Kultúra darčekov a kultúra darov. Je medzi tým rozdiel?

Všetci to s napätím očakávali, dlho sa na to tešili. Konečne nastal ten deň: prvý susedský trh s výmenou a predajom sa konečne stal skutočnosťou.

Už od rána si viaceré rodiny obsadili stánky, ktoré im poskytli organizátori, a starostlivo vystavili všetky veci, ktoré prišli predať alebo vymeniť. Na sociálnych sieťach, kde bola udalosť propagovaná, sa zverejňovali fotky a videá z posledných príprav, takže sa očakávala bohatá účasť. Postupne začali prichádzať ľudia zo sídliska. Prišli sa pozrieť v nádeji, že nájdu niečo zaujímavé, čo si odnesú domov, a zároveň spoznajú nových ľudí a zažijú niečo iné ako zvyčajne.

Predpoklady boli vynikajúce, ale potom sa očakávania všetkých museli vyrovnať s realitou. Takmer všetky stánky ponúkali prakticky to isté: nikdy nenosené oblečenie (hlavne pre malé deti), takmer všetko od tých istých známych značiek, ktoré nájdeme v slávnych veľkých reťazcoch všetkých našich miest a nákupných centier, hračky pre bábätká, suveníry z dovoleniek, ktoré na mieste vyzerajú veľmi lákavo, ale nikoho nezaujímajú, keď ich vytrhneme z ich pôvodného kontextu, pár kníh bez väčšej hodnoty, plyšové hračky a zopár ďalších vecí. Prakticky tie isté predmety, ktorých majú potenciálni kupujúci doma plné zásuvky.

Nechcený prebytok

Odkiaľ sa však tieto veci berú? Ako vznikol tento prebytok? Každému sa stane, že kúpi veci, ktoré sa neskôr ukážu ako zbytočné, ale ako je možné, že sme sa dostali do bodu, keď si celá populácia systematicky zapĺňa domovy predmetmi, ktorých sa v skutočnosti chce zbaviť?

Do určitej miery je každý zodpovedný za to, čo vstupuje do jeho domu a čo z neho vychádza, ale zároveň existuje subkultúra voči kultúre konzumu, teda kultúre darčekov, a tým protikladom je kultúra darovania.

Hoci sa pojmy „dar“ a „darček“ môžu zdať ako synonymá, v tomto prípade existuje zásadný rozdiel, ktorý spočíva v tom, na čo sa zameriava pozornosť pri darovaní. Kultúra darčekov je egocentrickou realitou, v ktorej konečným cieľom nie je príjemca, ale osoba, ktorá daruje a ktorá prostredníctvom darčeka hľadá namiesto dobra druhej osoby skôr jednu alebo viaceré z týchto vecí: prestíž, akceptáciu, postavenie, mocenské vzťahy, kontrolu. 

V praxi sa darček stáva často nástrojom na získanie priazne druhého, na vytvorenie dobrého dojmu, preukázanie svojich možností, dokázanie svojej nadradenosti či na vyvolanie potreby vďačnosti. Darca si tiež môže darom len plniť formálnu povinnosť, reagovať na nepísanú požiadavku, oplácať prijaté dobro, vyrovnávať dlh, snažiť sa dodržať zvyk alebo sa prispôsobiť okolnostiam.

Keď je darček zároveň darom

V protiklade k tomu však stojí kultúra darov, ktorá sa jasne odlišuje od kultúry darčekov.

Skutočná kultúra daru spočíva v tom, že dar ako taký je a zostáva nezištný, čím sa stráca ústredná úloha darcu a všetka pozornosť sa sústreďuje na príjemcu, na jeho skutočné dobro, na to, po čom skutočne túži a čo skutočne potrebuje. 

A predovšetkým skutočný dar je plodom lásky, pre ktorú je typická schopnosť vidieť ďaleko, naozaj ďaleko. Nejde teda len o okamih, keď sa predmet odovzdá, o okamžitú reakciu radosti (alebo ťažko skrývaného sklamania) a časový úsek od bodu, keď je darček vzrušujúcou novinkou, až po chvíľu, keď upadne do zabudnutia. Skutočný dar zohľadňuje celý životný cyklus predmetu, od jeho výroby až po likvidáciu.

Načo darovať ďalšie „bodyčko“ novorodeneckej veľkosti na krst dieťaťa, ktoré sa už narodilo s váhou 4,5 kg? Alebo termotašku na fľašky, ak je dieťa dojčené? Čo to znamená? Čo sa skrýva za týmto gestom? Akú dynamiku to odhaľuje? 

V najlepšom prípade to odhaľuje úplný nezáujem o realitu, ale môžu za tým byť aj zložitejšie dynamiky. Kultúra darčekov je totiž dcérou konzumizmu a matkou mnohého plytvania a nerovností. 

Kultúra darovania je, naopak, dcérou skutočnej pozornosti, ktorú venujeme jeden druhému, a matkou pozitívneho kruhu, tvorivého cyklu, ktorý vedie k zodpovednému využívaniu zdrojov. 

Pretože v rámci tejto myšlienky a snahy o dobro druhého je tiež, a možno predovšetkým, starostlivosť o budúce generácie, aby sme im zanechali svet bohatý na zdroje a zároveň ochudobnený o naše nadbytočné veci, ktoré – ak sa s nimi nebude zaobchádzať zodpovedne – sa stanú odpadom, o ktorého likvidáciu sa budú musieť postarať iní. Možno práve to už dospelé dieťa, ktorému chcel niekto „urobiť radosť“ darovaním niečoho, čo nepotrebovalo.