Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Ak by som mala jedným slovom zhrnúť dojem zo stretnutia so sýrskym arcibiskupom Jacquom Mouradom, ktorý bol unesený Islamským štátom, a s predstaveným kláštora Deir Mar Musa mníchom Jihadom Youssefom, bolo by to slovo „pokora“. Hoci by si títo dvaja muži mohli nájsť desiatky dôvodov, prečo v sebe prechovávať nenávisť, rozhodli sa ju pretaviť na lásku a milosrdenstvo voči tým, ktorí im ublížili.
Títo vzácni hostia prišli na Slovensko na pozvanie Slovenskej katolíckej charity a v pondelok 24. marca 2025 sa zúčastnili diskusie na tému Aká je úloha kresťanov na Blízkom východe?, ktorá sa uskutočnila v centre Quo Vadis.
Na Slovensko prišli preto, aby nám osvetlili realitu života v moslimskej krajine, kde kresťania tvoria sotva jedno percento obyvateľstva. Arcibiskup Mourad sa podelil o najsilnejšie momenty zo svojho takmer päťmesačného zajatia Islamským štátom.
Ako sám priznal, od mladosti ho priťahoval mníšsky spôsob života podľa vzoru púštnych otcov. Keď prišiel do Kláštora svätého Mojžiša Habešského (Deir Mar Musa), vnímal, akoby našiel svoj domov.
Kláštor bol miestom intenzívneho dialógu kresťanov a moslimov, ktorí tu bok po boku žili dlhé storočia v mieri. Pre ľudí zo širokého okolia bol vyhľadávaným duchovným útočiskom, a keď v roku 2015 prišiel Islamský štát a začalo sa zabíjanie a unášanie ľudí, mnísi v kláštore zabezpečovali humanitárnu pomoc a zmierňovali napätie medzi ľuďmi.
Hovorili nám, že ak nekonvertujeme na islam, zabijú nás.
„V máji 2015 však prišiel rad aj na mňa,“ osvetlil detaily svojho príbehu arcibiskup. Do kláštora vtrhlo sedem ľudí, ktorí ho odvliekli spolu s ďalším mladým mužom, kandidátom na mníšsky život.
„Štyri dni sme strávili v aute so zviazanými rukami a prekrytými očami. Hovorili nám, že ak nekonvertujeme na islam, zabijú nás. Vtedy som pochopil, čo nás čaká,“ zaspomínal si Mourad na prvé momenty svojho zajatia.
Na piaty deň ich priviezli do mesta Rakka, kde ostali tri mesiace. Ich „celou“ sa stala kúpeľňa. Ako kresťania boli totiž v očiach radikálnych moslimov považovaní za nečistých, takže ich potrebovali odizolovať od ostatných väzňov.
Otec Jacques s náznakom úsmevu v hlase spomína, že to malo aj svoje výhody, pretože sa aspoň mohli každý deň osprchovať. V tomto väzení, zavretý medzi štyrmi stenami, si uvedomil zmysel skutočnej slobody, ktorá sa rodí z túžby po Bohu, nie z naháňania sa za materiálnymi vecami.
„Vždy keď džihádisti vkročili do našej kúpeľne, začali ma biť a surovo nadávať, pozeral som sa im do očí s milosrdenstvom. Zdalo sa mi totiž, že väzňami sú tu oni, nie ja,“ vykreslil čas vo väzení arcibiskup.
Už od začiatku väzby sa Mourad utiekal k modlitbe ruženca. Vďaka nej cítil až fyzickú prítomnosť Panny Márie. „Je ťažké to opísať slovami, no bolo to niečo, čo ma nieslo celým tým utrpením – akoby všetka bolesť a strach úplne zmizli. A dodnes, keď sa modlím ruženec, cítim, ako ma zaplaví hlboký až nadprirodzený pokoj,“ spomína na silu modlitby sýrsky arcibiskup.
Na ôsmy deň k nim vošiel do cely muž, o ktorom bol Mourad presvedčený, že im prišiel sťať hlavy. O to väčším prekvapením bolo, keď ich pozdravil slovami „Salam Aleikum“ a podal im ruku. Bol to jediný človek, ktorý s nimi za celý čas nadviazal nejaký kontakt a prejavil o nich záujem.
Asi po hodinovej diskusii sa ho arcibiskup Jacques pýtal na dôvod ich zajatia. Dostal odpoveď, že vždy keď je vojna, sú aj obete.
Bol zmierený s tým, že zomriem ako mučeník, no nemohol som sa zmieriť s tým, že rovnaký osud čaká aj mojich veriacich.
„Povedal nám, aby sme pobyt vo väzení vnímali ako duchovné cvičenia.“ Potom prikázal strážnikom, aby nám priniesli šaty a vodu, a odišiel. Až neskôr som zistil, že ten človek bol jedným z veliteľov Islamského štátu v Sýrii. Bol to pre mňa obrovský šok.
