akým je Rusko. Musíme si uvedomiť, že takmer 87% Rusov si myslí, že ruská agresia by mala pokračovať aj voči krajinám EÚ. To, že systém Patriot či vojaci NATO ohrozujú bezpečnosť Slovenska, môže tvrdiť len človek, ktorý má vymytý mozog propagandou, alebo povyšuje vlastné záujmy nad záujmy Slovenska.

Čiže tvrdíte, že najväčším ohrozením Slovenska sú proruskí trollovia, voči ktorým by sme mali neodkladne zakročiť?

Presne tak. Či už ide o platených agentov Kremľa alebo užitočných idiotov, obe skupiny sú aj vlastizradcami, ktorí ohrozujú slobodu, bezpečnosť a územnú celistvosť Slovenska. A to pre nás predstavuje skutočnú hrozbu.

Myslíte si, že sa môžeme úplne spoliehať na ochranu spojencov zo strany NATO v prípade rozširovania ruskej agresie? Veliteľ amerických síl v Európe, generálporučík Ben Hodges, sa pred niekoľkými rokmi vyjadril, že by NATO nebolo schopné ochrániť Pobaltie. Ako to vidíte vy?

Viete si vôbec predstaviť, že by teraz nastala vojna a museli by sme sa brániť našimi vlastnými silami? Ja si to predstaviť neviem. Spoliehať sa na ochranu NATO môžeme vtedy, keď budeme spoľahlivý partner. Spoľahlivý partner nie je krajina, ktorej značná časť obyvateľstva je výsostne proti statusovej dohode s najsilnejšou krajinou NATO, ktorá nás má chrániť. Chvalabohu bola pozícia vlády jasná a jednoznačná. 

Vojna na Ukrajine so sebou priniesla aj utečeneckú krízu. Zatiaľ Slováci prejavujú voči ukrajinským utečencom veľkú mieru solidarity. Zároveň je však veľmi veľa na pleciach mimovládnych organizácií. Myslíte si, že štát túto situáciu nezvládol?

Nemám veľmi prehľad o tom, ako to zvládajú iné krajiny, ale v porovnaní napríklad s Českom to zvládame zatiaľ horšie. Väčšina utečencov, najmä z tých chudobnejších oblastí, prichádza s tým, že majú len hrivny. Tie si tu nevedia zameniť, a teda nemajú s čím platiť. Sú úplne odkázaní na dary. V Česku utečencom automaticky po udelení azylu alebo dočasnej ochrany vzniká nárok na dávku v hodnote 5000 českých korún, ktorá im pomáha zvládať úvodné obdobie, ktoré je pre utečencov najťažšie.

Európa by sa mala určite poučiť, aby bola do budúcna akcieschopnejšia.

Hrozí nám, že po neúspechu vojenského ťaženia na Ukrajine budeme o pár rokov Rusko považovať za suseda, ktorý nepredstavuje nebezpečenstvo?

To, že dôsledky súčasných sankcií budú pre Rusko devastačné, ešte neznamená, že prestane predstavovať ohrozenie. Potkan zahnaný do kúta môže byť ešte nebezpečnejší, aj keď je slabý, vychudnutý. Ďalšia vec, ktorá s tým súvisí, je, že my sme si doteraz mysleli, že armády tu máme iba pre vojenské prehliadky. Tie armády však musia byť schopné aj bojovať, inak sú nanič. Mali by sme určite zvýšiť výdavky na obranu, mali by sme lepšie koordinovať ochranné kapacity najmä v Európe, lebo nevieme, dokedy to budú Spojené štáty ochotné robiť za nás. Čiže v tomto zmysle by sa mala Európa určite poučiť, aby bola do budúcna akcieschopnejšia a dôraznejšia z hľadiska predchádzania takýmto rizikám.

Foto: nm.sk / Dominik Sepp