Loppiano nám zlomilo srdce

So študentkou pracovnej psychológie, Michaelou Glasnákovou  sme sa rozprávali o tom, čo jej ročný pobyt v komunite dal, či mala chuť baliť kufre skôr a aké je to žiť s desiatkami dievčat rôznych kultúr pod jednou strechou.

V akej životnej fáze si bola, keď si sa rozhodovala na rok prerušiť svoj dovtedajší život a odísť do talianskeho komunitného mestečka Loppiano?

Prvý krát som o Loppiane začala rozmýšľať v lete po tom, čo som skončila gymnázium, ale chcela som vyskúšať aj vysokú školu, na ktorú som už bola prijatá. Počas prvého ročníka na vysokej škole som sa definitívne rozhodla, že na nasledujúci rok preruším štúdium kvôli skúsenosti v Loppiane, aj keď ma škola naozaj bavila.

Ľudia si dnes takýto sabatický rok doprajú zväčša vo vyššom veku, keď si chcú dať pauzu z práce a každodenného kolotoča. Prečo si však potrebuje mladý človek dopriať takúto prestávku od každodennosti?

Jedným z dôvodov môže byť, že mladému človeku sa asi rutina zunuje ešte rýchlejšie ako dospelému. Aj osem rokov na gymnáziu je viac než dosť.

Na druhej strane, Loppiano častokrát prináša omnoho intenzívnejšie dni ako realita bežného dňa. Čiže pauza od každodennosti, áno. Pauza, nie.

Nechať to každodenné, ale koniec koncov žiť viac, vyjsť so seba a robiť niečo, čo by som normálne neurobila.

Každopádne, tá motivácia je asi pocit, že chcem spoznať niečo viac, niečo nové a niečo unikátne, čo sa dá len tam. Tiež spoznať samého seba v úplne iných situáciách. Nechať to každodenné, ale koniec koncov žiť viac, vyjsť so seba a robiť niečo, čo by som normálne neurobila.

Ako vyzeral tvoj bežný program v Loppiane?

Každý pondelok sme robili osem hodín. Po zvyšok týždňa sme ráno začínali meditáciou a potom sme mali lekcie, ktoré sa týkali spirituality hnutia, teológie, psychológie alebo filozofie. Poobede sme pracovali štyri hodiny a tak sme si zarábali na náš život tam.

Po robote je omša. Večery sú väčšinou voľné, ale napríklad každý utorok večer bolo stretnutie skupinky (tak ako sme spolu bývali v byte) alebo rôzne voľnočasové aktivity ako zbor, divadlo alebo šport. Cez víkendy je buď nejaký program s celým mestečkom, alebo len pre nás, mladých. Väčšinou teda ani víkendy nie sú voľné.

Bežne si mladí ľudia vyberajú rôzne dobrovoľnícke aktivity, tu išlo však o cielenú formáciu v spiritualite Hnutia fokoláre. Čo je princípom tejto školy?

Princípom tejto školy je ukázať, že jednota a zjednotený svet, o ktorom Ježiš hovoril, je možný. Každý sa učíme ako spolunažívať v harmónii a láske napriek tomu, že sme takí rozdielni, pochádzame zo všetkých kútov sveta. Učíme sa, aké sú rozdiely krásne, snažíme sa nestratiť vlastnú identitu, ale napriek tomu akceptovať odlišnosť.

Medzinárodnosť je asi hlavným princípom komunitného života v Loppiane. Čo ti dalo spolužitie s dievčatami rôznych rás, z rôznych kontinentov? 

Myslím, že medzi tými všetkými rozdielmi, ktoré som okolo seba videla, bolo oveľa ľahšie objaviť kto a aká som. Čo je fajn, len potom som si začala naozaj uvedomovať, čo všetko nás odlišuje a rozdeľuje.

Čo nie je vždy ľahké prekonať. Niekedy treba len milovať, lebo veríte, že to je tá správna cesta.
Najviac sa asi učíme komunikácii. Pochopiť ľudí a to, akým štýlom s nimi rozprávať. S kým treba byť priamy a s kým jemný. Tiež sa naučiť povedať, čo cítim, čo chcem, aby sme sa jasne pochopili.

Pochopiť ľudí a to, akým štýlom s nimi rozprávať. S kým treba byť priamy a s kým jemný.

Napríklad sa mi stalo, že mi reakcia druhého ublížila a keď som to povedala, zistila som, že pre neho a jeho kultúru to bolo vyjadrenie rešpektu ostatným. Pre moju kultúru to malo úplne opačný význam a keby som sa nepriznala, že sa cítim zle, nikdy by som neprišla na to, že z druhej strany je to absolútne iná situácia.

Ktoré mentality ti boli blízke, s ktorými si mala naopak najväčší problém?

Najbližšie mi boli, samozrejme, najmä tie, ktoré boli aj geograficky blízko, aj keď to neplatí stopercentne. Potom som zistila, že naša časť Európy si veľmi dobre rozumie aj s ,,kolonizovanejsou” časťou Ázie, ako napríklad India, Filipíny alebo Kórea.

V zmýšľaní pre mňa bola najviac odlišná Čína. Rovnako južná Amerika je pre nás občas ,,prehnaná”. No napriek tomu, že vždy existujú tieto stereotypy, nerada o tom hovorím takto. Stretla som aj introvertných Brazílčanov, napriek tomu, že väčšina z nich sú naozaj hluční.

Myslím si, že to, čo nakoniec najviac zaváži, je to, ako si rozumieme ako osobnosti, nie to, odkiaľ pochádzame. Presne tak, ako keby som bola na Slovensku.

