Mladých mení skúsenosť, že sa k nim niekto správa inak ako ostatní

Saleziáni sú na Slovensku 100 rokov. Čo je iné, ako bolo predtým, a čo je stále rovnaké?

Všetko je iné a mnohé veci sa podobajú tomu, ako to bolo v začiatkoch. Žijeme v inej dobe, za tých 100 rokov sa odohralo aj dosť historických udalostí, ktoré poznačili saleziánsku spoločnosť na Slovensku. Pred sto rokmi saleziáni na Slovensku začínali, dovtedy tu neboli. Teraz sú saleziáni na Slovensku známi. Nezažívame éru zakladateľského rozmachu ako kedysi, domy a strediská už sú vybudované. Čo fungovalo na mladých vtedy, funguje aj teraz. Rovnako funguje aj prijatie, ktoré saleziáni na Slovensku našli. Cítia stále podporu mnohých dobrodincov, vďaka ktorým mohli rozbehnúť svoje dielo. Mladých doteraz oslovuje, že sa saleziáni o nich zaujímajú, majú čas žiť s nimi ich život. Naša prítomnosť medzi mladými bola oslovujúca vtedy a je aj teraz, mladí k nám chodia radi.

Don Bosco začínal s chlapcami, ktorí boli chudobní a bezprizorní, niekedy až sociálne vylúčení. Je to tak aj teraz?

Určite bola situácia v Turíne v období, keď tam žil don Bosco, úplne iná ako dnes. Vtedy, v čase industrializácie, prichádzalo do mesta veľa sirôt, polosirôt alebo mladých, ktorí potrebovali uživiť seba alebo svoju rodinu. Dnes mnohí mladí majú svoje ťažkosti, aj keď pochádzajú zo zdanlivo fungujúcich rodín. Nemôžeme hovoriť o ekonomickej chudobe, ale mladí majú mnohé zranenia z rodín, zažívajú rozbité vzťahy. Prechádzajú rôznymi sklamaniami, majú svoje životné príbehy, zažili mnohokrát veľmi nepríjemné veci. V dnešnej dobe je tlak na výkon, efektivitu, mladí mnohokrát cítia, že sú na nich kladené príliš vysoké očakávania, nedávajú to. Potrebujú prijatie v citovej oblasti, aby ich mal niekto rád, aby mal na nich čas. Ak ho majú, nie je pre nich problém podávať výkon a dosahovať výsledky. Presne toto sme sa ako saleziáni od dona Bosca naučili a snažíme sa toto prijatie ponúkať mladým. Zo strediska mám skúsenosť, že sem prichádza veľa mladých z dobrých rodín, ale je tu aj mnoho takých, ktorí si tu potrebujú nájsť dobrých kamarátov, partiu, pretože sa im to inde nedarí.

Nemôžeme hovoriť o ekonomickej chudobe, ale mladí majú mnohé zranenia z rodín, zažívajú rozbité vzťahy.

Prídu všetci mladí, ktorí potrebujú pomoc, do strediska sami?

Snažíme sa vychádzať von zo svojich stredísk. Boli aj také obdobia, keď sme chodili na streetwork. Chodili sme po sídlisku, mali sme pre mladých nejaké aktivity. Keď tam prišli mladí, často nás poslali veľmi rýchlo „vyberaným“ slovníkom preč, ale postupom času sme sa s nimi skamarátili. Napríklad aj v Bratislave sme chodievali na periférie mesta a stretávali sa tam s chlapcami, ktorí žili na ubytovniach. Títo mladí boli veľmi chudobní aj na lásku rodičov, aj na vzťahy medzi sebou. Skôr išlo o akési gangy. Tým, že sme tam chodievali pravidelne, mali možnosť zažiť osobu, ktorá sa k nim správala inak ako väčšina ľudí. Takéto skúsenosti máme z mnohých stredísk na Slovensku.

Žijete s mladými. Čo ich najviac trápi?

