Kňaz, ktorý žije s manželmi, nebude úradníkom ani funkcionárom

Sedem rokov bolo jeho úlohou meniť optiku pastoračného prístupu kňazov a seminaristov v Poľsku smerom k manželom, a to aj na základe vzoru Jána Pavla II., pápeža rodiny. Przemyslaw Kwiatkowski (45), predseda pastoračného oddelenia diecézy Gniezno, prišiel pomôcť inšpirovať do Badína formátorov budúcich kňazov a rehoľníkov.

Prvotná cirkev žila v rodinách, svedčia o tom cesty apoštola Pavla. Dnes sa nezriedka aktívne veriaci manželia cítia neprijatí kňazom. Prečo?

Áno, takéto situácie sa môžu stať. Príčiny môžu byť rôzne: od mentality Cirkvi, ktorá posilnila inštitúciu v obrannom postoji, cez ťažkosti v komunikácii až po osobné problémy. Verím však, že nech sú dôvody akékoľvek, autentická manželská láska, trpezlivá a vyskúšaná, dokáže rozbiť predsudky a prekonať takéto ťažkosti – presne tak, ako sa to robí v rodine.

Manželstvo aj kňazstvo sú sviatosti služby. Prečo teda komunikácia medzi nimi je zo strany kňaza „zhora“?

Veľkú úlohu zohrávajú aj zvyky a obavy. Kňaz, ktorý dlhodobo funguje v určitom systéme, potrebuje modlitbu, žičlivosť a blízkosť rodín. Práve v tom spočíva sviatostnosť manželstva, že dokáže prelomiť vzorce, nachádzať nové cesty, nenechať sa odradiť, začínať znova a znova. Je to preto, lebo v rodinnej láske prebýva sám Pán Boh! Určite teda každý kňaz potrebuje dobrú sviatostnú teológiu a ekleziológiu, ale aj svedectvo tých, ktorí žijú v manželstve a rodine: to dokáže zázraky!

Doteraz pastorácia rodín znamenala pre kňaza „robiť niečo“ pre rodiny, manželov. Čo je potrebné teraz?

Veľmi často chceli kňazi z dobrej vôle organizovať rôzne iniciatívy. To je, samozrejme, potrebné, ale napriek tomu je potrebné prijať aj to, čo rodiny prinášajú do cirkvi. A ešte viac je potrebné budovať cirkev spoločne prostredníctvom sviatosti kňazstva a sviatosti manželstva.

Aktívni manželia vidia skutočné potreby farnosti. Ako ich môžu napĺňať, ak kňaz nie je ochotný počúvať?

Chce to trpezlivú lásku. Čo ak by si manželia zamilovali tohto štatistického kňaza? Ak bude milovaný aj so svojimi obmedzeniami… Okrem návrhov, ktoré kňazovi predkladajú, stojí za to prenechať mu aj ochotu a pripravenosť k ich realizácii. A ďalej netreba otáľať, ale robiť, čo sa dá: konať apoštolát vo svojom susedstve, nájsť niekoho, kto potrebuje pomoc a blízkosť, rozdávať Ježiša, ktorý žije vo sviatosti manželstva slovom, gestom a skutkom. Naozaj potrebujeme zmeniť perspektívu, brať vážne svoje vlastné povolanie.

Prečo by mal kňaz spolupracovať s manželmi, žiť s nimi? Farnosť môže spravovať sám. Čo mu to dá?

Vďaka rodinám môže vidieť viac. Má k dispozícii viac párov rúk. Učí sa rátať s druhými. Dostáva sa z osamelosti a sebestačnosti. Buduje cirkev, nie korporáciu alebo firmu. Veď sme Boží ľud, Kristova nevesta a jeho telo, nielen jedna inštitúcia.

Pri dozrievaní ku kňazstvu otvorenému službe manželom ste čerpali z učenia pápeža Jána Pavla II. Aký by mal byť kňaz podľa jeho vízie?

Ak niekoho tak ľudského a tak Božieho nazvali „pápežom rodiny“, stojí za to ísť rovnakou cestou. Ján Pavol II. miloval ľudskú lásku, pretože v nej nachádzal skúsenosť so samotným Bohom. Kňaz, ktorý žije v takejto intimite s Ježišom, ale aj s manželskými pármi, sám v sebe objaví snubnú lásku. Nebude úradníkom ani funkcionárom, ale bude darom pre druhých – pri oltári i mimo neho.