Mala si aj krízy, keď si si povedala, že balím kufre a idem domov?

Krízy, samozrejme, boli. Niekedy som toho mala naozaj dosť, život v komunite sedem dní v týždni a 24 hodín denne naozaj nie je ľahký. Povedala by som, že tých desať mesiacov takéhoto života akurát stačí.

No väčšinou platí, čím menej je Loppiano tvoje vlastné rozhodnutie, tým ťažší čas ťa tam čaká.

No nikdy som si neželala vrátiť sa domov. Skôr odísť na pár dni… zmeniť miesto a na chvíľu si oddýchnuť, byť bez niekoho, kto mi bude stále robiť program. Mať trochu slobody a vlastného priestoru.

Čo si pochopila o sebe? 

Úprimne, videla som veľa svojich limitov. Ale snažila som sa rozlišovať, ktoré z nich sú tie, na ktorých treba pracovať a ktoré sú tie, ktoré by som mala prijať. A určite som sa viac spoznala.

Každodenná omša, modlitba, práca, život v komunite – to nie je práve to, čo by dnes na väčšinu mladých pôsobilo lákavo ako ideálne strávený rok. Čo tomu celému dáva zmysel?

Záleží na osobnom postoji. Myslím, že pre väčšinu z nás naozaj toto miesto pôsobilo lákavo. Až tak, že sme boli schopní nechať na desať mesiacov všetko za sebou. No väčšinou platí, čím menej je Loppiano tvoje vlastné rozhodnutie, tým ťažší čas ťa tam čaká.

Dovolila by som si povedať, že je to ideálne strávený rok, z ktorého budeme všetci čerpať celý život a v pozmenenej forme by som ho dopriala úplne každému mladému, bez ohľadu na to, či je veriaci.

A čo tomu dáva zmysel? V prvom rade a hlavne ty. Ty dávaš zmysel všetkým situáciám, ktoré ťa stretnú, svojej práci, snahe. Prekonávaním seba samého. Pokiaľ nie, Loppiano sa veľmi rýchlo stane nezmyselnou rutinou, kolotočom, ktorý sa len krúti a nič neprináša. To som si vyskúšala.

Ako ťa zmenila táto skúsenosť?

Cítim, že to budem zisťovať viac a viac časom, ktorý strávim doma. Nechcem vymenovávať, lebo to nie je niečo, čo by sa dalo konkrétne vymenovať. Viem, že keď si spomeniem na Mišku, ktorá odcestovala v septembri, určite to nie je tá Miška, ktorá sa vrátila v júni.

Myslím, že Loppiano by som nazvala rýchlokurzom zrenia. Viem, že všetky skúsenosti, ktoré som tam urobila, by prišli aj neskôr, všetky uvedomenia… No potrebovala by som na to oveľa viac času, alebo tvrdšie pády. Loppiano ponúka veľmi intenzívnu skúsenosť.

Ako to myslíš?

Určite sa vraciam viac otvorená. Voči ostatným aj voči sebe. Tým, že som videla rôznosť názorov na veci, ktoré sú pre mňa od malička čierno biele, lebo som tak bola vychovaná, lebo na Slovensku to tak robíme.

Loppiano by som nazvala rýchlokurzom zrenia.

Teraz sa nad vecami zamyslím z viacerých strán, nie len z tej našej, zaužívanej. Tiež otvorená, keď idem za osobou a poviem, som smutná, necítim sa dobre, toto ma zranilo. Lebo tieto veci nie sú pre mňa ľahké, ani samozrejmé.

Je to niečo, čo som sa začala učiť tam a ešte stále sa učím. Aj pocit, že s niekym môžem rozprávať úplne o všetkom a povedať všetko o sebe bez toho, že by som sa cítila nepríjemne. Aj to bolo pre mňa nové.

Oslovila ťa spiritualita jednoty natoľko, že v nej vidíš zmysel pre svoj život?

Cítim, že život v Loppiane nás privádza bližšie ku koreňom hnutia. Pomáha vidieť bližšie to, čo funguje, aj to, čo menej. Respektíve som viac spoznala, čím by malo hnutie byť, ako sa reprezentuje, ale aj to, keď v realite občas zlyháva. Aj to je jedna z výziev, akceptovať, že ako ľudia nie sme perfektní, no nezastaviť sa.

Mňa osobne Hnutie fokoláre veľmi oslovuje v tom, ako spája ľudí všetkých národov, kultúr a náboženstiev a myslím si, že má vo svete veľa čo povedať a to nie len nám, kresťanom. Naša spiritualita je veľmi pekná a konkrétna, orientovaná na komunitu a svet vonku.

Vytrhnutie z bežnej reality môže spôsobiť aj to, že návrat na zem môže byť dosť tvrdý. Čo robíš preto, aby si nestratila tú energiu, ktorú si v Loppiane načerpala? 

Návrat z Loppiana je naozaj tvrdý. Čím viac sa snažíte budovať tie vzťahy, tým náročnejšie je rozlúčiť sa. Istým spôsobom nám Loppiano každému zlomilo srdce. Nie je ľahké udržať si energiu odtiaľ a nezostať hlavou tam, v spomienkach…

Respektíve som viac spoznala, čím by malo hnutie byť, ako sa reprezentuje, ale aj to, keď v realite občas zlyháva.

Ale veľakrát sa nájdem v situáciách, kedy sa z pohodlnosti chcem vrátiť k starým návykom, no potom si poviem, počkaj, čo si sa naučila tento rok? Čo by si v tejto situácii urobila v Loppiane? Myslím, že práve takto sa znovu vytvára energia, ktorú som čerpala tam.