Má násilie v klasických rozprávkach svoje miesto? (seriál Krása výchovy)

Priznávam, pôsobilo to na mňa rozpačito. Nepáčilo sa mi, že rozprávky sa nekončili „tak ako mali“, teda tak, ako som ich poznala. (Keď sa už človek nemôže spoľahnúť ani na záver rozprávky, čo je toto za svet?)

Na druhej strane chápem, že násilie v rozprávkach je trochu vyrušujúce. Aspoň pre nás dospelých. Keď som si ako dvanásťročná čítala Dobšinského, vôbec som to neriešila. Tak ako to neriešia ani moje deti v súčasnosti. Lenže ako dospelá sa nad tým už pozastavím, keď je úlohou mladíka každý deň „šibať pani Mačičku vrbovým prútom“ a na záver svojej ročnej služby ju „rozsekať mečom“. Fakt chcem, aby toto počúvali?

A potom som sa náhodou dostala k hĺbkovej analýze podobnej rozprávky a pochopila som, že klasické príbehy v sebe ukrývajú viac múdrosti, ako sa na prvý pohľad zdá. (O bohatstve ľudových rozprávok si povieme nabudúce.)

Zlo v rozprávkach nie je samoúčelné. Často sa samo potrestá, zničí.

Otázka teda znie – ako pracovať s násilím v rozprávkach? Pozmeniť príbeh a vynechať ho? Alebo sa tváriť, že žiaden problém s násilím neexistuje? Alebo odignorovať všetky rozprávky tohto typu? Najlepšie sa mi zdá univerzálne odporúčanie – rozprávať sa o tom s deťmi. Ale ako?

Násilie nie je samoúčelné

Terézia Sinčáková, autorka projektu Liečivá sila rozprávok, zdôrazňuje, že ak hovoríme o klasických ľudových rozprávkach, teda takých, ktoré zozbierali Pavol Dobšinský, Božena Němcová, Erben alebo bratia Grimmovci a podobne, tak v týchto rozprávkach násilie nie je samoúčelné. „Násilie nie je len preto, aby bola rozprávka viac desivá alebo mala nejaký efekt. Násilie vždy veľmi úzko a späto súvisí s tým, o čom daná rozprávka hovorí. A keďže násilie nie je samoúčelné, nie je dobré ho ani vynechávať či meniť konce.“

Odborníčka na rozprávky tiež dodáva, že často si samotné zlé postavy samy zvolia svoj krutý osud. Sú to tie rozprávky, kde sa napríklad ježibaba dostane na kráľovský trón, a keď potom kráľ zistí, že bol podvedený, tak sa pýta, aký trest by si zaslúžila osoba, ktorá toto a toto spravila – a pomenuje zločin.

Vtedy sa v rozprávke vždy ozve tá negatívna postava a povie nejaký šialený trest – napríklad treba vložiť danú osobu do sudu vybitého klincami a hodiť ju zo svahu… Sama si volí trest, ktorý dostane. Tento moment je pre dieťa veľmi uisťujúci a upokojujúci, dáva svetu ten správny poriadok – že to, čo je zlé, čo spôsobuje problémy, sa vlastne samo potrestá, samo sa to zničí. Pomáha to deťom uniknúť pred rôznymi strachmi, pocitmi viny, úzkosťami.

Symbolický jazyk rozprávok

Sinčáková odporúča, aby sme sa aj my dospelí zamysleli, prečo nás násilie v rozprávkach vyrušuje, prečo nám prekáža. Je totiž dobré si uvedomiť, že klasické rozprávky hovoria symbolickým jazykom, nie doslovným. To len náš dospelácky racionálny mozog v popisoch násilia vidí skutočnú realitu. Práve symbolický jazyk umožňuje deťom ventilovať emočné napätie a vlastné negatívne pocity, úzkosti, agresie, strach, bolesť, hnev…

Prečo nemeniť konce rozprávok

Dnes vďaka vývinovej psychológii vieme, ako rozprávky zodpovedajú vývojovým míľnikom v psychike detí aj dospelých. Veľmi prirodzeným spôsobom ošetrujú rôzne psychické procesy bez toho, aby na to bolo treba upriamovať pozornosť vedomia.

Keď autori či rodičia drasticky zmenia záver alebo úvod rozprávky podľa toho, kde sa nachádza násilie, tak si neuvedomujú psychologické súvislosti, vnútorný mechanizmus rozprávok a môžu viac uškodiť, ako pomôcť. Sú procesy, ktoré sa majú ukotviť v psychike, rozprávky im v tom pomáhajú a my im takto vlastne budeme brániť v ukotvení.

Ukončiť rozprávku tak, že vlk v pohode odkráča, že zlo nie je porazené, je pre dieťa neskutočne desivé. Nedáva mu nádej, že sa jeho osobnosť vyvinie, že si so všetkými nástrahami poradí. A nástrah je v psychike mnoho…

Keď je „nevinné“ násilie v modernej rozprávke horšie ako „drastické“ násilie v klasickej rozprávke

Zaujalo ma, že moderné rozprávky typu Labková patrola, kde je násilie relatívne neškodné, môžu byť pre dvojročné deti škodlivejšie ako klasické rozprávky s rozpáraným bruchom vlka a jeho utopením.

Keď autori či rodičia drasticky zmenia záver alebo úvod rozprávky, môžu dieťaťu viac uškodiť ako pomôcť.

Sinčáková sa v svojej praxi stretáva s dvoj-trojročnými deťmi, ktoré moderné rozprávky sledujú a začali mať nočné mory. Samozrejme, príčin môže byť viacero, stretla sa však s dievčatkom, u ktorého strach vychádzal z toho, že starosta Humdinger (negatívna postava) sa neustále v každom diele vracal. Že zlo nebolo raz a navždy porazené.

