Ľudia najviac ľutujú, že prešli tranzíciou, medzi siedmym až desiatym rokom po nej

Olympijské hry v Paríži priniesli otázku účasti transrodových osôb v niektorých športoch. Prečo je voči nej toľko výhrad?

Treba povedať, že na olympijských hrách súťažili transsexuáli aj intersexuáli. To sú rôzne diagnózy. Transsexualizmus je psychiatrická diagnóza. Aj keď už niekoľko rokov sa táto diagnóza označuje ináč – rodová dysfória alebo rodová inkongruencia.

Intersexualita je urologická diagnóza. Transsexualizmus je podľa staršej, zrozumiteľnejšej definície psychický nesúhlas s vlastným anatomickým pohlavím. Dnes sa to interpretuje ako „túžba žiť a byť akceptovaný ako príslušník opačného pohlavia“.

Preto niektorí ľudia žiadajú operáciu alebo hormonálny manažment, aby sa pripodobnili druhému pohlaviu. Ale pohlavie sa geneticky zmeniť nedá. To znamená, že ak by aj muž podstúpil chirurgickú zmenu, nikdy ženou nebude.

Intersexualita je urologická diagnóza, nazývaná tiež hermafroditizmus, a je to nesúlad medzi gonadálnym a genetickým pohlavím. Intersexualita sa lieči hormonálne a chirurgicky. Môže tu však byť problém s určením pohlavia napriek tomu, že geneticky ide iba o muža, alebo ženu.Stáva sa, že sa pohlavie určí aj chybne, pretože to je skutočne veľmi náročný proces. Nejednoznačné pohlavné znaky sa môžu prejavovať v pohlavných orgánoch, pohlavných hormónoch atď.

Keďže športové súťaže sú väčšinou rozdelené do mužských a ženských kategórií, v prípade, ak v ženskej kategórii súťaží muž, môže ísť o vážne porušenie férovosti a pravidiel hry. Nie je to náhoda, že sa v športe súťaží oddelene.

Naše telá sú biologicky, geneticky iné, to sa nedá poprieť. Muži a ženy majú iný pomer svalovej a tukovej hmoty, iný pomer pohlavných hormónov, máme rozdielnu svalovú hmotu. Ak teda porovnávame mužov a ženy, ktorí majú rovnakú alebo približne rovnakú fyzickú aktivitu, určite bude mať muž viac svalovej hmoty ako žena, muž bude silnejší, fyzicky zdatnejší.

Čiže postaviť do ringu muža proti žene je nefér, je to popretie podstaty športových hier, popretie biológie a podstaty človeka.

Tranzície – a to nielen športovcov – sú už vo svete bežné. Dá sa nimi prejsť aj na Slovensku?

Ministerstvo zdravotníctva schválilo štandardy pre takzvaný komplexný manažment zmeny pohlavia. Zodpovedá za to komisia, kde je okolo dvadsať členov, pričom štandardy schválili tesnou väčšinou. Ak si vezmeme, že dvanásť ľudí schválením štandardov môže ovplyvniť stovky ľudí a osudov, je to dosť na zváženie.

Štandardy však nie sú platné a zverejnené vo vestníku ministerstva zdravotníctva, bol proti nim veľký odpor z radov odborníkov. Veľmi dobré odborné stanovisko podpísalo viac ako 400 slovenských psychiatrov, psychológov a psychoterapeutov, ako aj lekári iných odborov a iní zdravotní pracovníci.

Je dostupné na stránke transsexualizmus.sk, sú tam aj odporúčania s linkami na odborné štúdie a výskumy. Ide o výzvu adresovanú vláde, resp. vtedajšiemu ministrovi zdravotníctva a premiérovi, aby tieto štandardy neschválili, pretože by to poškodilo osudy ľudí.

Tu nemáme medicínu dôkazov, práve naopak – v krajinách, kde už tento experiment vyskúšali, to neprináša dobré výsledky. Túto diagnózu treba liečiť úplne ináč.

Tranzícia sa ale u nás robí, máme súkromné kliniky, ktoré na to majú normálnu reklamu. Na Slovensku teda preoperúvajú mužov na ženy, ženy na mužov a ešte na svojom webe majú uvedené, že je to preplatené zo zdravotného poistenia.

