Od thrilleru Konkláve by kresťania nemali mať vysoké očakávania

Na konci októbra príde do kín britsko-americký thriller Konkláve, ktorý režíroval Edward Berges a vychádza z knižnej predlohy Roberta Harrisa z roku 2016.

Tohto spisovateľa mám v určitom slova zmysle rád. Pri čítaní jeho thrillerov je jasné, že si poctivo urobil svoj rešerš a snažil sa zorientovať v prostredí, do ktorého zasadil dej svojho románu. A tak sa jeho knihy môžu odohrávať aj vo Vatikáne, aj v prostredí vysokého finančníctva (ako román Index strachu z roku 2011).

Ako v čase vydania knihy informoval magazín Catholic Herald, osobného sprievodcu Vatikánom spisovateľovi pri príprave knihy robil ceremoniár pápeža Františka Guillermo Karcher.

Thriller s tematikou voľby nového pápeža, odohrávajúci sa v atraktívnom prostredí Vatikánu, preto môže pôsobiť ako niečo, čo ocenia katolícki milovníci napínavých filmov. Na vatikánskych inštitúciách je skrátka čosi tajomné, čo priťahuje aj nekatolícku verejnosť, a ak pre katolíka má toto prostredie o to väčší „šmrnc“.

Keď si človek pozrie trailer k filmu, pozitívne ho prekvapí vysoká produkčná úroveň a hviezdne herecké obsadenie. Žeby sme sa po dlhšom čase mohli tešiť na film, ktorý ku Katolíckej cirkvi a jej obradom pristupuje s úctou?

Bohužiaľ, po zohľadnení samotnej knižnej predlohy to vyzerá skôr tak, že kresťania z kina odídu sklamaní, ak nie znechutení.

Prvoplánová ideológia

Paradoxne, upozornil na to komentátor Ben Shapiro, ktorý nie je katolík, ale ortodoxný žid. Ten takisto ocenil remeselné spisovateľské nadanie Roberta Harrisa, no poukázal na to, že knižný thriller Konkláve je oveľa viac ideologický, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Postavy, ktoré zastávajú konzervatívnejšie teologické postoje (čítaj postoje zlučiteľné s učením Magistéria), sú napríklad v porovnaní s liberálnejšími postavami vykresľované stereotypne ako záporné postavy.

Ale na to sme si už v súčasných thrilleroch asi zvykli. Pri jednom nemenovanom americkom autorovi thrillerov som si všimol, že ak sa v jeho knihe objaví konzervatívny politik alebo človek, ktorý explicitne prejaví konzervatívny svetonázor, skôr či neskôr sa objaví zvrat, ktorý z tejto postavy urobí zloducha.

Toto by mi prekážalo, aj keby to neútočilo na môj svetonázor. Čisto z umeleckého dôvodu. Keď idem čítať thriller, chcem byť predsa prekvapený, a keď spisovatelia používajú takéto lacné ideologické schémy, knihe to berie jej zábavnosť, pretože je predvídateľná.

V Konkláve je však jeden takýto motív dotiahnutý do úplného extrému, a ak si tento film alebo knihu chcete pozrieť, respektíve prečítať, varujem vás, že v najbližších riadkoch odhalím zásadný zvrat z knižného deja, ktorý môžeme s vysokou pravdepodobnosťou očakávať aj vo filme.

Nie, toto by neprešlo

Pápež tu totiž tesne pred svojou smrťou vymenuje nového kardinála z Bagdadu, ktorý sa volá Benítez. Ten je v priebehu knihy vykresľovaný ako mimoriadne sympatická postava s dobrým srdcom, a preto nie je prekvapením, keď sa na konci práve on stane zvoleným pápežom.

Potom však príde zvrat, keď si táto postava dohodne termín na klinike na zmenu pohlavných znakov. Po počiatočnom zmätku sa príde na to, že zvolený pápež je v skutočnosti biologickou ženou, ktorá o svojom skutočnom pohlaví celý život nevedela, a preto sa správala ako muž.

Keď sa o tom Benítez neskôr dozvedela, chcela opustiť klérus, no pápež jej to nedovolil a s plným vedomím o jej lekárskom stave ju na sklonku svojho života vymenoval za kardinála.

Napriek tomu, že to vyjde najavo, kardinál Lomeli, ktorý je zodpovedný za celé konkláve (vo filme sa bude volať kardinál Lawrence), to nechá tak a kardinál Benítez, v skutočnosti žena, sa stane novým Kristovým námestníkom.

Toto je nesmierne prehnané. Biologická žena v Katolíckej cirkvi nesmie prijať ani diakonské či kňazské svätenie, nehovoriac o postoch na vyšších úrovniach cirkevnej hierarchie. 

Nehľadajme za tým sexizmus: Ježiš mal pre ženy vo svojej Cirkvi špecifické miesto, berúc do úvahy odlišnosť a komplementaritu oboch pohlaví. 

Koniec koncov, ideálnym príkladom zapojenia žien do cirkevného života je aj samotná Chiara Lubichová, zakladateľka Hnutia fokoláre, ktorá správne identifikovala svoje povolanie v rámci Cirkvi a prispela k jej budovaniu.

Naznačovať, že je prijateľným, ba dokonca žiaducim stavom, aby začala žena v rámci Cirkvi robiť to čo muž, je teda hrubým nepochopením Katolíckej cirkvi a jej pohľadu na dobro, vyplývajúce z odlišnosti pohlaví.

Výzva pre katolíckych filmárov?

Je to sklamanie, keď si človek predstaví, koľko úsilia vkladá Robert Harris do prípravy svojich kníh. Možno v tomto prípade podľahol tzv. wishful thinking, teda stavu, v ktorom sú presvedčenia formované skôr na základe želaní ako reality.

A keďže je v jeho svete asi nespravodlivé, keď žena nemôže prijať svätenie, rozhodol sa s tým vysporiadať takto – v rozpore s realitou o Katolíckej cirkvi a ľudskej prirodzenosti.

Škoda. Na film Konkláve stále čakám a pozriem si ho, no moja nádej, že sekulárny Hollywood poctivo a dôstojne zobrazí vatikánske reálie, výrazne zoslabla, hoci sa filmári mohli rozhodnúť aj tak, že dali dôraz na iné motívy ako knižná predloha.

Asi by bolo najlepšie, keby sa nabudúce takýchto atraktívnych literárnych motívov a príťažlivého vatikánskeho prostredia chopil nejaký katolícky spisovateľ či filmár…