Keď sú katolíci pápežskejší ako pápež

Keď Kristus zakladal Cirkev, prosil vo svojej veľkňazskej modlitbe o to, aby bola jednotná: tak ako je Syn s Otcom jedno. Ježišovi neustále záležalo na tom, aby robil to, čo od neho chce Otec, preto s ním často hovoril a počúval ho. Vzájomná láska a komunikácia spôsobili, že bol poslušný až do krajnosti: „uponížil sa a stal sa poslušným až na smrť“ (Fil 2, 8).

Preto aj poslušnosť z lásky chápeme ako vnútornú dispozíciu nehľadať svoju vlastnú vôľu, ale vôľu toho, kto ma poslal – a príkladov tejto čnosti máme stále v dejinách Cirkvi dosť a aj jej napodiv pozitívnych dôsledkov. Takáto poslušnosť však predpokladá podľa vzoru Krista aj určitý pozitívny vzťah, vzájomnú lásku, pri ktorej nemám strach, ale s dôverou plynúcou z poznania, rešpektu, blízkosti a prijatia prijmem nariadenie.

Teda skutočná poslušnosť nepramení zo strachu ani z tlaku, to by sme museli hovoriť o podriadenosti. Neznamená ani zákaz pýtať sa, porozumieť – to predsa urobila aj Panna Mária pri zvestovaní. Poslušnosť z lásky znamená poznať vlastnou skúsenosťou, ako som milovaný – preto nemám problém v komunikácii odpovedať na výzvu poslúchnuť ústretovo a s túžbou.

To, či tento rozmer naozaj žijeme v Cirkvi ako laici aj ako zasvätení, je otázkou pre každého pokrsteného – a je to sčasti aj odpoveď na to, prečo zažívame aj v Cirkvi odpor k autoritám.

Nejako sa totiž stalo, že poslušnosť, jednota, rešpekt, pokora sa vytratili – a to všetko v mene takzvanej novodobej slobody a práva na názor, ktoré sa u mnohých slovenských veriacich a časti kléru stali dôležitejšími ako všetko ostatné. Každý si totiž násilne osvojuje právo nahlas verejne povedať, čo si myslí aj o osobách a veciach cirkevných, a to aj tam, kde sú nastavené hranice, ba aj tam, kde nemám dôsledné poznanie a vzťah.

Namiesto prijatia sa rozbíjanie

Nemusíme chodiť ani ďaleko: stačí len zachytiť každé ráno ďalšie nové vyrušujúce nadpisy webu, ktorý má síce nadpis týkajúci sa kresťanstva, no skôr „úspešne“ kresťanov rozbíja a mätie, ako spája alebo učí múdro rozlišovať. Nehovoriac o tom, koľko statusov, videí, komentárov a svätým nadpisom lákajúcich stránok (aj od mnohých kňazov) na človeka vyskočí, len keď si zadá do vyhľadávača cirkevné slovíčko, ktoré ho tlačí – možno len v dobrej túžbe poznať pravdu.

Dozvie sa, prečo môže prijímanie na ruku za pokles života viery na Západe a hrozí to teraz aj nám či akých máme čudných biskupov, ako sú anulácie fraškou, ktorá sa dá rýchlo vybaviť, či „zaručené“ informácie, ako kardinálov píšucich dubiá pápežovi k synode „upratali“ z ich pozícií. To, že tieto texty a videá majú „spasiteľsko-neomylný“ komplex, je zrejme súčasťou hry.

Problém pri tom nie je (a nemá byť) s potrebnou diskusiou a hľadaním pravdy: tá má mať v Cirkvi svoj priestor a je súčasťou hľadania. Skutoční hľadači pravdy sú však vnímaví, pokorní, stíšení, počúvajúci, úctiví. Príkladom sú aj kardináli, ktorí písali pápežovi k otázkam Synody o synodalite: ťažko označiť za neposlušných či neúctivých kardinála Zena, prenasledovaného pre vieru, alebo kardinála Saraha, donedávna prefekta Kongregácie pre Boží kult a disciplínu.