Štandardy pre takzvaný komplexný manažment zmeny pohlavia nie sú platné, ale tranzícia sa u nás robí na súkromných klinikách.

Zdravotné poisťovne? Ako je to možné, keď zákon ešte nie je platný?

Nerozumiem, ako je to možné.

Takže záujemcovia už nemusia vycestovať do zahraničia kvôli tomu, aby si zmenili pohlavie…

Vraj nemusia. Na stránke tejto spoločnosti nájdete opis chirurgického zákroku, akoby išlo o operáciu kožného znamienka. Pobyt v nemocnici tri dni, pokojový režim viac ako desať dní.

To však nie je pravda. Tranzícia nie je otázkou ani troch dní, ani desiatich. České stránky podobných spoločností píšu o týchto zákrokoch, že je to operácia na viacero etáp. Je to veľmi zložitý proces aj hormonálne, aj chirurgicky.

Ale my máme na Slovensku súkromné chirurgické kliniky, ktoré to údajne robia, propagujú to na svojich weboch a uvádzajú, že sa to prepláca cez zdravotnú poisťovňu.

Podľa dostupných informácií nejde o lacnú záležitosť, počnúc už prvou operáciou. Vedia adepti, koľko ich to bude stáť finančne, ale aj zdravotne?

Poznám príbehy ľudí, ktorí mali odvahu vyjsť so svojou skúsenosťou von až po operácii. Všetci hovoria, že neboli dostatočne informovaní alebo boli oklamaní. Nevedeli, čo ich čaká, aké množstvo zdravotných komplikácií to zahŕňa.

Nevedeli, že sa prepláca iba prvý chirurgický zákrok a ďalšie feminizačné alebo maskulinizačné procesy sa neuhrádzajú, neprepláca sa ani riešenie prípadných komplikácií. Rovnako sa neprepláca detranzícia, keď si to človek rozmyslí.

Situácia, keď takýto človek neskôr zistí, že mu toto riešenie nepomohlo, a ostane v tom celom „visieť“, ide sa z toho zblázniť, už nikoho nezaujíma. Ani toho psychiatra, pri ktorom bol na začiatku, ani chirurga. Preplatia len úvod bez toho, aby boli ľudia pravdivo informovaní o celom procese a komplikáciách. Aj keď musím povedať, že štandardy, ktoré sú u nás zverejnené, nežiaduce účinky uvádzajú.

Ale informovaný súhlas je napísaný tak eufemisticky, tak zjemňujúco a všeobecne, že ak má človek nejaký psychický problém a utkvelú predstavu, že toto jeho problém vyrieši, informovaný súhlas ho nezastaví. Pacienti teda musia podpísať informovaný súhlas, ale ten je napísaný tak, že ich neodradí.

Celý proces tranzície by mal byť oficiálne odobrený psychiatrom alebo psychológom. Sú v posudzovaní dôslední a pravdiví?

Informácie, ktoré mám o slovenských alebo českých psychiatroch, ktorí posudzovanie tranzícií robia, nie sú dobré. Naozaj sa týmto ľuďom nevenujú tak, že by pátrali po príčine problému.

Poctivý lekár by mal pri takejto žiadosti spozornieť – ak človek nad niečím takýmto uvažuje, musel prežiť niečo vážne, ťažké, dlhotrvajúce. Niečo tomuto uvažovaniu muselo predchádzať. Takýto človek potrebuje dlhodobú systémovú pomoc a podporu.

Odborníci hovoria, že najlepšie je mať každý týždeň stretnutie so psychoterapeutom, a to aspoň rok. My však máme takú núdzu o dobrých psychoterapeutov, že čakacie lehoty sú neskutočne dlhé.

Viem od rodičov, ktorých deti prechádzali alebo prechádzajú krízou identity, že siahli po akomkoľvek psychológovi, ktorý bol prvý naporúdzi. Často išlo o psychológa, ktorý v tejto oblasti nemal žiadne vedomosti a dieťa ešte viac poškodil.

Ako môže psychológ poškodiť dieťa, ktoré zažíva krízu identity?

Používaním takzvanej afirmatívnej terapie. Znamená to, že potvrdzuje pacienta, potvrdzuje ten chaos v jeho tele a v mysli. Lekár by mal povedať: Poď, ideme pátrať po príčine, budeme ťa sprevádzať, pomáhať ti.

