Kde je problém živorenia našich farností?

Ak tento zápal, nadšenie, túžbu poznávať Boha, byť denne v chráme, žiť ako rodina s pomocou a deľbou toho, čo každý potreboval, svedectvo života, ktoré priťahovalo porovnáme s dnešnou situáciou bežnej farnosti, asi sa nám bude žiadať nasucho preglgnúť. Nemôžeme si urobiť alibi ani z toho, že Skutky apoštolov a ich príbehy sú z iného storočia a situácie, ako je tá teraz.

Ako sa teda pozrieť na dokumenty Cirkvi, ktoré zďaleka nemajú storočia a hovoria o aktívnej účasti laikov v pastorácii, o živých spoločenstvách, ktoré sú svedectvom zdravej farnosti a zároveň sú obrovskou pomocou svojmu kňazovi vo farnosti? Christiefideles laici aj iné dokumenty predpokladajú, že kňaz s laikmi komunikuje, prijíma ich a spolu hľadajú cestu k rastu farnosti, otváraniu sa tým, ktorí hľadajú či potrebujú pocítiť zápal a svedectvo. Problém však je, že spoločenstvá v mnohých farnostiach fungujú samy pre seba ako uzavreté getá, kde sa môžu dostať len vyvolení a „kádrovaní“, rovnako si žijú svoj život bez služby farnosti, v ktorej sú.

Ak spoločenstvo – a je jedno, či ide o ružencové bratstvo, stretko mladých alebo spoločenstvo novej evanjelizácie – zatvára dvere pred inými aj pred darovaním sa komunite, v poriadku to nie je. Rovnako ani to, ak kňaz odmieta spoločenstvo, ktoré túži darovať sa do služby vo farnosti. Výstižne to pomenovala na kontinentálnom synodálnom stretnutí v Prahe litovská delegátka Vaidą Spangelevičiūtę-Kneižienę: „V mnohých farnostiach chýba skúsenosť Cirkvi ako živého spoločenstva…“ Zdôraznila, že tu je riešením práve spolupráca medzi kňazmi a laikmi. No aj tá je podľa vyjadrenia Renáty Ocilkovej zo slovenskej delegácie často veľmi napätá a tým aj nefunkčná. Osobitne vážna je nedostatočná pastoračná a formačná starostlivosť o rodiny, pretože tie sú prvými a základnými bunkami Cirkvi. Nestarať sa o ne, nedávať im podporu, čas, sprevádzanie a pozornosť znamená dovoliť, aby farnosť padla do kolien. Farnosť totiž v drvivej väčšine tvoria práve rodiny, prinášajú jej aj budúcnosť v podobe detí a darov. Aké sú rodiny, taká je aj farnosť.

Chyba zrejme nie je v tom, v akého Boha sme uverili, ten je predsa stále ten istý – ale ako sme uverili, ako meníme svoj život poznávaním toho, kto je Boh a ako sme svetlom a svedectvom každý sám, aj celá naša farnosť. Chyba nie je ani v nedostatočnom podporovaní a vysvetľovaní prostredníctvom učiteľského úradu Cirkvi. Nakoniec, jedno z prvých vyhlásení, ktoré po svojom zvolení pápež František adresoval kňazom, bolo o prenechaní časti pastoračnej práce vo farnosti laikom – nech robia to, čo vedia a čím vládzu pomôcť.

Problém nie je ani v nedostatku vzorov: arský farár chodil za svojimi v kostole „nezvestnými“ farníkmi až domov, ba aj do krčiem a celé noci kľačal za nich pred svätostánkom, ak nebol v spovednici. Pápež Ján Pavol II. bol povestný svojimi cestami. Robil ich však ako „farár sveta“ v túžbe stretnúť svoje ovce tam, kde sú, v ich prostredí. Rovnako to platí aj o farníkoch. Málokto vie, že rodičia sv. Terézie z Lisieux, Louis a Zelia Martinovci, začínali svoj deň prvou svätou omšou a Eucharistiou v skorú rannú hodinu. Potom dokázali pristupovať k svojim zamestnancom v čipkárskej dielni ako k členom rodiny v komunikácii, pomoci a pravdivej mzde, čo bolo v tých časoch nezvyčajné. Vďaka tejto praxi života s Bohom vládali aj výborne vychovať svoje dcéry s veľmi náročnými povahami a pravidelne vziať k svojmu stolu prvého žobráka, ktorého stretli na ulici.