Problém nastáva, ak sa znovu spochybňujú, zhadzujú, polarizujú osoby, témy a okolnosti, ku ktorým sa Cirkev už jasne vyjadrila a vysvetlila potrebné záležitosti aj z postoja učenia viery. Tu totiž už nemá žiadny „názor“ miesto: Cirkev nie je diskusný klub, kde vyhráva ten, kto má najväčšiu základňu fanúšikov alebo najviac lajkov na sociálnych sieťach, ktorého názor sa nejakej skupine či osobe práve zdá správny.

Je problémom, ak je biskup ten, ktorý dovolí alebo zakáže kňazovi mediálne či verejne mimo pastorácie vystupovať alebo sa starať o určitú skupinu veriacich, no napriek tomu nepríde k rešpektu a poslušnosti. Rovnako ako nie je výnimočné naprieč Slovenskom počuť aj z kazateľníc názory, ktoré nie sú v jednote s tým, čo hovorí učenie Cirkvi, alebo sú v opozícii voči tomu, aké pravidlá zadala naša konferencia biskupov.

Cirkev nie je diskusný klub, kde vyhráva ten, kto má najväčšiu základňu fanúšikov alebo najviac lajkov na sociálnych sieťach, ktorého názor sa nejakej skupine či osobe práve zdá správny.

Ak takýto rozkol robia kňazi neposlušnosťou svojmu biskupovi, ktorý v miestnej cirkvi zastupuje pápeža, má to vždy svoj dosah: vždy sa nájde skupina ľudí, ktorá sa k nim s vášnivými (a často nie príliš kresťansky, ba ani eticky znejúcimi) prejavmi pridá. Mnoho ráz prekračujú všetky hranice aj na základnej báze slušnosti a robia si, čo chcú.

A tak tu máme kňazov a veriacich nacionalisticky „hnedých“, tých, čo vedia, kde je smer, „antigenderistov“, ktorí vo všetkom a všade zjednodušene vidia problém LGBTI a liberalizmu, alebo – naopak – takých, ktorí sú ultraliberálni a mnohé dogmy a pravdy viery berú zľahka s posmešným úsmevom.

Nemožno zabudnúť ani na tradicionalistov, ktorí nepripúšťajú žiadny pastoračný vývoj Cirkvi, lebo takto to fungovalo a musí aj ďalej. A to sme ešte nepomenovali tých, ktorí si robia vlastnú cirkev v Cirkvi vytváraním nových pravidiel, ktoré sa im zdajú teologicky správne.

Ak ste sa vyhli niečomu takémuto, v mori internetu celkom rýchlo natrafíte pri túžbe spoznať lepšie Eucharistiu na stránku, kde nájdete očividne perom kňaza okrem sofistikovaných textov s citátmi z cirkevných dokumentov a výrokov svätých na obhajobu prijímania na kolenách ešte aj pripravené bianko žiadosti a sťažnosti biskupovi kvôli nesúhlasu s prijímaním Eucharistie na ruku.

A čo povedať o stránke, ktorá hovorí o pápežovi Františkovi ako o Antikristovi, k čomu sa pridáva množstvo komentárov ľudí na sociálnych sieťach v tomto duchu? Áno, to, že niekomu viac vyhovuje tradicionalistický postoj alebo je zanietený národovec, nie je samo osebe zlé. Chorobné to začína byť v okamihu, keď tieto idey preskočia biskupa, Vatikán alebo rovno aj Písmo, alebo „len“ najbližšieho človeka, ktorý to tak z rôznych dôvodov nevidí a pokojne to pomenuje.

Celé to je o spôsobe: lebo vo všetkých skupinách sa dajú nájsť pokorní, poslušní, jemní, citliví kňazi aj veriaci, motivovaní skôr obavami a nedostatočným porozumením toho, čo hovorí pápež, rovnako ako arogantní, pyšní, na seba zameraní, neschopní dialógu či úprimného hľadania pravdy.

Dá sa rozlišovať bez poznania pravdy?

Zlé je, že takéto postoje, výroky a mediálne výstupy kňazov mätú aj veriacich, ktorí pri svojich (ne)znalostiach viery veľmi rýchlo skĺznu do toho, čo je páčivé alebo najmä jednoduchšie. Pravdu totiž často nepoznajú: pretože našim veriacim v drvivej väčšine chýba základná znalosť katechizmu, nieto ešte aby vedeli čosi o obsahu dokumentov Cirkvi, encyklikách, exhortáciách alebo poznali dôsledne spisy svätých.