Namiesto toho odporučí pacientovi, aby urobil coming out, teda aby vyšiel s touto informáciou von, a pošle ho na chirurgický zákrok.

Má predsa ísť o pomoc ľuďom, ktorí zápasia a necítia sa dobre vo svojom tele…

Čudujem sa Slovákom, že chceme prejsť týmto experimentom. Minimálne 22 amerických štátov prehodnocuje v tomto smere svoju zdravotnú politiku, a to sa ňou zaoberajú 30 rokov.

Severské krajiny, Fínsko, Švédsko, dokonca aj Taliansko majú k tomu nové vyhlásenie, založili komisiu na preskúmanie liečby rodovej dysfórie. Nemecko vyjadruje pochybnosti o prístupe k liečbe genderovej dysfórie, rovnako národná zdravotnícka agentúra vo Francúzsku.

Najnovšie vo Veľkej Británii zakázali podávanie blokátorov puberty po zverejnení správy bývalej predsedníčky združenia britských pediatrov, Dr. Cassovej, ktorá ostro kritizuje súčasnú prax starostlivosti o neplnoletých pacientov, trpiacich rodovou dysfóriou.

Pri presadzovaní tranzícií funguje princíp Overtonovho okna, teda ovplyvňovania verejnej mienky cez médiá, sociálne siete… Z doteraz neprijateľnej témy sa urobí populárna téma, použijú sa alebo sa na tento účel „vyrobia“ nejaké „celebrity“, natočí sa reality show alebo talkshow a pravidelne sa to podsúva ľuďom – priamo alebo podprahovo.

Toto masírovanie verejnej mienky sa dialo na Západe už pred 30 rokmi. Ak tieto krajiny dnes po svojich skúsenostiach prehodnocujú zdravotnú politiku s tým, že to neprináša výsledky, načo potrebujeme my prejsť takýmto experimentom?

Psychológ afirmatívnou terapiou potvrdzuje pacienta, potvrdzuje ten chaos v jeho tele a v mysli. Tým mu škodí. Mal by miesto toho spozornieť a spolu s ním pátrať po príčine stavu.

Stačí trošku surfovať po internete a človek narazí na príbehy, ako dokonale sa cítia ľudia po tranzícii v novom tele. Aká je realita po prechode tranzíciou?

Krátko po tranzícii môže naozaj nastať úľava alebo až eufória. Klamala by som, keby som povedala, že všetci to hneď ľutujú. Ak má človek nejaké psychické problémy, môže mať zo začiatku pocit, že mu to pomohlo.

Jeden z výskumov vo Fínsku zistil, že po štyroch rokoch už 30 percent ľudí nepokračuje v tranzícii. Zo začiatku môžu byť spokojní, nadšení, no už po roku-dvoch niektorí tranzíciu prerušia. Najviac ľútosti z tohto kroku je medzi siedmym až desiatym rokom po tranzícii.

Vtedy najviac ľudí žiadalo buď o detranzíciu, alebo sú tam, žiaľ, aj pokusy o samovraždu. Pocit úľavy na začiatku môže súvisieť so psychickým problémom alebo aj s mediálnou pozornosťou.

Týmto ľuďom, ktorí vidia po zverejnení svojho príbehu na sociálnych sieťach lajky a jeho vysokú sledovanosť, sa zvyšuje dopamín. Čím viac svoj príbeh medializujú, tým viac sa v nich upevňuje dobrý pocit z ich rozhodnutia.

Dovolím si tvrdiť, že niekde to môže byť aj finančne motivované, ale nemám o tom dôkazy. Hovorí sa teraz o prípade rómskeho chlapca. To je zneužitie jedného nešťastného príbehu človeka, ktorý má krízu identity.

Ujali sa ho mainstreamové mimovládky, urobili z neho dievča, natáčajú s ním videoklipy. Je mediálne zaujímavý. Podľa mňa tým, že natáča videoklipy, asi z toho má aj nejaké financie, čo ho podporuje, aby v tranzícii pokračoval.

Je to problém?

Je to veľký problém. Je to mätúce pre ďalších ľudí. Môže to byť mätúce pre Rómov, ktorí práve prechádzajú krízou identity, a môže ich to v kríze podporovať. Kto im povie, že majú vyhľadať odbornú pomoc, keď vidia, ako sa tomuto chlapcovi darí, aký je zaujímavý, keď je v sukničke? Mediálny záujem hrá v tom celom veľkú rolu.

