Maria Voceová: Vytvárať vzťahy so všetkými je najdôležitejší príspevok Hnutia fokoláre

Súčasná prezidentka Maria Voceová, ktorej mandát sa chýli ku koncu, sa narodila v provincii Cosenza, je advokátka a ukončila aj štúdium teológie a kánonického práva.

V rozhovore pre Vatikánsky rozhlas porozprávala o svojej dvanásťročnej skúsenosti na čele hnutia. Maria Voceová opisuje, ako prežila posledné roky, hovorí o aktuálnosti hnutia a o svojom súlade s pápežom Františkom. 

Byť prezidentkou takého veľkého diela, ako je Hnutie fokoláre, ku ktorému sa hlási viac ako dva milióny ľudí zo 182 krajín, je istotne veľmi komplexná úloha.

Povedala by som, že na začiatku to bola, prirodzene, nová, a teda aj náročná skúsenosť, musela som sa so všetkým oboznámiť. Predovšetkým som však vďaka tejto skúsenosti dostala milosť mnohých darov, a tak môžem hovoriť o krásnej a obohacujúcej skúsenosti. Mohla som spoznať veľa skutočností, ktoré som predtým nepoznala. Vďaka svojim cestám, kontaktom s mnohými ľuďmi som mala príležitosť hlbšie spoznať aj život Chiarinej charizmy vo svete.

Odkryli sa predo mnou rôzne aspekty odlišných kultúr a výziev, ktorými si Chiarina rodina vo svete prechádza, a to všetko ma nesmierne napĺňalo, moja duša sa otvorila voči svetu. Cítim sa po tých rokoch preto oveľa bohatšia a vďačná Bohu za túto skúsenosť, no najmä povzbudená veľkou láskou, ktorú som sa snažila dávať tejto rodine, ktorú som však celkom iste od mnohých plným priehrštím i dostávala. Možno to boli na začiatku neznámi ľudia, potom sa však stali súčasťou mňa, skutočne moji bratia a sestry po celom svete.

Radosti a bolesti, víťazstvá, azda aj nejaký ten pád, obmedzenia a príležitosti: všetko to pravdepodobne vždy, no i počas týchto rokov tvorilo život hnutia. Ak by ste mali niekoľkými slovami povedať, čím dnes hnutie žije, čo by ste spomenuli?

Hnutie vidím ako strom, ktorý možno aj prišiel o nejaké tie kvety a zhodil zopár listov, a má skôr jesenný šat, avšak stále je to strom, ktorého korene sú neporušené a silné. Koreň v sebe dokáže udržať lymfu a teplo, aby vyživoval semená toho istého stromu, ktoré sú roztrúsené po celom svete na všetkých kontinentoch. Takto ich môže i naďalej vyživovať, môžu vzklíčiť a to sa už na mnohých miestach deje. V tejto chvíli sa nám hnutie môže zdať obnažené ako strom v zime, no práve v zime dozrievajú semená pod zemou, aby potom na jar priniesli kvety. V mojich očiach je to strom, ktorý sa pripravuje na novú jar Diela.

Po smrti Chiary Lubichovej ste boli prvou prezidentkou, ktorá stála pred úlohou viesť hnutie a pohybovať sa pritom medzi vernosťou jeho počiatkom a načúvaním Duchu Svätému, ktorý spolu so znameniami čias udáva smer. Pred niekoľkými dňami sa zavŕšil rok, počas ktorého sa slávilo sto rokov od narodenia Chiary Lubichovej. Nikto nemohol predvídať, že práve v tomto období svet zasiahne pandémia. Ako ste prežívali toto výročie? 

Aj nás pandémia, ktorá zachvátila celú zemeguľu, prekvapila a skutočne sme sa museli zrieknuť mnohých vecí. Musím však povedať, že úvod roka bol veľmi pekný, pretože sme začali oslavami plánovanými v Tridente otvorením výstavy, návštevou prezidenta Talianskej republiky Sergia Mattarellu, ktorý vyjadril slová veľkého uznania voči Chiarinej charizme a Hnutiu fokoláre. Udalosti pokračovali slávnosťou, na ktorej sa zúčastnilo asi sto biskupov, a osobnosti Chiary tak vyjadrili všetku svoju úctu. Začiatok mal teda silný náboj, potom sme sa zastavili.

Uvedomili sme si však, že to nebola brzda, lebo sme objavili veľa možností, ktoré nám ponúkali moderné prostriedky, vďaka ktorým sme Chiaru mohli spoznávať počas celého roka. A nielen to, rok sa zakončil filmom o Chiare, o počiatkoch hnutia v Tridente. Odvysielala ho nedávno televízna stanica Raiuno a len v Taliansku ho sledovalo viac ako päť miliónov divákov, pričom sa nezapočítali ľudia z iných národov, ktorí film mohli sledovať v taliančine. Mal teda veľký záber.