To najväčšie prekvapenie však prišlo o niekoľko mesiacov, keď Mourad opäť uvidel svoju farskú komunitu asi dvesto päťdesiatich kresťanov. Po obsadení mesta Karjatajn ich džihádisti zajali a sústredili na jednom mieste. Brali všetkých bez rozdielu – mladých, starých, deti, hendikepovaných.
„Keď som ich videl, bol som zdesený a nemohol som dva dni rozprávať. Už som bol zmierený s tým, že zomriem ako mučeník, no nemohol som sa zmieriť s tým, že rovnaký osud čaká aj mojich veriacich. Bol som to najmä ja, kto ich povzbudzoval, aby neušli tak ako ostatní kresťania,“ priznal Mourad.
Otca Jacqua potom so skupinou kresťanov spoločne previezli do Karjatajnu, ktorý bol pod kontrolou Islamského štátu. Hoci džihádisti vyrabovali domy a zobrali všetok alkohol, jednej rodine sa podarilo ukryť dve fľaše vína.
Vďaka nim mohli sláviť svätú omšu. „Bolo to pre mňa ako zázrak. Nemyslel som si, že budem mať ešte niekedy možnosť sláviť Eucharistiu,“ vykreslil svoje emócie z prvej omše po štyroch mesiacoch sýrsky arcibiskup.
V meste Karjatajn žili ako prví kresťania. Ukrývali sa v podzemí, tajne sa modlili a slávili liturgiu. „Dokonca som pokrstil aj tri deti, z ktorých jedno sa narodilo v zajatí,“ ozrejmil arcibiskup realitu života v područí ISIS.
Na otázku, či nemali strach, poznamenal, že radosť zo spievania mariánskych piesní a slávenia liturgie zatienila všetky obavy a utrpenie, ktoré zažívali. Hoci, ako doplnil, situácia nebola vôbec jednoduchá.
Dennodenne čelili leteckým útokom sýrskych, neskôr aj ruských jednotiek, ktoré boli stále intenzívnejšie. Strach o holý život ich napokon viedol k pokusu o útek. Podarilo sa im to s pomocou moslimských priateľov, ktorí im počas vojny pomáhali s jedlom a čímkoľvek, čo potrebovali.
Keď o svojom nepriateľovi prestaneš premýšľať ako o človeku, dokážeš ho zabiť s čistým svedomím.
Ako arcibiskup Mourad prezradil, nádej mu dávalo a dáva to, že Boh na nich nezabudol. „V týchto dňoch sa napríklad vrátil jeden mních z našej komunity, ktorý bol väznený desať rokov. Keď sa ho pýtali, ako je možné, že nemá traumu a dokáže ísť ďalej, poznamenal, že je to vďaka modlitbám.“ Boh, ako ďalej podčiarkol, je v našich životoch neustále prítomný a je len na nás, či ho vidíme, alebo nie.
Sýrsky predstavený kláštora Jihad Youssef upozornil, že byť kresťanom je povolanie. „Nie je to len o tom, že patríme do jednej kresťanskej rodiny. Byť kresťanom znamená byť poslaným. Takže prítomnosť kresťanov kdekoľvek na svete má veľký význam pre celé ľudstvo.“
Vo svojom príspevku ozrejmil minulosť kresťansko-moslimského spolužitia v Sýrii, ktoré bolo spočiatku mierové, avšak po páde Osmanskej ríše a príchode európskych mocností kresťania stratili možnosť formovať si vlastnú víziu spolužitia s moslimami.
„Spočiatku zohrávali kresťania v islamskom štáte významnú úlohu vďaka svojmu kultúrnemu a hospodárskemu prínosu. Postupne ich vplyv začal klesať a za Assadovho režimu boli kresťania využívaní ako ľudské štíty,“ uviedol.
To bol dôvod, prečo sa mnoho kresťanov rozhodlo pre emigráciu. Vnímali prehlbujúce sa napätie medzi náboženstvami a absenciu medzináboženského dialógu.
Autoritársky režim spojený s prenasledovaním a teroristický útok z 11. septembra 2001 tento strach z islamu ako predĺženej ruky extrémistov ešte umocnili. Dialóg medzi kresťanmi a moslimami tak narazil na nové výzvy.
„Ako kresťania máme z moslimov strach. Neveríme, že islam dokáže byť demokratickým a otvoreným. Odsudzujeme ich, bojujeme s predsudkami, ktoré nedokáže odstrániť ani naše priateľstvo,“ vysvetlil sýrsky predstavený.
Väčšina kresťanov podľa neho neverí, že moslimovia sa môžu stať lepšími. Jihad ani jeho komunita však tento názor nemajú.
Hoci je dialóg medzi kresťanmi a moslimami ťažký, je možný, krásny a obohacujúci pre obe strany.
Youssef zároveň priniesol do debaty o prenasledovaní kresťanov nový uhol pohľadu. „Ak by chceli, mohli by s nami urobiť rýchly proces a za dva dni je po nás. No nespravili to a zjavne ani nechcú. Majú nás radi, ale to nestačí. Mali by urobiť ďalší krok k dialógu, lebo ak chceme spolu žiť, dobré pocity nestačia,“ podčiarkol.