To je jeden problém. Ďalším je blokovanie vlastných hormónov neprirodzenou cestou. Podáva sa na to liek, ktorého účinná látka sa využíva pri liečbe rakoviny pohlavných orgánov alebo dokonca pri kastrácii väzňov.

Sú to veľmi silné lieky, podáva sa megadávka opačného chemického hormónu. Žena dostáva megadávku chemického testosterónu, muž megadávku chemického estrogénu. Netreba na to dve vysoké školy, aby človek pochopil, že sa organizmus začne brániť.

Ak každá bunka nášho tela nesie od počatia informáciu o tom, že sme muž, alebo žena, organizmus má stále snahu vrátiť sa do pôvodného stavu a na podávanie megadávok opačných hormónov reaguje obranne.

Čo to v praxi znamená pre fungovanie tela?

Môže dochádzať k poškodeniu pečene, niekedy až k toxickému poškodeniu, vedúcemu k jej zlyhaniu. Nedávno unikol dokument lekárov zo západnej Európy, kde si hovorili medzi sebou o blokátoroch puberty ako o zverstvách, podávaných 11-ročným deťom.

Rovnako hovorili o dvoch kolegoch, ktorí robili tranzíciu aj ju sami podstúpili, a obidvaja zomreli pravdepodobne na zlyhanie pečene. To sú nežiaduce účinky, ktoré uvádzajú aj štandardy ministerstva zdravotníctva.

Keď v školách hovorím s deťmi o tranzíciách, vysvetľujem im, že estrogén má aj ochrannú úlohu. Chráni ženu pred kardiovaskulárnymi ochoreniami a pred osteoporózou. To znamená, že keď sa žene zablokuje estrogén a nasadí sa testosterón, nastupuje v podstate menopauza.

Prvým z príznakov môžu byť všetky jej sprievodné javy – návaly tepla, psychické problémy, rednutie a bolesti kostí, osteopénia až osteoporóza, kardiovaskulárne ochorenia. Čiže u ženy prechádzajúcej tranzíciou môže naozaj nastať zlyhanie srdca, infarkt myokardu, cievna príhoda.

Ak človek logicky pochopí funkciu estrogénu a dôsledky jeho blokácie, vie, čo môže nastať. Deťom na prednáškach tie úlohy estrogénu vysvetlím a potom vymenujem zdravotné dôsledky a nežiaduce účinky zo stránky ministerstva zdravotníctva.

Stránka ministerstva zdravotníctva uvádza aj ďalšie vedľajšie účinky – trombóza, bolesti hlavy, podráždenosť, poruchy nálad, poruchy spánku, opuchy a mnohé iné nežiaduce účinky. Úplne bežné sú problémy s močením alebo rakovina pohlavných orgánov. Niektorí ľudia majú doživotne vývody, aby sa vôbec mohli vymočiť.

Zatajuje sa aj to, že ak sa dá žena preoperovať na muža, odstránia jej prsníky aj mliečne žľazy a vymodeluje sa penis, ktorý je však po sexuálnej stránke nefunkčný. Komplikácie po tranzícii mnohí už verejne neriešia, len sa hanbia a trpia.

Aké riešenie teda navrhujete pre tých, ktorí by mohli pochybovať o svojej identite?

Deťom hovorím, aby to, čo vidia na internete, delili desiatimi, aby neverili každému lacnému sladkému statusu. Nech si uvedomia, aké statusy dávajú oni – len tie najlepšie, najkrajšie, každý chce vyzerať dobre.

Dievča sa upraví, nalíči kvôli statusu a fotke. Vytvára o sebe ten najkrajší obraz. Tak to robia aj títo ľudia. Nedá sa teda veriť každej fotke, ani 17-sekundovému videu, veľa vecí sa dá oklamať.

Vediem deti k zdravému kritickému mysleniu. Videla som video s rodičmi detí, ktoré podstúpili tranzíciu. Hovoria, že to bol pre nich šok, ale teraz sú hrdí, prijali novú identitu svojich detí.

Jeden otec tam hovorí o svojej dcére, ktorá má nádherné ženské črty, v mužskom rode. Tušil nejaký problém, keď sa nechávala strihať nakrátko a nenosila sukne. Ja na to hovorím: Prečo si to tak nechal, keď si videl problém?