V psychike dvaapolročného alebo trojročného dieťaťa z toho vyplývali nočné mory. V takej situácii je vhodné siahnuť po klasických rozprávkach, kde je toto konkrétne zlo z konkrétnej rozprávky preč, je potrestané, spálené na popol, utopené a nevráti sa. Pre deti je tento fakt neskutočne pozitívny a utešujúci.

Ako sa rozprávať o násilí v rozprávkach s deťmi

Publicistka Eva Lábusová* odporúča, aby sme deti povzbudzovali k podeleniu sa o svoje postoje a názory na danú situáciu. Ako by sa napríklad zachovalo ono, keby bolo v takej situácii.

Obe odborníčky sa zhodujú, že je veľmi dôležité, aby najmä malé deti čítali rozprávky s niekým, komu dôverujú, s kým sa cítia bezpečne a okamžite mu môžu vyjadriť svoje pocity.

Dodávajú tiež, že je dôležité nechať sa viesť dieťaťom – sú obdobia, keď chce rozprávku počuť len v tej jedinej správnej verzii, niekedy ani nie celú, iba určitú časť. Dôverujme v tomto procese dieťaťu a dajme mu to, čo z tej rozprávky potrebuje… Sledovať dieťa je kompas, ktorý by si rodičia mali osvojiť.

Ak sa stane, že sa niektorá negatívna postava predsa len dieťaťu votrie do sna, opäť je potrebné s ním všetko prebrať a žiadnu jeho otázku netreba nechať nepovšimnutú.

Zlo môže ísť aj z môjho vnútra – nielen zvonka

V publikácii Rozprávajme rozprávky od Viktórie Norisovej zo série Viera do vrecka som sa stretla s myšlienkou, že je dôležité rozprávať sa s deťmi nielen o tom, že zlo je niekde vonku, ale že môže vychádzať aj z nášho vnútra.

Lektor Marek Herman** poukazuje na to, že často chceme, aby deti uverili tomu, že všetci ľudia sú od prírody dobrí a milí. Lenže deti vedia, že ani ony samy nie sú vždy dobré a niekedy sú dobré iba preto, že musia, a radšej by neboli. To všetko je v rozpore s tým, čo im hovoria rodičia. Dieťa potom môže samo seba vidieť ako netvora a následkom toho u neho vznikajú pocity viny a úzkosti.

Mali by sme však deti naučiť prijať fakt, že tieto ťažkosti a problémy do života jednoducho patria. Je to rozhodne lepšie, akoby tieto problémy deti obťažovali a utekali pred nimi do klamstiev alebo úzkostí. K tomu dochádza práve vtedy, keď sa dospelí tvária, že je všetko okolo nás dobré a zlo akoby ani neexistovalo.

Spomínaná Lábusová vyzdvihuje: „Pre detské poznanie je nesmierne dôležité získať skúsenosť, že zlo neprichádza len zvonku, ale môže sa objaviť aj v ňom samom, v jeho pocitoch, myšlienkach, konaní. A práve to je predpokladom vytvárania svedomia a prevzatie zodpovednosti za vlastné správanie.“

Prežiť negatívne emócie bezpečne

Herman upozorňuje, že nevyjadrené pocity sa môžu nepriamo premietnuť do rôznych úzkostí a strachov: z tmy, z nejakého zvieraťa alebo o svoje telo. A hoci rodičia majú niekedy tendenciu tieto strachy podceňovať, rozprávka ich berie vážne, dokonca s nimi počíta.

Ráta s tým, že sa dieťa bojí, že ho nebude mať niekto rád, že ostane samo, opustené. Vtiahnutím do rozprávky sa zbavuje napätia a zároveň môže zostať v bezpečí.

Klasické ľudové rozprávky sú jedným z nástrojov, ako deťom pomôcť zvládať agresivitu. Pomáhajú uvoľniť sa nahromadenej psychickej energii spôsobom, ktorý je dovolený a ešte aj cenený.

Vo svete fantázie dieťa dostáva možnosť navštíviť svet, v ktorom môže bezpečne a mimo seba prežiť negatívne pocity: strach, nenávisť, zlosť, smútok, dokonca aj sadizmus.

V reálnom živote by si dieťa podobné riešenie situácie nemohlo dovoliť ani len vysloviť. Nemôže nahlas nikomu povedať, že by najradšej poslalo staršieho brata alebo sestru, ktorí mu robia zle, do väzenia alebo že by mu pomohlo, keby nepríjemnú učiteľku zožral drak.

Vo všetkých týchto scénach dieťa môže prostredníctvom rozprávky v bezpečí a bez výčitiek prežiť svoje negatívne pocity alebo si želať kruté tresty bez toho, aby sa cítilo vinné.

Kľúčový je pritom fakt, že rozprávky ich umožnia dieťaťu prežiť bez pocitu viny. Veď všetci sa tešíme, ak princ na konci súboja usekne nablýskaným mečom drakovi hlavu a vyslobodí tak princeznú. V rozprávke je to dovolené. Tam totiž existuje zlo a dobro tesne vedľa seba.

Sinčáková na záver dodáva, že mnohé malé deti majú v sebe agresiu. Prejavuje sa známymi záchvatmi hnevu či tým, že bijú seba, súrodencov, rodičov. Vďaka modernej vede poznáme viacero spôsobov, ktoré môžu deťom pomôcť agresivitu zvládať. Klasické ľudové rozprávky sú jedným z nich. Pomáhajú uvoľniť sa nahromadenej psychickej energii spôsobom, ktorý je dovolený a ešte aj cenený.

Tak ktorú si prečítate s deťmi najbližšie?

*Eva Lábusová: Potřebují děti pohádky?
** Marek Herman: Najděte si svého marťana