Ako potom môžu v takejto biede vedieť správne zaujať stanovisko, rozlíšiť, kto je mimo a kto je v pravde? Neznalosť a osobnostná nezrelosť spolu s pýchou a zatvrdilosťou vytvárajú ideálny priestor na extrémizmus priamo v Cirkvi, kde máme byť extrémni akurát tak v láske podľa Božieho návodu.

V každej farnosti sú väčšinoví hrdí „kresťania katolíci“ so skutočným prejavom života ďaleko od toho, čo takýto status predstavuje. Skúste sa opýtať katechétov: tí výsledky takéhoto živorenia viery v rodinách zažívajú denne na hodinách náboženstva, kde deti nielenže nevedia z rodiny základné pravdy viery, ale neveria ani na existenciu neba, pekla, očistca a ich obraz Boha je veľmi pokrivený.

To, v akých náročných okolnostiach žijú, je ťažké počúvať: na bežnej dedine je 80 % detí na hodine náboženstva z rozbitých či nefunkčných rodín. A rodičia píšu katechétom protestné maily, ak od detí očakávajú viac: pretože oni ich prihlásili na hodiny náboženstva, aby si tam oddýchli, nie aby ich (miesto nich) formovali!

Ak by sme chceli zozbierať bludy a polopravdy o viere, nemusíme ísť medzi neveriacich, stačí začať „doma“. Možno by sme sa potom prestali čudovať, ako často tí naši pokrstení a pritom neznalí viery vlastne žijú, ako sa rozhodujú, prečo sú tak ľahko ovplyvniteľní, náchylní uveriť čomukoľvek, stať sa extrémistickými a prečo sú neschopní zastať pravdivé postoje viery, počnúc svojimi vzťahmi doma či v práci až po spoločenské a politické dianie.

Prvá pomoc: Katechetizácia

Lenže bez urýchlenej, príťažlivej, praktickej a dôslednej katechetizácie dospelých vo farnostiach, tak ako o tom už dlho hovoria nielen výstupy synody, situáciu nezmeníme. Je dôvod rýchlo konať: generácia tých, ktorí majú teraz deti, vyrastala v totalite a drvivá väčšina z nich nikdy nedostala žiadnu riadnu náboženskú ani duchovnú formáciu. Však sa „nemohlo“, nebolo to bezpečné.

Lenže títo s „bezpečnou“ vierou, o ktorej sa ani medzi členmi rodiny pre istotu nešepkalo, ťažko mohli a môžu odovzdať radosť, zápal, hodnoty, argumenty ďalšej generácii a predovšetkým príkladom jej dať dôvod, prečo veriť a ako to prejaviť v živote. Jednoducho nemôžu a nevedia dať niečo, čo nemajú.

Situácia je tým horšia, čím je farnosť vzdialenejšia z miest, kde sa vždy nejaká alternatíva nájde. Rovnako ak je kňaz unavený, vyhorený, nekomunikujúci, autoritatívny a tiež tým viac, ak farnosť nemá žiadne živé otvorené spoločenstvá, ak chýba pastorácia, ktorá farnosť spája bez ohľadu na vek a postavenie.

Neznalosť a osobnostná nezrelosť spolu s pýchou a zatvrdilosťou vytvárajú ideálny priestor na extrémizmus priamo v Cirkvi, kde máme byť extrémni akurát tak v láske podľa Božieho návodu.

Pravdou je, že mnohí veriaci neurobili pre rast vo viere napriek toľkým možnostiam od revolúcie nič – tak ako im to poradila akédia. Ak ste to slovíčko ešte nepočuli, tak znamená jednoduchú lenivosť. Pustovník Kasián zo Smolenovej knihy Buď, kde si o nej trpko hovorí ako o smútku či mrzutosti srdca, prerastajúcej do záhaľčivosti.

Postihnutý akédiou sa motá životom ako bludný Holanďan bez pevných hodnôt, bez formácie, bez plnohodnotného života, o ktorom síce sníva, ale často preň nič sám neurobí. Cirkev síce označuje za svoj prístav, no nepozná ani jeho súradnice, niežeby tam niekedy trvalo, dobrovoľne zakotvil. Ako takýto človek môže potom dobre rozumieť a rozlíšiť, čo mu vypľujú internet a médiá? Ako potom môže dobre (a sväto) žiť?