Jedno z prvých vyhlásení, ktoré po svojom zvolení pápež František adresoval kňazom, bolo o prenechaní časti pastoračnej práce vo farnosti laikom – nech robia to, čo vedia a čím vládzu pomôcť.

Nedávno zosnulý emeritný pápež Benedikt XVI. vo svojom liste k vyhláseniu Roka kňazov (2009) s obdivom spomína na príklad kňaza, ktorý bol darom pre svoju farnosť: „Ja sám ešte nosím v srdci spomienku na prvého farára, po boku ktorého som ako mladý kňaz vykonával svoju službu. Zanechal mi príklad bezvýhradnej oddanosti svojej pastoračnej službe až do okamihu smrti práve vo chvíli, keď niesol viatikum ťažko chorému.“ Rovnako sú to rodiny a tí, ktorí napriek odmietavému postoju kňaza vytrvalo prichádzajú čím častejšie na svätú omšu, ponúkajú možnosť pomoci a majú otvorené srdce. Ašpirantov na svätcov, zamilovaných do Eucharistie a služby, máme v každej farnosti – či už v osobe kňaza či veriacich. Ak nám nasadili chrobáka do hlavy, nenechajme ho tam umrieť. Práve toto je hlas volania svedectva, ktoré vie spôsobiť rastúcu premenu farnosti, kde žijeme: práve mojou premenou do postoja apoštola.

Isté je, že aj prebiehajúca synoda, aj mnohé vyjadrenia Svätého Otca nám dávajú množstvo podnetov na obnovu farnosti podľa vzoru prvotnej Cirkvi. To, ako žili oni, nie je sen, je to možná realita, ktorá by úplne premenila obraz a vnímanie Cirkvi. Stala by sa inšpiratívnou a vyhľadávanou, pravdivou a uznávanou. A to práve preto, že by sa už farnosti, inšpirované a živené Kristom v Eucharistii, stali miestom bezpečia a prijatia, lásky darovanej v službe, počúvania a poznávania sa. Ak sa vám to zdá ako idealizmus, ako nemožné, mali by ste si možno spytovať svedomie aj s pohľadom upretým na svoju službu a účasť vo farnosti, tak ako to ponúka webová stránka jednej z farností a vziať každý rest ako výzvu na osobnú nápravu.

Aký je môj podiel na živote farnosti? Neuspokojujem sa len s účasťou na svätej omši, hoci aj pravidelnou, ale tým sa to pre mňa končí? Som do nej zapojený prostredníctvom malého bázového spoločenstva podľa výzvy otcov biskupov „Farnosť sa má a môže stať spoločenstvom spoločenstiev“ (Pastiersky list KBS z 3. 10. 2004)? Usilujem sa s ostatnými farníkmi vytvárať skutočné rodinné vzťahy, ktoré sa neobmedzujú na „kostol“ a „akcie“, ale prenikajú celý náš život ako skutočnej farskej rodiny?

Prijímam účasť na pastoračnej zodpovednosti a činnosti farnosti, ako ju definujú dokumenty Cirkvi:

– voči pokrsteným deťom –„Časť zodpovednosti za rozvinutie a zachovanie milosti prijatej v krste nesie celé cirkevné spoločenstvo“ (KKC 1255). Žijem tak, aby som bol svedkom evanjelia voči každému pokrstenému, osobitne voči deťom? Dokážem s pokojom, radosťou a odvahou hovoriť o svojej viere, deťom primeraným spôsobom?

