Matej Tóth otvorene: Nepotreboval som mentálneho kouča

Získali ste ocenenie Beckovské slnko, sme na zrúcanine hradu Beckov. Vyjsť sem nebolo jednoduché. Vy ste to ako olympijský víťaz v chôdzi vykráčali?

Musím sa priznať, že nie. Šiel som len z tej medze pri parkovisku, keďže som tu prvýkrát a nevedel som si vôbec predstaviť, aké to bude. Mám tu aj rodičov a manželku, takže organizátori mi umožnili vyviesť sa po parkovisko. Ale myslím si, že aj vyšliapať z toho parkoviska sem je celkom slušný tréning.

Dali by sa pri tom prevýšení dodržiavať chodecké pravidlá?

To by sa ťažko dopínalo. Trénovali sme v kopcoch, ale v takýchto strminách je to naozaj veľmi náročné dopnúť koleno.

Získali ste ocenenie Beckovské slnko. Čo pre vás znamenajú takéto ocenenia? Je to ešte istý spôsob ego boostu?

Určite nie. Nikdy som nešportoval kvôli oceneniam. Hoci som získal Športovca roka, Atléta roka, Krištáľové krídlo, štátne vyznamenania, je to skôr príjemná čerešnička na torte. Keď makáte, robíte to pre úspech na pretekoch. Toto je spätná väzba, že ľudia si to vážia. Je to príjemné zadosťučinenie a uvedomenie, že to, čo som robil, nebolo len pre mňa, ale obohatilo aj spoločnosť.

Kariéru ste ukončili v roku 2021, následne ste sa stali riaditeľom Vojenského športového centra Dukla. Čo vlastne teraz robíte? Nechýba vám aktívny šport?

Šport mi nechýba, lebo sa snažím ďalej športovať. Hoci na hobby úrovni, ako bežní hobbyci, bežci, ktorí si idú zabehať po práci, tak to robím aj ja. Navyše, aj za počítačom riešim väčšinou šport, keďže som riaditeľom športového centra, kde je šport téma číslo jeden. Šport mi nechýba a mám ho stále dosť a teším sa z toho, lebo stále ho mám rád.

Zvládate asi bez problémov to, čo sa odporúča aj nám – vstávať od počítača, ísť sa prejsť. Vy to máte prirodzené? Keď ste hodinu pri počítači, tak vás to už ťahá von, či?

Určite áno, najhoršie sú dlhé porady. Rekord mám 7-hodinovú a to už je naozaj veľmi náročné. Ale keď som v bežnom pracovnom zaťažení, snažím sa sem-tam ísť z kancelárie, pozrieť, čo sa deje na štadióne, aby sa telo trošku rozhýbalo. A pri ťažkých dňoch sa potom snažím čo najskôr obuť tenisky a ísť si zabehať aspoň pár kilometrov.

Iba beháte? Žiadne posilňovanie alebo fitko?

Sem-tam do toho zaradím futbal. Na Dukle si zahráme raz do týždňa futbal, ale väčšinou je to beh. Posilňovňa mi nie je blízka. Sem-tam nejaké iné športy, ako bicykel, ale skôr sú to aeróbne aktivity než silové.

Vaša kancelária je na Dukle v Banskej Bystrici. Je tam aj ubytovňa, športová hala, štadión. Máte to všetko pod palcom ako riaditeľ?

Áno, je to výkonná funkcia. Ja som štatutár, takže všetko ide cez mňa – každý podpis, každý platobný príkaz, každá zmluva. Je toho dosť, ale zvládam to.

Prechod z kariéry do normálneho života je pre športovcov často náročný. Vy ste to zvládli asi úplne v pohode. Mýlim sa?

Pomohla mi trošku duálna kariéra v závere aktívneho športového života. Bol som v rôznych komisiách športovcov, mal som skúsenosti z rokovaní, výkonných výborov. Ten šport už prišiel do hranice, kde som potreboval skončiť. Cítil som, že som vyčerpal svoj potenciál. Pre mňa bola veľká výzva prijať organizáciu s 10-miliónovým rozpočtom a 190 zamestnancami. Bola to pozitívna zmena.

Počas vyhlasovanie Beckovského slnka ste spomenuli Boha. Pomáhala vám viera aj počas kariéry?

Možno to znie jednoducho, ale vždy som bol vďačný Pánu Bohu za to, čo mi dal – ľudí okolo mňa, trénera, fyzioterapeuta, lekára, úžasnú rodinu. V ťažkých časoch mi dodával sílu. Možno tá obligátna nedeľná omša mi dodala energiu na ďalší týždeň. Večer, keď som išiel spať, som si tak zrekapituloval deň a porozprával sa s Pánom Bohom. To bolo niečo, čo mi mentálne pomáhalo a dodávalo silu.

Čiže by ste povedali, že viera nahradila mentálneho kouča?

Mentálny kouč hľadá spôsob, ako človeku pomôcť využiť svoju energiu a potenciál. Ja som toho mentálneho kouča nepotreboval, lebo som mal vieru, skvelú rodinu, trénerov, fyzioterapeuta, kolegov a športovcov. Toto všetko mi pomohlo nastaviť si mentálnu stránku tak, že som mohol zo svojho tela vyťažiť maximum.