Cirkev v Sýrii, ako uviedol otec Jihad, sa stále zmenšuje, aktuálne je kresťanov asi 250 000 na 25 miliónov obyvateľov. Veľmi málo kresťanov preto chce v krajine ostať.
„Tí, čo chcú ostať, sú tí, ktorí pochopili, že majú poslanie – byť cirkvou, ktorá môže priniesť obrodenie do kresťansko-moslimských vzťahov. Pretože nakoniec neexistuje niečo ako my a oni,“ uzavrel svoje úvahy Youssef.
Strach mnohých kresťanov je po poslednom masakri alavitov zo strany sunitov o to väčší, že si uvedomujú svoju pozíciu potenciálnej obete. „Ak sa to stane, bude to útok zo strany fundamentálnych moslimov, nie tých, ktorí predstavujú väčšinovú moslimskú komunitu.“
Toto presvedčenie oprel otec Jihad o skutočnosť, že keď do krajiny vtrhol Islamský štát, zabil viac vlastných – teda moslimov sunitov – ako kohokoľvek iného. Na záver zdôraznil, že hoci je dialóg medzi kresťanmi a moslimami ťažký, je možný, krásny a obohacujúci pre obe strany.
Úlohou kresťanov je podľa sýrskeho predstaveného to, aby sa stávali soľou zeme. Deje sa to tým, že sa nepovyšujú nad ostatných, ale prijímajú svoj kríž a slúžia druhým. Ak sa však budeme báť tých ostatných, tých druhých, tých cudzincov, soľou byť nemôžeme. „Soľ sa má rozpustiť, zmiznúť a dať sa druhým,“ uzavrel.
Ako následne priznal, aj pre neho samého je viera výzvou. Najmä ak je vystavená skúškam, ako je vojna. Po vypuknutí ozbrojeného konfliktu v roku 2011 si otec Jihad kládol otázku, kde je teraz Boh a či vôbec existuje.
Táto otázka bola následkom žiaľu a bolesti, ktorú prežíval pri pohľade na zabíjanie civilistov, znásilňovanie žien, unášanie detí a bombardovanie miest. Keď jedna skupina Sýrčanov začala považovať druhú skupinu za zvieratá ako zámienku jej vyvraždenia.
Ak budeme stavať múry medzi národmi, kultúrami, náboženstvami, nemáme budúcnosť.
„Keď o svojom nepriateľovi prestaneš premýšľať ako o človeku, dokážeš ho zabiť s čistým svedomím,“ uviedol. Odpoveď, ktorú dostal od Boha, bola, že si musí každý deň znovu zvoliť, že Boh je s ním. V tomto hlbokom stretnutí s Bohom v samote na púšti našiel nový zdroj svojho presvedčenia.
V Európe, ako otec Jihad doplnil, často dostáva otázku, akým spôsobom je možné mu pomôcť. Priznal, že popri modlitbách a finančných daroch je ešte niečo dôležitejšie – a to je vzdelávanie detí ku kultúre dialógu a nenásilného riešenia konfliktov.
„Učte ich, aby vo všetkých ľuďoch videli bratov a sestry. Len ak sa budeme k sebe správať s láskou a rešpektom, dokážeme ako ľudstvo prežiť. Ak budeme stavať múry medzi národmi, kultúrami, náboženstvami, nemáme budúcnosť,“ vyslovil v závere Youssef.
Upozornil aj na to, že na Slovensku máme to privilégium voliť si stranu, ktorá reprezentuje naše postoje. Ako Sýrčan takúto možnosť nikdy nemal.
„Začnite meniť svet tým, že budete voliť strany, o ktorých ste presvedčení, že sú dobré pre svet – pred voľbami si urobte spytovanie svedomia –, voľte ľudí, ktorí budú vládnuť Slovensku s etikou, otvorenosťou a univerzálnymi hodnotami,“ uzavrel sýrsky predstavený.
Záverečného slova sa ujal bratislavský pomocný biskup Jozef Haľko, ktorý týchto dvoch mužov označil za „Boží zázrak“ a príklad hodný nasledovania.
„Po všetkom utrpení, ktorým prešli, nenesú v sebe hnev ani nenávisť. Naopak – vyžaruje z nich otvorenosť, láska a túžba po dialógu. A práve to je niečo, čomu by sme sa mali v dnešnej napätej dobe učiť aj my,“ zdôraznil Haľko.
Ako ďalej poznamenal, často obdivujeme svedectvá svätcov a veriacich spred stáročí, no zabúdame, že podobní ľudia žijú medzi nami aj dnes. „V tomto veľkopôstnom období tu máme dvoch mužov, ktorí aj v extrémne náročných podmienkach žijú živého Krista – a skrze ich lásku sa zjavuje zmŕtvychvstanie. Sme svedkami zázraku, ktorý môže spôsobiť jedine Pán Ježiš,“ dodal s hlbokou emóciou biskup.
Foto: Človek a viera/Juraj Thüringer.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
