Manželstvo neznamená, že ak jeden žiada sex, druhý musí

Slovíčko „čistota“ má v kresťanských kruhoch rôzne výklady, následne aj rôzne spôsoby žitia v manželskej intimite. Čo to teda čistota je?

Boh nás stvoril tak, aby v nás bola príťažlivosť k druhému pohlaviu. Je to túžba obojsmerná: túžime po druhom pohlaví (za normálnych okolností), v čase pohlavného dozrievania aj dospelosti hľadáme svoje doplnenie. Muži a ženy sú komplementárni, lebo sú odlišní. V rovine tela – tej živočíšnej – hovoríme o sexuálnom pude, a nemyslím to teraz nijako dehonestujúco. Sexuálny pud je sila, ktorá nás pobáda zachovať svoj rod. Bez neho by ľudstvo vyhynulo.

Láska si vyžaduje aj spravodlivosť: ak si beriem niečo, čo mi nepatrí, nie je to spravodlivé ani správne. Nemôžem si vziať toho druhého, kým sa mi neodovzdal. Manželstvom uzatvárame zmluvu, v ktorej sa navzájom odovzdávame a prijímame: a tento veľký dar – maximálny, lebo už nie je viac čo dať – si vyžaduje garanciu, že nebude zneužitý. Preto je tu sobáš, zmluva, verejný záväzok nezneužiť ten dar. Preto hovoríme „budem ťa milovať a ctiť“. Nie je spravodlivé „vziať si“ druhého, kým sme sa „nevzali“.

Týmto slovkom sa operuje predovšetkým pri práci so snúbencami pred sobášom, používa sa ako motivácia či až tlak v rámci prevencie pred sexuálnym stykom mimo manželstva. Je to v poriadku?

Nestačí myslieť zjednodušene: Sex je prirodzený, dobrý, stvorený Bohom, prejavujeme si ním lásku – milujeme sa – nikomu tým neubližujeme –, prečo sa teda spolu nevyspať už pred svadbou? Čo je na tomto „špinavé“, ak je sex „dobrý“? Do sobáša sme ešte stále „slobodní“ povedať nie – teda možno ten človek bude patriť niekomu inému. Nemám právo vziať si to, čo mi nepatrí. Čistota rešpektuje pravdu – a pred manželstvom je pravdou to, že ten človek ešte nie je môj (manžel/manželka), len vyjadruje, že ním plánuje a chce byť.

Ak idem proti tomuto darovaniu, napríklad postojom „si moja žena/môj muž, máš povinnosť vyhovieť mi“, už je to proti čistote.

Okrem toho, sex nie je len príťažlivosťou, nie je len vyjadrením komplementarity. Má aj svoje prirodzené smerovanie a tým je odovzdávanie života. S tým je spojená ďalšia zodpovednosť: za potenciálne deti. Aj preto má svoje miesto až v manželstve. Je pochopiteľné, že okrem príťažlivosti je tu aj otázka: Ako budem vedieť, že si sadneme, že je to ten pravý/tá pravá? Čo ak zistíme neskoro – a bez vyskúšania –, že s týmto človekom nechcem mať deti? Čas pred vyslovením záväzku odovzdania sa a prijatia druhého – pred sobášom – je určený na spoznávanie sa. Aj na prejavy spolupatričnosti, ktoré zahŕňajú trávenie spoločného času, spoznávanie sa pri práci, spoznávanie toho, ako reagujeme jeden na druhého aj na iných ľudí.

Je rozdiel medzi prežívaním a prijímaním čistoty pred manželstvom a po jeho uzatvorení?

Čistota ako čnosť má stále rovnakú podstatu: nechcem pošpiniť náš vzťah, nechcem ublížiť druhému. V manželstve mám právo prijať slobodne ponúknutý dar toho druhého a mám právo ponúknuť seba ako dar. Stále som subjekt, nie som vec, ktorú druhý vlastní. Manželstvom sa z nás nestávajú sexuálni otroci. Nemáme manželskú povinnosť v tom zmysle, že „ak jeden žiada, druhý musí“. Mám čistý úmysel, ak chcem toho druhého na uspokojenie seba? Stále sme volaní očisťovať si srdce: chcem sa darovať, som pripravený prijať dar. Nie vynucovať si dar.

Ak idem proti tomuto darovaniu, napríklad postojom „si moja žena/môj muž, máš povinnosť vyhovieť mi“, už je to proti čistote. Sex môže byť čistý a môže byť aj „špinavý“. Pred manželstvom nie je sex „špinou“ preto, lebo je to sex, to, čo sa týka tela, ale preto, že tam nemá miesto. V manželstve sex miesto má, ale ako dar.

Pre mnohých už čistota v manželstve nepotrebuje existovať, stráca zmysel – veď už „môžeme všetko“. Načo je teda dobrá čistota v manželstve a ako sa jej ovocie prejavuje?