Dvadsiateho druhého januára sme oslávili 101 rokov od Chiarinho narodenia, rok osláv storočnice sa teda zavŕšil. Myslím si však, že sa neskončila možnosť stretnúť Chiaru a jej charizmu a živiť sa Chiariným posolstvom, ktoré všetkých privádza k životu pre bratstvo. Vnímame to ako veľkú príležitosť riadenú z „réžie“, ktorú sme však v rukách nemali my, no bola oveľa lepšia než tá naša.

Medzi pápežom Františkom a Hnutím fokoláre je zrejmý veľký súzvuk z hľadiska ústretového dialógu, potreby budovania iného sveta. Najmä pápežov apel na bratstvo ľudskej rodiny dáva do popredia hnutie cez dialóg s príslušníkmi iných náboženstiev či s ľuďmi bez vierovyznania. Ako v tomto zmysle vnímate príspevok hnutia?

Príspevok hnutia pokladám za veľmi dôležitý, pretože vždy, už od samého začiatku bol pre Chiaru zásadný: istotne, pre milosť charizmy jednoty, ktorú dostala od Ducha Svätého, už od začiatku cítila, že ku každému treba pristupovať s duchom bratstva. Podľa toho vždy konala, keď sa s niekým stretla, v prvom rade s katolíkmi, počnúc biskupmi, ktorí, ako sme videli vo filme, ju vypočúvali, až po chudobných v Tridente. Takýto postoj však mala aj pri stretnutí s ľuďmi z iných cirkví, náboženstiev alebo voči osobám bez náboženského presvedčenia.

Vo všetkých Chiara videla bratov a sestry a tak sa k nim aj správala: tomuto nás Chiara naučila a to v hnutí zostane. Je to mimoriadna sila. Videli sme to aj počas prípravných dní na Generálne zhromaždenie, počas ktorých boli v prvej línii ľudia patriaci do hnutia z rôznych cirkví a náboženstiev, osoby dobrej vôle, hoci bez náboženského presvedčenia.

Všetci predovšetkým dosvedčovali túto silu lásky, ktorá dokáže vytvárať vzťahy na každej úrovni, vie prekonávať konflikty. Vďaka nej sa dokáže človek zísť aj s ľuďmi iného náboženstva, ktorí azda ešte včera boli znepriatelení, no teraz sa stretnú a vedia sa spolu porozprávať, modliť, hľadajú spoločne zmysel života, zmysel pandémie, podstatu žitia pre druhých a uskutočňovania skutkov solidarity. Dalo sa to vybadať z ich slov naplnených múdrosťou, videli sme, akí sú vnímaví na to, čo hnutie pripravuje.

Veľavravná bola aj ich aktívna účasť na príprave zhromaždenia cez ich rady, život, ktoré boli zjavne inšpirované tým istým Duchom Svätým. Jeho pôsobenie presahuje hranice i všetky bariéry. Mám dojem, že toto je príspevok, ktorý pápež cíti a s ktorým môže počítať, avšak nielen on, ale aj celá Cirkev a celé ľudstvo, pretože je cítiť mimoriadnu túžbu po bratstve. Práve hnutie má osobitnú milosť vytvárať bratské vzťahy pre charizmu jednoty, ktorá vzišla od Chiary.

Keď už hovoríme o vzťahoch, nedávno ste povedali niečo veľmi silné. Pochopili ste, že hnutie potrebuje zažiť zvrat, teda uvedomiť si, že Boh nie je len láska, ale aj Trojica…

Istotne, Boh je Trojica, čo vyjadruje, že Boh sám v sebe je vzťah. Znamená to teda, že všetci tí, čo hľadajú Boha, musia budovať vzťahy, aby ho našli. Neverím, že sú takí, čo by nehľadali Boha: azda hľadajú pravdu, a Boh je aj pravda, hľadajú krásu, no on je aj krása, možno hľadajú dobro vo svete, Boh je však aj dobro. Boh je všetko to, čo ktokoľvek z ľudí môže hľadať a nachádzať, ak vytvára vzťahy. Myslím si, že všetci sú toho schopní, pretože všetci sú stvorení na Boží obraz, a preto na obraz Božej Trojice.

Vráťme sa ešte k pápežovi Františkovi. Stretli ste sa s ním pri rôznych príležitostiach. Príde vám na myseľ také stretnutie, také slovo, ktoré vám pápež adresoval, na ktoré si osobitne spomínate?

Vždy som u pápeža našla výnimočné prijatie. Musím povedať pravdu, že zakaždým, keď som mala príležitosť byť v jeho blízkosti, cítila som z jeho strany voči sebe špeciálnu pozornosť. Myslím, že každý by mohol povedať to isté, ale ja to môžem povedať za seba, lebo som to zažila.