Keď prídu k nám, nezačnú rozprávať svoj „chorobopis“. Skôr chcú byť prijatí, nechcú byť posudzovaní, lebo to mnohokrát riešia aj v partiách. Vďaka sociálnym sieťam, kde všetko vyzerá super a musí to byť coolové, sa na nich vytvára veľký tlak. U nás v prvom rade hľadajú prostredie, kde sa cítia prijatí takí, akí sú. Ak toto dokážeme zaručiť, riešia aj to, čo ich bolí. Spolupracujeme so psychologickými poradňami, majú klientov aj od nás. Práve odtiaľ dostávame takúto spätnú väzbu: prijatím vo vašich strediskách ste mladým dali veľmi veľa. Usilujeme sa vytvárať si s nimi dôverný vzťah, aby si v rámci komunity – či už medzi kňazmi, alebo v prostredí medzi rodinami a laikmi – našli človeka, s ktorým poriešia to, čo ich trápi. Fungujeme aj prostredníctvom stretiek, teda skupinovej práce, to je naša silná stránka. Rovesníci v jednej skupine sa ľahšie porozprávajú, zvlášť ak ich sprevádza starší animátor. V tomto prostredí sa postupom času otvárajú, aj keď je jasné, že dôvera potrebuje svoj čas. No toto základné a zásadné prijatie mnohokrát vyrieši veľa vecí bez toho, aby to bolo treba osobitne priamo riešiť.

Tí, čo robia s mladými a s deťmi – od rodičov až po pedagógov a psychológov –, hovoria, že na uliciach už nie je toľko detí, koľko je na sociálnych sieťach a na internete. Čo teda s týmito „zavesenými“ na sieti?

So sociálnymi sieťami som sa stretol ako dospelák, dnešní mladí sa do toho narodili. Pre nich je to teda iné prostredie ako pre nás. Mnohokrát mi už mladí protirečili, že aj tam a tak sa dajú vytvárať reálne vzťahy, nielen virtuálne. Myslím, že tak, ako sa dajú vytvárať toxické vzťahy reálne, tak sa dajú vytvárať toxické vzťahy aj na sociálnych sieťach. A naopak: verím, že tak, ako sa dajú vytvárať zdravé vzťahy reálne, „offline“, tak sa dajú vytvoriť aj na sociálnych sieťach. Mladí dnes majú možnosť byť v kontakte s kamarátmi, ktorí sú odcestovaní, vzdialenosť im už nerobí problém. Kedysi sme písali listy a trvalo týždne, kým prišli. Teraz môžu mať mladí kamarátov aj z iných kontinentov, majú skúsenosti aj zo zahraničia, možností je veľa. Určite sú aj vďaka online priestoru obohatení.

Máte ako saleziáni ponuku pre týchto mladých, ktorí možno nevyjdú na ulicu?

Pre nás je základom reálne stretnutie, bez neho by sme nefungovali ani virtuálne. Ale veľa nás naučila skúsenosť z korony, keď sme offline činnosť museli naozaj vypnúť. Zavreli sme oratká, zostali prázdne. Pre mňa ako saleziána to bola naozaj čudná skúsenosť. Vtedy sme si uvedomili, že teraz nemáme šancu byť s mladými reálne. V tej situácii sa zrodila obrovská vôľa a nadšenie medzi saleziánmi, animátormi a spolupracovníkmi hľadať spôsob, ako zostať s mladými v spojení. A toto nám naozaj otvorilo dvere. Mnohokrát predtým sme sa rozprávali, ako aj my potrebujeme vstúpiť do digitálneho sveta. Pokusy síce boli, a nič. Korona nás donútila rýchlejšie sa adaptovať na situáciu, čoho výsledkom bolo vytvorenie oratka online s programom pre mladých. Videli, že sme sa nezavreli a nepovedali si: „Konečne máme voľno!“ Napriek tomu, že sme za nimi nemohli ísť osobne, hľadali sme cesty, ako byť s nimi, a toto naozaj ocenili.

Malo oratko online nejaké pokračovanie?

Keď po korone táto aktivita prestala, vznikli iné zaujímavé projekty, napríklad Bibliq – biblická súťaž v online priestore, do ktorej sa tento rok zapojilo 200 mladých. Je to projekt, kde sa prepája online a offline svet. V tomto prípade boli stretnutia aj naživo počas práce v skupinkách, aj online, ale hlavné finále bolo live. Je úžasné, že sa nejaká skupina tínedžerov stretáva vďaka tejto aplikácii so Svätým písmom. Takých iniciatív vzniklo viac, a to len preto, aby sme boli s mladými tam, kde sú oni. Práve preto sme rozbehli aj podcast Uveriteľní. Je určený pre tých mladých, ktorí si už prešli skúsenosťou oratória, nie sú už aktívnymi animátormi a možno mali pocit, že už nie sú pre nás atraktívni. Mnohí z nich išli na výšku do iného mesta, stratili kontakt s miestnym strediskom, v novom bolo pre nich ťažké sa začleniť alebo sa im zmenila životná situácia, mnohí sú už v práci. Nech sú teda títo mladí kdekoľvek na svete, chceme sa im prihovoriť a pokračovať vo vzťahu. Chceme, aby vnímali, že sme na nich nezabudli, že nám na nich stále záleží.