– pomoc pri začleňovaní sa prvoprijímajúcich detí do rodiny farnosti – „Osobitné povinnosti voči deťom pokrsteným v Cirkvi majú jednotlivé kresťanské spoločenstvá, ku ktorým ich rodiny patria alebo v ktorých deti žijú. Kresťanské spoločenstvo je pre deti, ktoré v ňom žijú, najlepšou školou kresťanskej a liturgickej formácie“ (Slávenie svätej omše za účasti detí, Úvodné smernice č. 11). Ako viem byť nápomocný pri príprave a formácii prvoprijímajúcich a ich rodín? Ktoré zo svojich darov viem do služby pre nich zapojiť? Aký príklad a povzbudenie dávam im a ich rodičom, ako ich prijímam a pomáham im začleniť sa do Cirkvi?

– voči birmovancom – „Pokrstených pripraviť na prijatie tejto sviatosti je v najvyššej miere úlohou Božieho ľudu.“ (Obrad birmovania, Úvodné smernice č. 3). Čo môžem urobiť, aby birmovanci neodchádzali po prijatí sviatosti z Cirkvi?

Aký je môj podiel na živote farnosti? Neuspokojujem sa len s účasťou na svätej omši, hoci aj pravidelnou, ale tým sa to pre mňa končí?

– voči manželom – „…celé miestne cirkevné spoločenstvo má povinnosť pomáhať manželskej dvojici, aby chápala a prežívala svoje nové povolanie a poslanie“ (Ján Pavol II., Familiaris consortio 69). Všímam si manželov vo farnosti? Viem sa prihovoriť, rozumiem ich problémom? Som pozorný voči tým, ktorí sa práve prisťahovali? Som ochotný poskytnúť pomoc a sprevádzanie?

– voči rodinám – „aby [farské spoločenstvo] nezanedbávalo formáciu k aktívnemu životu rodín vo farnosti a podnecovalo vytváranie malých spoločenstiev rodín v prostredí farnosti.“ (Pastoračný a evanjelizačný plán Katolíckej cirkvi na Slovensku na roky 2007 až 2013) Som členom spoločenstva rodín v našej farnosti? Ak také nie je, modlím sa o jeho vznik, hovorím o tom s kňazom a inými rodinami? Hľadám spolu s nimi spôsob, ako vytvoriť takéto spoločenstvo, ktoré nám bude pomáhať rásť vo viere a v pevnosti manželskej lásky?

– … a podobne? V ktorej oblasti sa v rámci farnosti angažujem a ako? Spolupracujem pritom s ostatnými farníkmi a so samotnou farnosťou? Prispievam na potreby farnosti v zmysle zákona „Veriaci majú povinnosť prispievať na potreby Cirkvi, aby mala na to, čo je potrebné na božský kult, na diela apoštolátu a dobročinnej lásky, ako aj na slušné materiálne zabezpečenie služobníkov“ (Kán. 222 §1 CIC)? Podieľam sa primerane na starostlivosti aj o jej materiálnu stránku – upratovanie a údržba kostola, farských priestorov a stavieb, zveľaďovanie farského majetku,… „Piate [cirkevné] prikázanie ,Podporovať cirkevné ustanovizne‘ (KKC 2042)?

Choďte aj vy do mojej vinice!

Istý kňaz tu na Slovensku (a verím, že nie je sám) má neskutočný dar: denne vychádzal zo svojej fary na obchôdzky, ktoré neboli povinnými jazdami s viatikom. Zavolal alebo len zazvonil: „Ahoj, ako sa máte? Niečo pre teba mám, poď si to vziať! Ešte porozvážam aj ostatným rodinám.“ Bolo to päť minút… do hodiny stihol byť minimálne s dvanástimi rodinami. Chodil po ulici, spokojne sa dal do reči s kýmkoľvek a nebál sa ísť na pivo s človekom, ktorý bol už „trošku pod parou“. Vedel o všetkých (a nielen o svojich farníkoch), ako sa majú, čím žijú, čo potrebujú, čo ich trápi, v čom sú dobrí – a výborne vedel skombinovať všetky potreby farnosti s darmi farníkov. Lebo ich poznal a miloval ich, a oni milovali jeho.

Aj tvoja farnosť, nech je v akomkoľvek stave, v sebe skrýva neskutočné poklady darov, možností, talentov, času, výziev a tiež túžby ľudí dávať sa, žiť spolu. Prvá časť tohto pokladu je v tebe. Začni ju preto meniť aj ty!