Komentár: Okupant k nám vtrhol uprostred noci…

Krátke obdobie tzv. Pražskej jari pred vpádom vojsk Sovietskeho zväzu a jeho štyroch vtedajších satelitov – Maďarska, Bulharska, Poľska a NDR – uvoľnil v širokých masách obyvateľov Československa nebývalú túžbu po slobode a odpor voči komunistickej ideológii, importovanej k nám sovietskymi poradcami po II. svetovej vojne. Mnohí totiž v prvých povojnových rokoch začali čoraz viac vnímať pravý cieľ aj obsah “oslobodenia” nášho územia Červenou armádou.

Československu totiž po vojne nebolo dovolené vrátiť sa k medzivojnovej tradícii Masarykovej prvej republiky. Stalo sa tak aj pre malú akcieschopnosť demokratických politických strán vzoprieť sa autoritárskym tendenciám komunistov, ktorí si sprivatizovali odboj proti fašizmu. Sovietski ideológovia na čele s Komunistickou stranou sa postarali o zrušenie politickej plurality, slobody vyjadrovania a vyznania. Odmietli ponuku tzv. Marshallovho plánu USA na rekonštrukciu vojnou zničenej Európy. Stále viac jednofarebná elita po zoštátnení priemyslu, kolektivizácii vidieka a zrušení aj malých živností, nahradila trh plánovacou komisiou. Viera v Boha bola tmárstvom, brániacim jedinému, a to červenému materialistickému “pokroku”.

Nástup tzv. “otepľovania”, po rokoch stalinizmu, vykonštruovaných politických procesoch, ale aj ekonomického aj kultúrneho zaostávania za západnou Európou, začal zvolením Alexandra Dubčeka do funkcie 1. tajomníka ÚV KSČ v januári 1968. Ako pripomína Ústav pamäti národa, začali sa zreteľne presadzovať demokratizačné tendencie. Povolená bola činnosť aj nekomunistických združení, zrušila sa cenzúra, ľudia mohli cestovať, pre Slovensko začal dôležitý proces zrovnoprávnenia v spoločnej federácii, pokračovali rehablitácie obetí politických procesov z 50-tych rokov, komunisti dal slobodu cirkvám.

Napriek tomu, že strana v tom čase neuvažovala o zrušení svojej vedúcej úlohy, oficiálne nebolo spochybnené ani naše “nerozborné” spojenstvo so Sovietskym zväzom, premietnuté aj do členstva v Rade vzájomnej a hospodárskej pomoci či do Varšavskej zmluvy, aj tak bola v Moskve Pražská jar neodpustiteľným hriechom. Po množstvách varovaní, adresovaných Sovietmi proreformnej Prahe, sa v Moskve rozhodli pre vojenský zásah. Vtrhli na naše územie v noci z 20. na 21. augusta. A zjavne to nechceli podceniť, lebo v tú noc, ktorá “nebola krátka”, prekročilo naše hranice (podľa Ústavu pamäti národa), pol milióna vojakov, sformovaných v 27 divíziách so 6 300 tankami, 2 000 delami a 800 lietadlami.

Dovtedy neutrálne a technicky znejúce slovo normalizácia dostalo silne negatívny politický nádych. Najčastejšie sa ním zaštiťoval Gustáv Husák, ktorý sa z Dubčekovho verného súpútnika (“…alebo s ním budem stáť, alebo s ním odídem.”) pomerne rýchlo a oportunisticky zmenil na kritika. Po jeho vystriedaní na čele strany 17. apríla 1969 napokon celý reformný proces vymenil za politickú kariéru prikrytú Moskvou na celé dve desaťročia. Gustáv Husák kolaboroval s okupačnou mocou a presviedčal seba aj obyvateľov vtedajšieho Československa, že je to tak správne. Výsledkom bolo duchovné, kultúrne aj materiálne zaostávanie. Celé to sprevádzala vlna emigrácie a odlev talentov do západnej časti sveta.

Obdobie normalizácie je traumou. Časť spoločnosti napĺňa hanbou, že sme sa hrubej sile ani nepokúsili postaviť. Dnešná Ukrajina môže tento pocit ešte znásobovať. Časť spoločnosti bez väčších ťažkostí zištne s normalizačným režimom kolaborovala a na základe “Poučenia z krízového obdobia” kádrovala a vyhadzovala zo zamestnania často svojich dlhoročných kolegov. Lebo to tak strana chcela. Celý, takmer rok trvajúci obdivuhodne hlasný odpor proti okupácii sa postupne pretavil do ticha neškodných prác na záhradkách, kutilstva v domácnostiach či čítania novín od športovej strany. Väčšina populácie sa buď prispôsobila alebo rezignovala. Možno najväčšiu škodu spôsobila materializácia, ktorej cieľom bolo vykoreniť duchovné hodnoty. Výnimkou bola odvaha jedincov občianskeho disentu a podzemnej cirkvi.

Dnes je 21. august už len časťou spomienok na peripetie bývalého režimu. Väčšina mladej generácie by sotva vedela z hlavy povedať, o čo vtedy išlo. A to je problém. Zvlášť dnes, keď za našimi východnými hranicami vyčíňa armáda Putinovej Ruskej federácie. A svoje jasne okupačné ciele si zdôvodňuje nápadne podobným slovníkom, ako to bolo v roku 1968 pri vpáde Sovietov do Československa: oslobodzovanie od fašizmu. Áno, aj do Československa prišli dezorientovaní vojačikovia hlavne sovietskej armády s cieľom “oslobodiť nás” od fašizmu. Z početných prieskumov verejnej mienky nevyplýva, že by sme sa z tejto, ale nie len tejto časti našich dejín, poučili. Stále častejšie ma v poslednej dobe premkýna strach z toho, že si v akejsi občianskej aj duchovnej nezrelosti svoju minulosť chceme (dúfam, že aj nepotrebujeme…) zopakovať.

Foto: Pavol Martinický