Existuje ešte nejaké miesto, ktoré saleziáni vnímajú ako výzvu, kam by mohli vstúpiť so svojimi aktivitami?

Tých oblastí je tak veľa, že musíme zvážiť aj sily, na čo máme, nedá sa byť všade. Ale asi máme v sebe saleziánsku intuíciu: len čo vycítime, že by bolo dobré ísť do nejakého prostredia, napriek tomu, že máme rozvinutú činnosť a tá sa nedá zo dňa na deň zavrieť, hľadáme cesty, ako sa k tomu dostať. Napríklad z Trnávky sa chodilo na výjazdy do rómskych táborov do Lomničky, čo je úplne opačná časť Slovenska. Rovnako ponúkame mladým misijné dobrovoľníctvo, keď chodia nielen do zahraničia, ale aj na Slovensko, napríklad na Luník IX alebo na Poštárku do rómskeho prostredia. Svojho času sa chodilo aj na Ukrajinu. Mnohokrát takéto skúsenosti pomôžu mladému človeku usporiadať si hodnoty v živote a pochopiť, že mu je vlastne veľmi dobre.

Mnohokrát takéto skúsenosti s dobrovoľníctvom v náročnom prostredí pomôžu mladému človeku usporiadať si hodnoty v živote a pochopiť, že mu je vlastne veľmi dobre.

Saleziáni majú tri piliere výchovy: rozum, vieru a láskavosť. Čo z toho je pre saleziánov najťažšou výzvou vzhľadom na súčasnú situáciu mladých a rodín?

V týchto troch kľúčových slovách je celá skúsenosť preventívneho systému dona Bosca. No napriek tomu nikdy nezačíname tým, že by sme mladých bombardovali náboženstvom. Mnohokrát je vstupnou bránou do saleziánskeho prostredia nejaká športová aktivita. Mladí k nám neprídu kvôli tomu, že by chceli ísť do kostola alebo rozvíjať svoj duchovný život. Mám veľa skúseností s takými mladými, ktorí boli „neznabohovia“, na cirkev mali kadejaké názory. Ale vďaka tomu, že prišli, zažili nejaký športový turnaj alebo nejakú akciu, videli, že saleziáni sú celkom normálni ľudia. Začali sme sa s nimi rozprávať na rozumovej úrovni, vysvetľovať. Ak by sme chceli vystupovať direktívne, mladí nezoberú to, čo od nich žiadame. Vždy im musíme zdôvodniť, prečo je to dobré, aby to dokázali pochopiť. To sa dá, len ak je medzi nami živý vzťah. Platí teda to, čo povedal don Bosco: mladí potrebujú cítiť, že sú milovaní, nielen vedieť, koľko pre nich robíme. Vzťah vzniká, až keď s nimi trávite čas. Rozprávaním by sme ich nepresvedčili, potrebujú vidieť, že sme s nimi, že im rozumieme, keď niečo hovoria. Neskáčeme im do reči, snažíme sa im dať priestor, kde sa môžu vyrozprávať. Dať im srdce a láskavosť. Svätý František Saleský, ktorým sa don Bosco inšpiroval, hovoril, že na kvapku medu sa chytí viac múch ako na sud octu. Ak by sme mali „octový“, odsudzujúci, direktívny slovník, tak nás nebudú mladí brať. Ak sa ich snažíme láskavo pochopiť, otvárajú nám dvere do dôverného vzťahu s nimi. Mladí vedia, že tu nájdu domov, kde môžu položiť aj blbú otázku a nebudú sklamaní.

Svet mladých sa aj vďaka technológiám a médiám veľmi prudko mení. Čo budú robiť saleziáni s mladými o 100 rokov?

Tak ako to rozbiehali pred 100 rokmi iní, tak verím, že tu aj o 100 rokov budú takí, ktorí budú nad tým uvažovať. Don Bosco vždy začal hľadať odpoveď pre mladých podľa toho, ako videl realitu okolo seba. Aj saleziáni na Slovensku vznikli celkom zaujímavo cez jedného študenta saleziána… Ak ako saleziáni ostaneme s mladými, nemusíme sa báť toho, že by sme o sto rokov nevedeli, čo máme robiť. Zažil som mladých pred dvadsiatimi rokmi aj teraz – a vnímam, že je stále čo robiť.