Kým dieťa dôjde k tomu, že verbalizuje túžbu zmeniť si pohlavie, musí tomu predchádzať dlhý príbeh. A rodič to nevidí?

Apelujem na rodičov: Nenechaj svoje dieťa dôjsť do tohto stavu! Rozprávaj sa s ním o sexualite, o škole, o jeho priateľoch, o vážnych problémoch, o intímnych veciach, o témach, ktoré sú tabu, o všetkom. Hovor s ním odmalička, buduj vzťah, rozprávaj sa s deťmi z očí do očí.

Keď odbiješ štvorročné, šesťročné, osemročné dieťa, potom sa ti ako dvanásťročné nezverí. Musíte mať taký vzťah, aby ste dokázali spolu hovoriť, keď bude prichádzať do krízy.

Kým dieťa dôjde k tomu, že verbalizuje túžbu zmeniť si pohlavie, musí tomu predchádzať dlhý príbeh. A rodič to nevidí?

Chodíš na školy medzi mladých debatovať o tom, čo znamená byť mužom alebo ženou. Pýtajú sa študenti na tranzíciu?

Do školy chodím na pozvanie učiteľov. Zo začiatku sa s mladými bavíme o genetike, o biológii človeka. Pýtam sa, kedy sa začína život, kedy je geneticky zadefinované pohlavie, kedy je o tom rozhodnuté.

Uvedomia si, že je to v okamihu počatia, že splynutím spermie a vajíčka vzniká nový genóm, nová genetická informácia. V nej je už vtedy o nás zakódované všetko. Naša farba vlasov, očí a zubov, aj pohlavie.

V druhej časti prednášky sa pýtam: Kde je dnes genetická informácia o tvojom pohlaví? Vediem ich k tomu, aby na to prišli sami. Postupne hovoria o chromozómoch, génoch.

Dôjdeme k uvedomeniu si, že každá bunka tela nesie informáciu o tom, či si muž, alebo žena, čo sa dá zistiť aj z genetického rozboru buniek kože, vlasov, zubov či nechtov. Až potom sa ich pýtam, či sa stretli s pojmom zmena pohlavia a či sa dá pohlavie zmeniť, ak je identita človeka zapísaná v každej bunke.

Čo si o tom myslia?

Majú na to rôzne odpovede, väčšina povie, že sa to nedá, niektorí povedia, že áno. Vyzvem ich, aby skúsili opísať, ako sa dá pohlavie zmeniť. Vedia to krásne pomenovať. Hovoria: „Dá sa niečo prioperovať tak, že sa vlastne muž podobá na ženu, vyzerá ako žena. No pretože sa podobá na ženu, nestane sa ženou.“

Použijú na to úplne správne slová: podobá sa, vyzerá ako… Ak si pripomenieme, že genetická informácia je v každej bunke, prídeme k tomu, že geneticky sa pohlavie zmeniť nedá. Zvyknem ich provokovať správou z médií, že muž porodil dieťa. Ako je to možné?

Vtedy tipujú, skúmajú a opäť prídeme k tomu, že to vlastne nie je možné. Muž nemôže porodiť dieťa, je to žena, ktorá ho porodila. Musela to byť žena, ale mala nasadené testosteróny, aby mierne zarástla. Iba žena môže porodiť dieťa, iba žena má maternicu, vaječníky. Pohlavie sa geneticky zmeniť nedá.

Tieto témy sme doteraz neriešili ani ako rodičia, ani ako kolegovia, kamaráti alebo učitelia, nevieme v nich chodiť. Ako sa dopracovať k správnemu postoju?

Ak má človek krízu identity, potrebuje skutočnú pomoc. Nie prekryť hnisajúcu ranu náplasťou, ale otvoriť ranu, odstrániť príčinu hnisania, bolesti a potom liečiť, hojiť rany, sprevádzať…

K tomu potrebujeme múdrych psychológov, psychiatrov, psychoterapeutov. Nielen ľudí s vedomosťami, ale aj so srdcom. Nielen ľudí, ktorí si načítajú lacné mainstreamové články, dobre zaplatené štúdie. Potrebujeme poctivých a odvážnych odborníkov, ale aj učiteľov a rodičov.