Čo zmení synoda v živote Cirkvi a bežného človeka?

Pápežova inšpirácia

Ak má prísť k zmene, potrebujeme silnú motiváciu. Minimálne takú, akú mal pápež František, keď uvažoval nad obnovou Cirkvi. Nešiel po ňu ďaleko – iba do kníh Nového zákona. Presne ich slovami ponúkol Cirkvi, zmietajúcej sa v mnohých nezdravých kŕčoch, rozdelenej na liberálnu či ultrakonzervatívnu časť aj medzi klérom a kardinálmi obraz, po ktorom všetci ticho túžime.

Sen, ktorý sníva pápež, nie je naivnou úvahou unaveného starého muža, ktorý nezvláda spravovať tento kolos. Je niečím, čo už Cirkev mala a potrebuje sa k tomu vrátiť. Skutky apoštolov píšu jasne: …tí, čo sa dali pokrstiť, túžili poznať Boha čím viac, preto sa „vytrvalo zúčastňovali na učení apoštolov“ (por. Sk 2, 42).

V tom rozbitom čase dokázali vytvoriť spoločenstvo a byť si navzájom blízko vo všetkých svojich potrebách. Predávali pozemky, všetko mali spoločné, delili sa podľa toho, čo komu chýbalo (por. Sk 2, 43). Zažívali radosť, najviac pri lámaní chleba a prijímaní Eucharistie.

Sen o živej a uveriteľnej Cirkvi nie je naivnou úvahou unaveného starého pápeža, ktorý nezvláda spravovať tento kolos.

Prví kresťania mali na rozdiel od dnešnej Cirkvi neskutočne dobré PR, o čom svedčí nielen Písmo, ale aj nezávislé historické zdroje tých čias. Stávali sa vďaka svojmu životu vzorom natoľko, že sa verejne s uznaním o nich hovorilo: „Pozrite, ako sa milujú!“

Mohli by takú vetu povedať dnes o našej rodine, o našej farnosti, o našej diecéze, o Cirkvi ako takej? Sme znamením spoločenstva, prijatia, komunikácie, blízkosti, pomoci, otvorenosti voči druhým? Túžime prehlbovať svoje poznanie Boha? Je vrcholom každého nášho dňa Eucharistia? Dokážu iní žasnúť nad našou radosťou zo života a istotou z Božej blízkosti a lásky?

Bledá duša Cirkvi

Ak by sme boli pravdiví, odpoveďou drvivej väčšiny z nás na tieto otázky by bolo viac „nie“ ako „áno“. Nečudo, že nie sme uveriteľní ani ako Cirkev. Nie je nám čo závidieť. Nie sme inšpiratívni natoľko, aby sa ľudia túžili k nám pridať. Nie sme verní, nežijeme autenticky tak, aby si nás druhí vážili a naše slová aj život si zasluhovali rešpekt. Miesto „bledých katolíckych líčok“ máme bledú a nechutnú dušu a život.

Problémom je, že sme opustili ideál, uspokojili sme sa s priemernosťou. Nepoznáme svoju vieru (často ani základy) a často robíme kompromisy, ktoré do života viery vôbec nepatria. Tým, čo žijeme, napĺňame iný verš Písma: „že si vlažný, ani horúci, ani studený, už-už ťa vypľúvam z úst“ (Zjv 3, 16).

Synoda nám teda podáva prvú pomoc. Má sa stať nemocnicou, kde môže chradnúca Cirkev dostať bajpas a stať sa tým, čím má byť. Čo sa teda môže zmeniť, ak si vyhrnieme rukávy a pustíme sa do práce podľa odporúčania pápeža?

Problémom je, že sme opustili ideál, uspokojili sme sa s priemernosťou, nepoznáme svoju vieru (často ani základy) a často robíme kompromisy, ktoré do života viery vôbec nepatria.

Schopnosť viesť dialóg

Akútnu potrebu naučiť sa počúvať, prijímať, rešpektovať a dobre komunikovať už Cirkev pociťuje dlho, synoda ju len oficiálne pomenovala. Táto zručnosť nám nielen v cirkevných kruhoch príliš nejde, čo je aj podľa pápeža Františka zdrojom napätia. Narúša sa tým spoločenstvo lásky v Cirkvi. Aj preto bolo darom pracovať v synodálnych skupinách, od diecéz až po rímske zasadania, nastavenou komunikačnou metodológiou.

V Ázii tento postup, kde sa rozhovor v Duchu využíva ako východiskový bod, zožal nadšenie. Mnohé diecézy a konferencie s veľkým úspechom zaviedli túto metódu do svojej práce, testuje sa počas päťročnej skúšobnej lehoty aj v rámci Európskej biskupskej konferencie. Pokiaľ sa tento spôsob zdokonalí, rozvinie a bude mať dobré hodnotenie z praxe, jeho používanie sa presunie na národné úrovne biskupských konferencií.

V čom Cirkev zlyháva, sú tiež výstupy do médií a spôsob (aj čas) ich podania. Švajčiarska konferencia biskupov má pritom už viac ako desať rokov svoj vlastný manuál postupu práce s médiami. Slovenskí biskupi absolvovali takéto školenie začiatkom novembra.

Cieľom bolo zlepšiť komunikačné schopnosti a zefektívniť spoluprácu s médiami, riešila sa aj téma vnútrocirkevnej komunikácie. Z ponúknutých prednášok s aktuálnym obsahom vznikol aj praktický výstup, menujúci konkrétne médiá zneužívajúce kresťanstvo na manipuláciu a skresľovanie pravdy.

V čom Cirkev zlyháva, sú tiež výstupy do médií a spôsob (aj čas) ich podania.

