Mali by sme povzbudzovať ruský ľud, aby nabral odvahu vzoprieť sa svojmu prezidentovi

Pre bratov z Taizé je typický skôr mníšsky spôsob života – žijete v kláštore a von takmer nevychádzate. O to vzácnejšie je stretnúť vás osobne tu v Bratislave. Čo vás motivovalo, keď ste sa rozhodli pre túto dvojtýždňovú cestu strednou a východnou Európou?

Túžili sme, aby naši ukrajinskí priatelia vedeli, že sme v tom s nimi. Už od začiatku vypuknutia konfliktu sme cítili, že nás Boh volá vykročiť týmto ľuďom v ústrety a nechať sa preniknúť ich utrpením. Našu solidaritu takto chceme pretaviť do konkrétnych činov jednak humanitárnej pomoci, no najmä duchovnej podpory, ktorá je v jadre našej spirituality. Preto sa všade, kam prídeme, snažíme zorganizovať aj modlitbu so spevmi z Taizé, ktorá je najhlbším a najsilnejším vyjadrením našej solidarity. 

Vaše ďalšie kroky smerujú na Ukrajinu, kde ešte stále zúri vojna. Nemáte pred touto cestou strach? 

Predtým ako sme sa rozhodli, že vycestujeme na Ukrajinu, radili sme sa s našimi ukrajinskými priateľmi, ktorí nás veľmi povzbudili, aby sme prišli a náš plán prekonzultovali aj s predstaviteľmi ukrajinských bezpečnostných zložiek. Samozrejme, na seba berieme istú mieru rizika. Ide však o súčasť vyjadrenia našej solidarity. Ľudia, ktorí sa rozhodnú otvoriť dvere utečencom, podstupujú tiež riziko, pretože nevedia, koho si púšťajú k sebe domov. Toto ich konanie je založené čisto na dôvere. Do veľkého rizika však idú aj utečenci, keď prekračujú hranice bez toho, že by vedeli, kam idú a čo ich čaká. Pochopili sme, že sa nemôžeme nechať viesť strachom, ale láskou a milosrdenstvom.

Aká bola vaša úplne prvá reakcia, keď ste sa dozvedeli o ruskej invázii? 

Pamätám si na ráno 24. februára, keď sme dostali správu o tom, že Rusko začalo vojenskú ofenzívu. V prvom rade to bol pre všetkých nás obrovský šok. Hoci sa o možnosti vojenskej invázie viedla diskusia v médiách už niekoľko týždňov predtým, ja osobne som neveril, že k nej skutočne dôjde. Hneď v ten deň som volal jednému z mojich ukrajinských priateľov, ktorý zdôraznil, že vojna na Ukrajine je realitou už osem rokov, no teraz sa prejavila v plnej sile.

Veľa sa v posledných dňoch zamýšľam nad tým, čo bude s deťmi, ktoré si prešli takou ťažkou životnou traumou už v útlom detstve. Čo bude s ich snami a túžbami? Ako im môžeme priniesť svetlo nádeje do tmy ich beznádeje? 

Vo Francúzsku sa však o pretrvávajúcom vojenskom konflikte na Ukrajine takmer vôbec nehovorilo. Môj priateľ vyjadril zároveň obavu, že keď nikto nezasiahol, keď Rusko anektovalo Sevastopoľ, nikto nezasiahne, ani ak obsadí Kyjev. Bolo to pre mňa niečo nepredstaviteľné. Teraz však rozumiem, čo mi tým chcel povedať. 

Ako ste túto situáciu vnímali s bratmi v komunite? 

Pre všetkých nás bolo silným precitnutím, že čelíme otvorenému vojnovému konfliktu i u nás v Európe. Našou prvou bezprostrednou reakciou bola modlitba. Vedeli sme, že sa musíme modliť za mier, za ukončenie tejto nezmyselnej vojny a taktiež za všetkých, ktorí v dôsledku nej trpia. Druhá vec, nad ktorou sme začali premýšľať, bolo, ako konkrétne môžeme prejaviť našu solidaritu a empatiu našim ukrajinským bratom a sestrám. 

Začali sme sa venovať utečencom, ktorí prechádzali cez dedinku Taizé na svojej ceste do Španielska a Portugalska, a tiež pripravovať voľné ubytovacie kapacity. Stretli sme sa s viac ako tisícom utečencov, ktorí u nás ostali jednu noc. Aj tento krátky čas, čo u nás strávili, stačil na to, aby sme sa započúvali do ich príbehov a stali sa citlivejšími na ich bolesť. Taktiež sme začali podporovať iniciatívu na Ukrajine, ktorá poskytuje online kurzy pre deti, ktoré v dôsledku vojny nemôžu chodiť do školy.

Modlitba za mier a pokoj vo svete v našej komunite teraz nabrala úplne iný rozmer, pretože do nej vkladáme mená a tváre konkrétnych utečencov, ktorých si nesieme vo svojich srdciach. 

Vďaka našim kontaktom v rôznych častiach sveta sa nám podarilo nájsť dobrovoľníkov, ktorí ponúkajú online kurzy francúzštiny a nemčiny. Hoci je to len jedna z mnohých iniciatív, v mojich očiach má mimoriadny význam, pretože je zameraná na deti a mladých. Veľa sa v posledných dňoch zamýšľam nad tým, čo bude s deťmi, ktoré si prešli takou ťažkou životnou traumou už v útlom detstve. Čo bude s ich snami a túžbami? Ako im môžeme priniesť svetlo nádeje do tmy ich beznádeje? 

Vnímate nejaké zmeny v dynamike vašej komunity, odkedy ste začali prijímať ukrajinských utečencov? 