Kňaz, ktorý žije v takejto intimite s Ježišom, ale aj s manželskými pármi, nebude úradníkom ani funkcionárom, ale bude darom pre druhých.

Povzbudzujete kňazov, aby vstupovali do života rodín. Nie je rizikom, že vstúpia len tam, kde im bude dobre?

Samozrejme. Každý z nás je v nebezpečenstve, že sa zastaví len pri družných a povrchných vzťahoch, pri ktorých nezbadá toho druhého a zanedbá ho. Tieto vzťahy si vyžadujú zrelosť na oboch stranách, odvahu hovoriť si navzájom pravdu, vidieť skutočné potreby. Koniec koncov, práve to sa deje v každom autentickom vzťahu. Nenavrhujem nejakú utopickú víziu, ale úprimné stretnutia, odvahu napraviť chyby a predovšetkým brať vieru seriózne.

Povolaní ku kňazstvu je málo, starší kňazi nie sú vždy otvorení zmene v pastorácii. Kedy teda dôjde k zmene prístupu v živote cirkvi?

Zmena sa nedá prikázať, k zmene sa dá len presvedčiť. Zmena sa deje práve vďaka vám a mne, vďaka tomu, že o nej hovoríme. Vďaka tomu, že sa tu v Badíne stretlo veľa kňazov a sa hovorilo o tomto a nie o iných programoch či riešeniach. Vďaka tomu, že sa v jednej farnosti nájde kňaz a rodiny, ktoré túto cestu vyskúšajú. Navyše, takí kňazi už sú a také rodiny tiež!

Povedali ste, že cirkev nežije na fare. Čím teda majú byť manželia a kňazi pre cirkev?

Povedal som, že cirkev nežije vo farských budovách. Ak žije vo farnostiach, tak je to v našich domovoch, kde všetci žijeme ako veriaci. Stretávame sa na Eucharistii a potom ju prežívame v každodennosti. Manželia a kňazi majú byť jednoducho roznášateľmi Eucharistie, a to nielen prostredníctvom svätého prijímania, keď je to potrebné, ale aj prostredníctvom daru seba samých v každodenných situáciách. Takto cirkev povstáva, obnovuje sa a rozširuje.

Manželia a kňazi majú byť roznášateľmi Eucharistie, a to nielen prostredníctvom svätého prijímania, keď je to potrebné, ale aj prostredníctvom daru seba samých v každodenných situáciách.

Synoda hovorí o formácii nových kňazov aktívnou účasťou rodín a manželov. Čo kňazov môžu a majú naučiť manželia?

Cesta učenia je vzájomná, len takáto otvorenosť prinesie ovocie. Pri formácii seminaristov je treba vyzdvihovať krásu rodín, z ktorých pochádzajú, a vedome liečiť ich nedostatky. Pomáha to v budúcej službe. Nedá sa to robiť teoreticky. Tu sa ukazuje potreba stretania aj iných manželstiev a rodín, s ktorými sa seminarista stretáva v rámci pastoračnej praxe, prednášok, seminárov, svedectiev.

V Poľsku ste zodpovedali za formáciu kňazov v prorodinnej službe, boli ste rektorom seminára v Gniezne. Čo sa vám osvedčilo pri motivácii kňazov a seminaristov, aby sa priblížili rodinám?

Na rôznych stupňoch seminárnej formácie sme organizovali stretnutia pre rodiny seminaristov, najmä pri príležitosti ministérií a svätení. Takto dozrievali pre kňazstvo seminaristi, ale aj ich rodiny rástli vo vlastnom povolaní. Okrem toho sa každý seminarista v rôznych fázach zúčastňoval na pastoračných programoch: s manželskými pármi, deťmi, staršími ľuďmi. Tí, ktorí zažili zmysel takejto cesty, túžili v nej pokračovať.

V Badíne ste priznali, že by ste neboli kňazom, akým ste, keby ste nežili s rodinami…

To, aký som dnes, by najlepšie povedali iní. Viem, že ovocím týchto rokov sa stala väčšia otvorenosť a radosť z toho, ako veľmi nás Pán Boh miluje a hľadá. Jednoduchosť, nároky, ťažkosti rodinného života prebudili, dúfam, aj vo mne niečo z otcovstva. Viera manželských párov ma nikdy neprestane budovať a viesť k tomu, aby som sa znova a znova zamilovával do Boha.