Keď som si všimol, že Slovenská televízia zaradila do večerného vysielania na sviatok Sedembolestnej Panny Márie americko-portugalský film Fatima (2020), potešil som sa a v mysli som sa vrátil o štyri roky dozadu.
August 2020. Bolo to leto po prvej vlne pandémie Covidu-19 a prvom rozsiahlom lockdowne. To najhoršie sme mali ešte len pred sebou, no situácia bola počas leta 2020 už lepšia a spoločenská atmosféra voľnejšia. Dokonca aj do kina sa chodilo – do kinosál lákal predovšetkým Nolanov Tenet.
Bol tu však aj iný film, ktorý sa na Slovensku počas svojho premiérového víkendu stal najpopulárnejším, a to práve spomínaná Fatima. Slovensko malo v tejto veci lukratívnu pozíciu – film sa u nás premietal ako v jednej z prvých krajín sveta, dokonca ešte skôr ako v samotnom Portugalsku.
A bola to veľká udalosť. „Videl si už Fatimu?“ bolo vo farnostiach, spoločenstvách a medzi katolíckymi kamarátmi úplne bežnou otázkou.
Odvtedy som nezažil, že by premietanie nejakého filmu medzi katolíkmi spôsobilo taký ohlas. (Niečo podobné nastalo možno v prípade slovenského dokumentu Slobodní v roku 2022, ale to sa s letom 2020 nedalo ani porovnať.)
Ja som však vtedy bol outsiderom a do kina som na Fatimu nešiel. (Pokiaľ viem, nemusím sa z toho spovedať, ale ak by som sa v tejto veci mýlil, v záujme spásy mojej duše ma, prosím, urýchlene kontaktujte!) Šancu na reparát mi teda teraz poskytlo vysielanie Slovenskej televízie.
Remeselná kvalita
Na prvý pohľad ma zaujala kvalita filmového spracovania známeho príbehu o troch pastierikoch, ktorým sa v Portugalsku v roku 1917 pravidelne zjavovala Panna Mária, odhalila im tri tajomstvá a úpenlivo vyzývala na modlitbu ruženca a pokánie.
Režisér filmu Marco Pontecorvo pracoval okrem iného ako jeden z hlavných kameramanov pri výrobe seriálu Hra o tróny, úlohu hlavného skeptika si vo Fatime strihne známy Harvey Keitel, medzi ďalšie hviezdy patria Sônia Braga, Stephanie Gil a Lúcia Moniz a scény s davmi majú veľkovýpravnú atmosféru.
Scény z minulosti (dianie vo Fatime) a z konca 20. storočia (rozhovor sestry Lucie, poslednej z troch vizionárov, so skeptickým profesorom) sú farebne odlíšené a divák sa v nich nemá šancu stratiť. Aj hudba je dobrá, ústrednú pieseň naspievala veľmi známa osobnosť vážnej hudby. Ale tak, snáď neprezradím všetko…
Skrátka, nejde o film odsúdený na okamžitú distribúciu cez DVD nosiče do katolíckych domácností, kde na ne bude sadať prach. Je to film hodný kina. Lebo silné posolstvo nestačí, veci (a filmy) treba robiť dobre.
Atmosféra Fatimy
Veľmi prirodzene sme uvedení aj do atmosféry Fatimy v roku 1917 – nie je to žiadna idylka, krajina trpí vojnou a rodiny doma tŕpnu, či mená ich mužských členov náhodou na ďalší deň na námestí neprečítajú ako ďalší prírastok k štatistikám o zabitých či nezvestných.
Republikánske štátne zriadenie navyše nie je nadšené z pretrvávajúcej kresťanskej viery, ktorú považuje za zastarané povery. (Túto zložku portugalskej spoločnosti vo filme reprezentuje postava starostu.)
A do toho začnú tri deti tvrdiť, že sa im zjavila Panna Mária a vyžaduje od nich, aby každý mesiac chodievali na miesto prvého zjavenia. Panna Mária si snáď ani nemohla vybrať „horší“ termín.
Je pritom zaujímavé, ako reaguje ich okolie. V súčasnosti by sme čakali skôr námietku zo skeptických pozícií. Niečo v štýle „zjavenie Panny Márie je predsa vedecky nepreskúmateľné“…
Námietky ich okolia však plynú z úplne opačných obáv. Nie je to rúhanie a opovážlivosť, tvrdiť, že sa trom úplne obyčajným deťom zjavila Panna Mária? Nie je to v skutočnosti Satan, ktorý sa snaží rozšíriť chaos a nepokoj?
Deti však trvajú na svojom. A na miesto zjavení prichádza čoraz viac a viac ľudí.
Čo film prináša?
Keď som film dopozeral, pri sledovaní titulkov, ilustrovaných dobovými fotografiami, mi napadla otázka: Čo ten film vlastne priniesol? Čím obohatil naše vnímanie mystických udalostí z Fatimy?
Akoby som čakal čosi viac. Až na detailne vykreslené reakcie okolia na zjavenie totiž vo filme nebolo nič, o čom by katolík, hoc i len zľahka informovaný o dianí vo Fatime, nevedel. Fatima ma nijako neprekvapila, len som mal pocit, že mi pred očami ožíva čosi, o čom som už veľakrát čítal.
Vidím však dva fronty, na ktorých by Fatima mohla zabodovať.
Po prvé, stále existuje veľa ľudí, ktorí o udalostiach vo Fatime nevedia, najmä mimo Katolíckej cirkvi. A spôsob uvedenia filmu, teda v bežných kinách a na televíznych obrazovkách, ich môže osloviť.
Nahráva tomu aj to, že film nepôsobí prehnane moralizátorsky ani poúčajúco. Svoj priestor tu predsa dostane aj ľudská hriešnosť a pochybnosti.
Po druhé, možno sú dôležité práve tie reakcie okolia, ktoré sú vo filme vykreslené. Ako v čase vydania filmu poukázala Eva Čobejová z Postoja, je pekné si o Fatime čítať teraz, keď je to už všetko schválené a pevne ukotvené v katolíckej tradícii.
No ako by sme reagovali vtedy? Dokázali by sme prekonať svoju intelektuálnu pýchu a strach a naozaj sa na dané pole dostaviť v deň, keď Panna Mária prisľúbila zázrak? Alebo by sme vizionárov osočovali z rúhania?
A toto je pre našu myseľ už provokatívnejšia myšlienka – dokážeme sa v súčasnosti otvoriť Božiemu volaniu aj vtedy, keď nás priamo alebo cez svoju Cirkev volá spôsobom, na ktorý nie sme zvyknutí, kde ešte nemáme vyšliapané cestičky?
Ak chcete vidieť, ako sa takto Boh ľudstvu prihovoril pred vyše storočím, Fatimu si môžete pozrieť napríklad v kresťanskej streamovacej službe Filmana.