Pozitívom je, že školenie sa hneď prejavilo v podobe dlho očakávaného vystúpenia predsedu Konferencie biskupov Slovenska Mons. Bobera. V mene všetkých biskupov sa v ňom jasne vymedzil proti pseudokresťanským médiám a subjektom, zavádzajúcim mnohých veriacich a stavajúcim sa proti pápežovi.

Svetlým zjavom v mediálnom prostredí sú napríklad vystúpenia nového spišského biskupa Františka Trstenského, ale aj mnohých kňazov, ktorí začínajú brať médiá a sociálne siete ako svojich spojencov a nie ako nepriateľov.

Schopnosť láskavo prijímať

S týmto máme problém už aj my veriaci medzi sebou navzájom. Tí, čo sú proti prijímaniu na ruku, sa krivo dívajú na tých, čo to robia inak. A to sú tu ešte prijímajúci pokľačiačky… Spôsob prijímania je len jeden dôvod rozdelenia a v cirkvi na Slovensku je ich až priveľa. Ak by sme vošli do reality mnohých farností, našlo by sa týchto dôvodov ešte oveľa viac.

Potrebujeme sa naučiť prijímať sa navzájom s porozumením a láskavosťou: veriaci medzi sebou, veriaci vo vzťahu s kňazmi. Osobitnou kapitolou, ktorá nám robí ťažkosti, je prijať tých „zvonku“, tých, čo sú iní. Politicky, sexuálnou orientáciou, životným štýlom…

To si však vyžaduje zrelosť v láske a tá neprichádza samospádovo krstom, ba ani prijatím ďalších sviatostí. Potrebuje naše slobodné „áno“ a odvahu nechať sa formovať v Božej škole. To však nejde bez poznania učenia Cirkvi – potrebujeme poznať, čo nám Boh hovorí cez Písmo a Cirkev, rozumieť tomu. A tak sme zas tam, kde bol pápež, keď hľadal inšpiráciu pre synodu práve v prvotnej Cirkvi.

Vody sa však hýbu aj tu – intenzívne sa otvárajú témy a bolesti, ktoré sa dlhé roky v Cirkvi zakrývali, od problémov násilia v kresťanských manželstvách cez Centrum konkrétnej pomoci Femina, riešenie vyhorenia kňazov na Lukovom dvore až po striktné, hoci stále veľmi pomalé otváranie prípadov sexuálneho zneužívania v Cirkvi.

Stále však máme pred sebou ako Cirkev rezervy, predovšetkým v prijímaní ľudí s inou sexuálnou orientáciou či ľudí zranených skúsenosťou pornografie alebo povrchných vzťahov bez konca.

Chýba nám presne ten postoj milosrdenstva, aký mal Ježiš – nechodil v prvom rade za dokonalými ovečkami, bezproblémovými ľuďmi, ale za ľuďmi na okraji spoločnosti, „pochybnými existenciami“, o ktorých sa tí „slušní“ nechceli nijako ani len obtrieť, aby sa nezašpinili. Komu sa viac podobáme v žití svojej viery?

Schopnosť žiť ako spoločenstvo

Hoci máme lokálne viditeľné mnohé spoločenstvá, ktoré sa učia žiť komunitným spôsobom života, podobným štýlu prvotnej Cirkvi, je to pri plošnom pohľade skôr výnimka ako pravidlo. Synoda nás vyzýva vytvoriť takéto spoločenstvo všade – predovšetkým tam, kde žijeme.

Jednou výzvou je žiť takéto spoločenstvo vo svojom manželstve a rodine, druhou vytvárať menšie spoločenstvá, ktoré prepoja členov z pohľadu povolania (rehoľné, manželské, rodinné, mládežnícke…) alebo z pohľadu charizmy. No najťažšou úlohou, zato najviac podstatnou a viditeľnou, je vytvoriť toto spoločenstvo v rámci našich farností.

Farnosť má byť podľa našich pápežov „rodinou rodín“, no často pripomína skôr nútené povinné rodičovské združenie, po ktorom každý uteká svojím smerom. Tí, čo sa spolu zúčastňujú liturgie, už po vyjdení z kostola nevedia jeden o druhom nič.

Farnosť miesto „rodiny rodín“ pripomína povinné rodičovské združenie, po ktorom každý uteká svojím smerom.

To znamená, že hoci si podávame v chráme ruku na znak pokoja a bratskej lásky, v praxi to za múrmi kostola ťažko vydá čo len na pozdrav, nieto ešte na prijatie či nebodaj konkrétnu pomoc, vychádzajúcu z poznania situácie a potrieb…

Viete si predstaviť, ako by vyzerala práve tá vaša farnosť, ak by žila ako prvotná Cirkev? Nie, nie je to fantazmagória – je to úloha, misia a poslanie, zverené krstom nám všetkým. Ostáva už len jedna úloha – bez ohľadu na to, či som kňaz, rehoľník, laik, manžel, rozvedený, ovdovený, slobodný, hľadajúci, dospievajúci či chorý – prijať túto úlohu a odvážne sa jej venovať

Je to reálne a dá sa to zmeniť. Vzorom môže byť aj situácia vo Francúzsku, kde už dlhodobo vznikajú spoločenstvá v preriedených farnostiach naprieč vekom, vzdelaním a spoločenským statusom. Tie skutočne premieňajú svojich členov, farnosť aj jej okolie. Aj ich svedectvom a dôsledkom modlitieb týchto farských komunít je neuveriteľný nárast krstov mladých ľudí.

Synoda môže teda zmeniť to, čo vo svojej podstate prekáža každému z nás. Potrebuje však práve teba a tvoju odvahu začať.