Neovplyvnilo nás to do takej miery ako mnohé slovenské rodiny, ktoré sa rozhodli otvoriť svoje domovy a prijať utečencov. Pre tieto rodiny to musí byť úplne nová skúsenosť meniaca život. Jednu vec, ktorú sme si však v komunite naplno uvedomili, je dôležitosť modlitby za mier. Hoci už roky mávame každú nedeľu večer tichú modlitbu za mier a pokoj vo svete, teraz nabrala úplne iný rozmer, pretože do nej vkladáme mená a tváre konkrétnych utečencov, ktorých si nesieme vo svojich srdciach. 

Ruka v ruke so solidaritou musí ísť aj naše úsilie apelovať na najvyšších politických lídrov, aby urobili všetko pre mierové ukončenie tejto strašnej vojny.

Ďalším silným impulzom nádeje bola vlna solidarity, ktorá sa zdvihla okamžite po vypuknutí konfliktu. Vidieť, ako sa v tejto situácii stávali ľudia citlivejšími na utrpenie, bolo pre nás veľkým povzbudením. Boli sme toho svedkami i počas našej doterajšej cesty cez Českú a Slovenskú republiku. Myslím si, že podobné skúsenosti budeme zažívať i na Ukrajine, ktorá je zjednotená viac ako kedykoľvek predtým. 

S vlnou solidarity sa však vynára aj otázka, ako si poradíme so situáciou, keď úvodné nadšenie ľudí opadne a na rad prídu praktické problémy, s ktorými sa budeme musieť vysporiadať.

Samozrejme, uvedomujeme si, že táto vlna solidarity nebude trvať večne a je potrebné robiť maximum pre to, aby sa konflikt čo najskôr ukončil. Viac ako päť miliónov ľudí z Ukrajiny hľadá momentálne útočisko v okolitých štátoch, čo značne prevyšuje možnosti a kapacity týchto krajín. Ak by to malo pokračovať v takejto intenzite i naďalej, je to dlhodobo neudržateľné.

Ruka v ruke so solidaritou musí ísť aj naše úsilie apelovať na najvyšších politických lídrov, aby urobili všetko pre mierové ukončenie tejto strašnej vojny. A to predovšetkým na tých, ktorí majú túto vojnu na svedomí. Musia počuť plač ukrajinského ľudu vyvierajúci z agresie a násilia, ktoré na ňom Rusko pácha.

Otázkou je, ako môžeme obhajovať slobodu, spravodlivosť a suverenitu na Ukrajine a nevyužívať pritom nevhodné prostriedky na vyjadrenie svojej nevôle s touto tragédiou.

Ľudia po celom svete sa v dôsledku invázie začínajú ostro ohradzovať voči všetkému, čo je ruské. Prejavuje sa to až v absurdnom konaní, keď na vysokých školách nechcú otvárať kurzy ruskej literatúry alebo vyučovať ruský jazyk. Stretávate sa vo Francúzsku s podobnými postojmi? Ak áno, ako na ne reagujete? 

Považujem za nelogické viniť Dostojevského alebo ruských študentov za to, čo sa momentálne deje. Takúto snahu o vysporiadanie sa s aktuálnou situáciou považujem za strelu mimo cieľa. Bohatstvo ruského umenia a kultúry by nemalo byť zredukované na zlé rozhodnutia jej najvyšších štátnych predstaviteľov. Myslím si, že by sme sa mali skôr snažiť povzbudzovať ruský ľud, aby nabral odvahu vzoprieť sa svojmu prezidentovi. Otázkou je, ako môžeme obhajovať slobodu, spravodlivosť a suverenitu na Ukrajine a nevyužívať pritom nevhodné prostriedky na vyjadrenie svojej nevôle s touto tragédiou.

Aký vzťah voči Rusku mali ukrajinskí utečenci, ktorých ste mali možnosť osobne stretnúť? 

Medzi ukrajinskými utečencami sme sa nestretli s hnevom voči Rusku či túžbou po pomste. Viacerí z nich boli rusky hovoriaci a prízvukovali, že na rusko-ukrajinský konflikt nemôžeme hľadieť cez optiku médií. Tie totiž netlmočia postoj Ukrajincov, ktorí majú často rodinu a známych v Rusku. Rusi a Ukrajinci žili dlhé roky vedľa seba v mieri. No napriek tomu je v súčasnosti situácia taká vyhrotená, že ak v niektorých častiach Ukrajiny hovoríte po rusky, môže to vytvárať napätie a niektorých ľudí to veľmi zraňuje. 

Čo môžeme my ako jednotlivci spraviť, aby sme „svojou troškou“ prispeli k zlepšeniu situácie?

Ako prvé mi napadá, že môžeme kontaktovať našich priateľov na Ukrajine a ubezpečiť ich, že sa na nás môžu obrátiť, ak by čokoľvek potrebovali. Každý z nás sa môže zamyslieť, či pozná čo i len jedného Ukrajinca, ktorému by sa mohol takto ozvať.

Potom sú to rôzne iniciatívy a dobrovoľnícke projekty, do ktorých sa môžeme zapojiť alebo dokonca ich môžeme aj sami iniciovať. V Olomouci som napríklad stretol mladého Ukrajinca študujúceho v Česku, ktorý každý deň slúži v centre pomoci pre ľudí z Ukrajiny. Má iba 18 rokov, ale jeho zápal pre pomoc krajanom utekajúcim pred vojnou môže byť inšpiráciou pre všetkých nás. Takíto ľudia nesú silný odkaz, ako konkrétne môže každý z nás priložiť ruku k dielu, a tak premieňať zlo a utrpenie na dobro a lásku. 

Foto: Ján Lukáš