Zakúsila som to napríklad na stretnutí s charizmatikmi z rôznych cirkví. Pápež si vtedy prial, aby som bola blízko neho. Alebo keď sme sa videli v Aule Pavla VI. na audiencii so zástupcami Ekonomiky spoločenstva, ale aj v iných chvíľach… Vždy som zo strany Svätého Otca cítila pozornosť voči svojej osobe, ako mi išiel v ústrety, ako ma pozdravil, a preto môžem povedať, že som ho vnímala ako otca, ale ešte viac ako brata. Skutočne som s ním zažila blízkosť rodiny, srdečný a dôverný vzťah, ktorý ma vždy hlboko oslovil a na celý život vo mne zanechá nezmazateľnú stopu.

Ak môžem, ešte dodám skúsenosť z posledného kontaktu s pápežom, keď mi poslal prianie k Vianociam. Okrem toho, že celému hnutiu dal svoje požehnanie, že nás prosil, aby sme sa aj naďalej zaňho modlili, som za zvlášť významný pokladala začiatok listu. Oslovil ma totiž slovami „drahá sestra“, čo som vnímala ako výnimočný dotyk lásky pápeža a Boha voči mne, a som za to nesmierne vďačná. Aj jeho prosbu, aby sme sa neprestávali zaňho modliť som chápala ako prejav jeho veľkej dôvery voči nám. Hnutie sa modlí a bude sa aj ďalej modliť a on vie, že každý deň zaňho prosíme.

Na základe stanov Máriinho diela bude vždy jeho prezidentkou žena. Myslím, že hnutie je jednou z mála realít, kde byť ženou, dalo by sa povedať, je výhodou. Je to zároveň aj pekný signál pre spoločnosť a Cirkev…

Musím povedať, že som sa zarazila pred slovom „výhoda“. Pravdupovediac, byť na čele hnutia, ako je to naše, totiž znamená skutočne slúžiť ako prvá, ako prvá znásobovať skutky lásky, ako prvá prijať akúkoľvek výzvu a prekonať ju s Božou pomocou a za pomoci bratov. V istom zmysle môže byť výhodou, keď vás uznajú za vhodnú kandidátku, ale nezdá sa mi, že to vnímame v tomto duchu.

Taktiež sa mi nezdá, že by fokolarínky, ktoré jediné môžu na túto úlohu ašpirovať, ak to tak chceme nazvať, by to takýmto spôsobom prežívali. Skôr majú ducha lásky a služby voči Chiarinmu Dielu, ktorému aj naďalej chcú všetci slúžiť s láskou, akou ho Chiara milovala, slúžila mu a viedla ho. Myslím si však, že je to zároveň svedectvo o tej rovnosti, o tom hlbokom bratstve, rovnakej dôstojnosti presahujúcej sexuálne rozdiely, ktoré Boh dal svetu, keď stvoril človeka na svoj obraz, ako muža a ženu. Sú teda zjednotení v tejto komplementarite, ktorá musí rešpektovať odlišnosť, a teda musí dať vyniknúť obom v ich vlastnej schopnosti dávať. Tá bude istotne odlišná, lebo Boh stvoril dve rôzne bytosti, avšak so zámerom byť spolu a spolu vytvárať ľudstvo na jeho obraz a podobu.

V tomto zmysle to považujem za znak pokroku, čo stále viac vychádza na povrch v Cirkvi a aj v spoločnosti. Myslím si však, že to nie je nič iné ako čoraz zreteľnejší prejav toho, čo je mariánsky profil Cirkvi, profil, ktorý o Márii hovorí ako o žene, matke, ale aj kráľovnej, ako aj zakladateľke Cirkvi spolu so Synom na Kalvárii, spoluvykupiteľke ľudstva, princípe jednoty všetkých. V tomto duchu si teda myslím, že je to privilégium, ktorým sa hnutie môže pochváliť a ktoré môže ponúknuť Cirkvi a svetu ako príklad. A v istom zmysle je to priekopnícke.

Čo praje Maria Voceová dnes Máriinmu dielu do budúcna?

Tak ako Chiara aj ja želám Dielu najväčšiu vernosť evanjeliu, teda vernosť, ktorá môže dosiahnuť až hrdinstvo, pretože ide o to, aby sme žili podľa evanjelia konkrétne. A povedala by som, že pre Dielo, ktoré napreduje po svojej ceste, je to vernosť tomu slovu z evanjelia, ktoré Boh chcel vysloviť, keď zoslal túto charizmu. Tým slovom je jednota. Preto hovorím o vernosti jednote, ktorá má byť úplná, ktorá dokáže vytvárať vzťahy na spôsob trojičných vzťahov, aby tak svet dostal svedectvo o tom, že Boh existuje, a cez Dielo môže prinášať bratstvo do väčšej šírky v Cirkvi, vo svete a prispievať tak k uskutočňovaniu Ježišovej modlitby: „Aby všetci boli jedno“ (Jn 17, 21).

Uverejnené na vaticannews.va