Môžeme všetko, čo sme vyjadrili v manželskom sľube: tam si sľubujeme lásku a úctu, ochotu byť jedno – a to byť tak špecificky jedno, že sa stávame „jedno telo“ alebo, lepšie povedané, „dvaja v jednom tele“. Tak „jedno“, že naša láska nás presahuje, ak odovzdávame život; ak sme ochotní prijať deti a vychovávať ich.
Každý túži byť milovaný. Táto výmena lásky nás napĺňa – nielen telesne, ale aj emocionálne. Ak sú manželia v situácii, keď si netrúfajú pozývať dieťa do svojej rodiny, zriekajú sa sexu v dňoch, keď je počatie potenciálne možné. Je to láska či nie? Veď je to láska k žene, láska navzájom – ukazuje, čoho sme ochotní sa zriecť. Zároveň to neznamená, že manželia sa musia zdržať aj prejavov intimity, dotykov… Môžu všetko, čo neprotirečí láske: môžu mať styk. Ako manželia môžu – nik im ho neberie a nezakazuje. No ak to pre nich alebo pre jedného z nich nie je dar, je to láska? Nie je skôr láska to, keď povedia: „Túžim po tebe, veľmi. Ale teraz ťa nechcem vystaviť tehotenstvu, preto ,nechcem‘ sex, hoci ,sa mi chce‘ ho s tebou mať.“? Ovocím takejto čistoty je láska, dôvera, bezpečie… Bez úcty a rešpektu niet lásky ani čistoty.

Ako môže v manželstve vyzerať bežný konkrétny prejav čistoty vo vzťahu muža k žene a vo vzťahu ženy k mužovi?

Muž ženu chráni a vytvára pre ňu bezpečné prostredie. Nezneužije ju. Ani jej dôveru, ani jej odovzdanosť. Žena je vždy v inej pozícii ako muž, lebo ona darom svojho tela dáva naozaj život. Dáva so sebou áno potenciálnemu tehotenstvu, pôrodu, výchove, dáva aj svoj podpis na „bianco papier“, na ktorom sa možno objaví choroba dieťaťa, postihnutie… – a zvyčajne je žena aj v tejto oblasti viac zainteresovaná. Ak má podporu muža – istotu v jeho láske a úcte –, má aj silu. Prejavom čistoty je preto každé „rešpektujem ťa“, „chránim ťa“, „nechcem ťa len pre seba“. Ktosi raz povedal: „Žena je ako kvet. Ak máš rád kvety, trháš ich. Ak kvety miluješ, polievaš ich.“

A čo môže robiť žena voči mužovi? Nie je čistá žena, ktorá ponúka svoje telo inému; je čistá tá žena, ktorá má čistý úmysel voči svojmu manželovi: je k nemu úprimná, dôveruje mu, snaží sa ho pochopiť. Čistá žena nezneužije muža ako „inseminátora“ ani nezneužije sex na to, aby dosiahla niečo pre seba (v štýle „keď mu ,dám‘, bude ku mne lepší a kúpi mi…“).

Pre mnohých mužov majú slovíčka „čistota“ a „zdržanlivosť“ ten istý význam. So zdržanlivosťou v manželstve však majú problém, zápasia s ňou. Je možné aj ich usmerniť v správnom chápaní rozdielu medzi týmito slovami a ich obsahu?

Čistota nerovná sa nemať sex. Znovu: znamená to dať sexu správne miesto. Je to sila, ktorá musí mať svoje brehy ako rieka, aby nespôsobila škodu. Kľúčom je znovu pochopenie daru. Mám právo darovať sa a mám právo prijať dar. Zvyčajne sa muži nesťažujú, ak je sexu dostatok. Skôr majú problém, ak ho je málo alebo nič. Čo teraz? Čo ak sa mužovi nikdy jeho manželka nechce ponúknuť ako dar? On síce má právo prijať dar, ale od svojej ženy sa ho nedočká.

Čistota je životný štýl, v ktorom sa snažím pozerať na svojho muža/svoju ženu s láskou a úctou.

Kde je príčina? Treba hľadať, čo môže muž zmeniť u seba tak, aby na to žena kladne zareagovala. Do intímnej oblasti sa premietajú vždy širšie súvislosti vzťahu. Čistota tak nadobúda širší rozmer: znovu sme pri všetkom, čo utvára vzťah. Ak napríklad žena cíti, že zdržanlivosť robí mužovi problém, lebo potrebuje svoje uvoľnenie, ale nie je v tom aj túžba prejaviť lásku žene, aby sa ona cítila milovaná, tak sa žena môže ešte viac uzavrieť. Ona to zvyčajne intuitívne vycíti – má akési „senzory“ na to, o čo mužovi ide.
Vráťme sa však k slovkám zdržanlivosť a čistota. Čistota je teda nastavenie srdca. Je to životný štýl, v ktorom sa snažím pozerať na svojho muža/svoju ženu s láskou a úctou. Usilujem sa o jeho/jej dobro, nechcem toho druhého vlastniť ani manipulovať. Chcem byť s ním/s ňou jedno. Zdržanlivosť je konkrétny čin, v manželskej intimite priame rozhodnutie nemať styk. Toto rozhodnutie môže súvisieť s čistotou, úctou voči tomu druhému, ale aj nemusí. Zdržanlivosť totiž môže byť aj „vynútená“ – ako jednostranné rozhodnutie nemať styk. Jeden z manželov nechce – nechce sa darovať… Takáto zdržanlivosť bude len ťažko zmysluplná, ak ten druhý cíti neprijatie, frustráciu, smútok a nepochopenie. Ak to porovnáme so šoférovaním, čistota je schopnosť dobre riadiť auto. Zdržanlivosť je zase schopnosť zatiahnuť ručnú brzdu. Je to to isté?