Čo sa týka kňazov, celé je to zvláštne: tí sú predsa od svojej kňazskej vysviacky viazaní poslušnosťou voči svojmu diecéznemu biskupovi, s ktorým majú byť v jednote bratského spoločenstva. O jeho či pápežových rozhodnutiach je možné regulárne premýšľať a pokojne debatovať, no nie ich sabotovať, znevažovať, vyvracať či spochybňovať svojím výkladom právd viery. Potom to celé vyzerá, akoby už Duch Svätý nebol ten, ktorý riadi nielen voľbu pápeža, ale aj jeho prácu a život, rozhodnutia a smerovanie Cirkvi.

Alebo – čo je ešte šikmejšia plocha uvažovania – de facto dávať priestor k mienke, že na pápeža nemôže kvôli jeho nehodnosti Duch Svätý pôsobiť. Čudné, že tento pápež pritom denne verejne prosí o modlitbu, sám volá na rozhovor svojich kritikov a nebojí sa nahlas odpovedať na akékoľvek výhrady. A rovnako sa nebojí priznať, že hľadá, počúva, rozlišuje, modlí sa… aby lodičku Cirkvi kormidloval v tomto rozbúrenom storočí dobre.

Vyzerá to potom tak, že sa tu kdesi medzi našimi pastiermi zasiala kenodoxia, teda pýcha. Púštni otcovia o nej hovoria, že je prudko nákazlivá a naučí postihnutého, aby sa rád a často vystavoval pred inými tým, aký je, čo si myslí a čo vie, lebo ak ich ohromí, prikloní na svoju stranu, má hromadné PR a podporu. Čo by čakal na to, čo bude niekde hore po smrti…

A tam, kde je pýcha, nemôže byť pokora a láska. Bez týchto dvoch zas nemôže žiť skutočná poslušnosť z lásky. Túto čnosť pritom svätý Tomáš Akvinský označil za najcennejšiu a prioritne prinášajúcu požehnanie. Alebo ako povedal svätý Dominik: „Radšej sa budem mýliť s pápežom, ako sa stavať proti pápežovi.“

A teraz sa môžeme čudovať, že tu máme odpor k autorite, nerešpektovanie, neposlušnosť. Kto ponesie zodpovednosť teraz aj pred Bohom za tých, ktorí po takýchto skúsenostiach zanechávajú vieru znechutení a nevedia prísť Katolíckej cirkvi na meno? Alebo za tých, ktorí majú mizivé znalosti o svojej viere a veľmi rýchlo skončia v extrémistickej časti veriacich, alebo u iných takto razených „hrdinov“.

Je malou výzvou vidieť, koľko katolíkov je v novodobých evanjelikálnych cirkvičkách? Čo s tými, ktorí sa cítia byť stále katolíkmi, ale nie podľa Bergoglia či svojho biskupa, rýchlo sa vyhraňujú a robia v Cirkvi štát v štáte? Často majú ako alibi argument: čítali sme alebo počúvali o tom od tohto kňaza, on povedal, že… Je zvláštne, ak tí, ktorí majú byť pastiermi a starať sa o bezpečie oviec v jednom ovčinci, im dávajú dôvod a návod, ako sa tomu ovčincu vyhnúť.

Nedá sa pritom zabudnúť na obraz sestry Lucie z Fatimy, ktorá mala videnie pekla: zhrozená tam videla mnoho kňazov, kardinálov, biskupov aj pápežov. Na jej otázku Matka Božia povedala, že sú tam preto, lebo mali a majú obrovskú zodpovednosť za zverené duše – a tú nenaplnili, ako bolo treba.

Je vám ťažko z čítania? Alebo tomu nerozumiete, lebo žijete vo svojej „bubline“ stretka či komunity, kde to vyzerá celkom dobre? Nech je to akokoľvek, je čas si bez ohľadu na status v Cirkvi položiť pár zásadných otázok: Kde som sa našiel? A čo môžem zmeniť teraz hneď? O čo sa mám modliť?

Tu kdesi je zakopaný kľúč. Kto má ešte citlivé svedomie, nech hneď zdvihne ten svoj.