Nový Joker nefunguje, pretože sa snaží zrieknuť svojich divákov

Keď v roku 2019 vyšiel prvý Joker, ľavicové médiá ako Vox, Jacobin či Slate z neho boli výrazne znepokojené. 

Tento film totiž zachytával postupnú premenu osamelého muža Arthura, o ktorého sa svet navôkol nezaujíma a je frustrovaný snáď zo všetkého vo svojom živote.

Zmení sa na nebezpečného vzbúrenca, ktorý v priamom prenose popraví známeho televízneho moderátora a potom sa stane čelnou postavou celospoločenskej vzbury.

Ak si hovoríte, že to znie skôr revolučne-ľavicovo, tak asi máte pravdu. No ľavicové médiá tento príbeh v danom čase interpretovali ako „legitimizáciu“ násilného správania tzv. „incelov“, čiže spoločensky aj sexuálne frustrovaných mladých mužov. 

Pre krajnú pravicu obvykle nie je náročné zlanáriť na svoje ciele práve takýto typ ľudí a ľavicové médiá sa obávali toho, že by Joker mohol vyvolať vlnu násilia.

Joker ako muzikál?

To bolo ešte pred Covidom a rasovými nepokojmi, ktoré po zabití Afroameričana Georgea Floyda rozdúchavali prevažne ľavicové hnutia ako BLM. V slovenskom kontexte to zas bolo ešte pred prvým dokonaným teroristickým útokom v našich dejinách, ktorý spáchal práve jeden z „incelov“. 

O päť rokov neskôr prichádza pokračovanie tohto filmu s názvom Joker: Folie à Deux.

Pokračovanie Jokera zatiaľ zbiera celkom rozpačité hodnotenia. Na ČSFD má len tesne nad 50 percent a výpovedný je aj finančný neúspech filmu, ktorý nedokázal zarobiť ani na štvrtinu svojho rozpočtu.

Kritici hovoria o žánrovej nesúdržnosti či nekonzistentnosti deja s udalosťami z prvého dielu Jokera. Druhý Joker sa akoby snažil byť okrem psychologického trileru, ktorým bol prvý diel, aj romantickým filmom, drámou zo súdneho prostredia či (a to je asi najviac prekvapivé) muzikálom.

Čo sa týka deja, druhý Joker začína tam, kde ten prvý skončil – Arthur stojí pred súdom pre zločiny, ktoré spáchal v jednotke. Vo väznici pre mentálne chorých medzitým prepukne romanca medzi ním a obsesívne sa správajúcou Harley Quinn (ktorú hrá Lady Gaga).

Arthur sa na súde snaží vyhnúť trestu smrti, preto jeho právnik tvrdí, že je mentálne chorý, a teda nie plne zodpovedný za svoje skutky. V tomto filme sa však nespráva tak konzistentne ako v prvom diele, a preto nie je jasné, čo vlastne chce dosiahnuť.

Zvlášť keď sa v priebehu deja prizná, že Joker je identitou, ktorú si cielene vymyslel. Dej dvojky nepridáva nič zmysluplné ani jednotke.

Terčom kritiky sú aj muzikálové čísla, ktoré takisto trpia nekonzistentnosťou (niektoré sa odohrávajú v Arthurovej hlave, iné v realite) a, až na pár výnimiek, nedostatkom invencie.

Niektoré hudobné scény z jednotky sa stali okamžite kultovými (napríklad tá z toaliet, či zo schodiska), tu to vyzerá skôr tak, že tvorcovia hádžu po divákoch klasické piesne, dúfajúc, že sa aspoň niečo uchytí.

Diváci pohŕdanie vycítia

Ako kľúčový problém, ktorý je spoločným menovateľom všetkých týchto problémov, sa javí dekonštrukcia starostlivo vybudovanej postavy Arthura z prvého dielu.

Arthur bol antihrdina. Diváci nemali podporovať jeho kroky, no mali sa zamyslieť nad tým, ako sa z osamelého muža postupne stal násilný kriminálnik, a nad tým, ako tomu v skutočnom živote zabraňovať.

Napriek tomu, že sme jeho skutky nemohli podporovať, mohli sme im rozumieť. Arthur bol realisticky zobrazeným teroristom, syntézou všetkých tých frustrovaných a opustených ľudí, ktorí sa so svojimi komplexmi vyrovnajú tým najhorším možným a neospravedlniteľným spôsobom.

V dvojke to však takmer vyzerá, akoby sa tvorcovia snažili tento príbeh prepísať, aby kontroverzný prvý Joker už nevzbudzoval znepokojenie. Akoby sa chceli čo najviac dištancovať od jednotky, aby ich nikto nemohol obviniť z podpory nebezpečných spoločenských trendov, ako aj od popularity, ktorú prvý diel nadobudol.

Diváci sú však inteligentnejší, ako predpokladajú filmové štúdiá a zvlášť sú citliví na to, keď nimi filmoví tvorcovia pohŕdajú. Dá sa preto povedať, že Joker: Folie à Deux zlyhal práve preto, že sa snaží zrieknuť svojich pôvodných divákov.

A to sa neodpúšťa.