Otec je doma (zamyslenie na Veľkonočnú nedeľu)

Syn pracoval v Čechách a na sviatky prichádzal domov, do dedinky na východnom Slovensku. Vždy sa tešil, ale rodičia postupne starli a prišiel čas, keď rodičovský dom zostal prázdny. Predtým horelo v piecke, mama piekla, dom voňal. Teraz bol chladný, na stenách pavučiny a prach. Predtým bolo čisto, pri peci drevo a v rohu nádoba s vodou, lebo v dome býval otec s mamou. Teraz, keď vstúpil do domu, zistil, že nielen rodičia sú mŕtvi, ale aj dom je mŕtvy, lebo je mŕtve dielo rodičov.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

Počas veľkonočných sviatkov si ľudstvo pripomína pravdu: Boh je doma, žije, celý svet je jeho domovom. Ináč sa kráča do domu, keď mama a otec v ňom sú, ináč, keď nejestvujú. Veľkonočné sviatky pripomínajú, že svet života v Božom domove je mocnejší ako svet smrti. Túto radostnú zvesť odovzdali ženy apoštolom a apoštoli po čase ostatným (porov. Jn 20, 1 – 9). Bolo by málo pripomínať si iba vonkajšiu udalosť vzkriesenia. Podstatný je obsah: keď žila mama v dome, žilo jej dielo, utierala prach, pohladila deti, oovzbudila, podala pomocnú ruku. Keď oslavujeme zmŕtvychvstanie Ježiša Krista, to znamená, že jeho dielo žije, žije posolstvo: Boh je Otec, ktorý vás má rád, verte tejto zvesti, ste Bohom milovaní, chcení, váš život má perspektívu.

Nečaká vás smutný koniec, neboli ste ustanovení a naprojektovaní na to, aby ste boli zničení, ale aby ste po rokoch na zemi, začali nové dobrodružstvo, ktoré voláme večnosť. Toto je obsah veľkonočných sviatkov: pravda, že Boh je doma, že svet má milosrdného Otca a že nemusíme byť pesimisti.

Nikomu nemožno zabrániť, aby bol pesimistom. Takými boli aj apoštoli: najprv sa čudovali, neverili, nerozumeli tomu, čo znamená vstať z mŕtvych (porov. Jn 20, 9). Ľudskému rozumu sú predsa záležitosti Boha nepreskúmateľné. Rozum môže špekulovať len nad tými záležitosťami, ktoré sú predmetom vedeckého skúmania. Ale ako by sa mohol Boh stať predmetom výskumu?

Grécky filozof Aristoteles (384 – 322 pred Kr) nazval smrť udalosťou, ktorej sa máme obávať zo všetkého najviac, pretože je koncom všetkého. Antická grécka filozofia používala odlišný jazyk, ako my dnes, bol spojený s beznádejou, lebo ich mapa smrti obsahovala rieku Styx a prievozníka Chárona, po smrti sa duša zomrelého preplavila cez rieku a prešla do ponurého posmrtného života netelesných duchov, prízrakov a tieňov.

V minulom storočí žil francúzsky filozof, existencionalista, Jean Paul Sartre (1905 – 1980), ktorý tvrdil, že smrť zbavuje život všetkého zmyslu. A agnostik Róbert Green Ingersool (1833 – 1899) nebol schopný povedať na bratovom pohrebe slovíčko nádeje, iba to, že život je úzkym údolím medzi studenými a holými končiarmi vo večnosti, pričom sa márne namáhame, aby sme videli za končiare.

Rovnako francúzsky filozof Francois Rabelais (1494 – 1553) bol pesimistický, jeho posledný výrok znel: kráčam v ústrety veľkému možno. A William Shakespeare (1564 – 1616) v Hamletových replikách Život po živote píše bezútešnými slovami: hrôza z toho, čo príde po smrti, neprebádaná krajina, spoza jej hraníc žiaden pútnik nevráti sa.

Tento depresívny jazyk hovorí o konci, o holých končiaroch, o veľkom možno, a tak ďalej. A čo ak sa všetci mýlia? Čo ak pravdu má Ježiš, ktorý hovoril, že smrť je prechodom: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto? Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja“ (Jn 14, 2 – 3).

Ježiš sa na udalosť zomierania díva s prísľubom, podobne ako ženích, keď dostal povolenie od obidvoch otcov pripraviť miesto pre nevestu. Z Ježišovho pohľadu cesta na cintorín je ako cesta pred oltár, lebo na obidvoch je dávka vzrušenia. Tak, ako ženích kráča v ústrety neveste a objíma ju, tak prichádza Ježiš s postojom: vezmem si ťa, stretnem sa s tebou pri oltári smrti a tvoj posledný pohľad na zem naštartuje nový pohľad na nebo.

Veľkonočné sviatky hovoria dôležitú skutočnosť: Ježišov hrob zostal prázdny, ale jeho sľuby určite nie! Jeho posolstvo nezostalo prázdne, je aktuálne aj dnes. Uznávať iba Ježiša historického by bolo zakonzervovaním posolstva do minulosti, ale ono je živé aj dnes. Jeho výzvu napĺňame vtedy, ak rozumieme dielu vzkriesenia ako nedokončenému, vyžadujúceho našu angažovanosť: vzkriesiť Ježiša pre naše životy, vytvárať si priateľstvo s ním. Jasne povedal: Kto verí vo mňa, čiže kto kriesi mňa pre seba a pre svoje okolie, toho ja vzkriesim pre večný život (porov. Jn 6, 40). Vzkriesenie nie je soška a paškál, ale vzťah viery, ktorý prežívame voči Bohu.

Keď človek príde na nové pracovné miesto, ľudia sú mu cudzí. Ale dokáže si z cudzích urobiť priateľov: prejaví službu, pripraví kávu, vypočuje a svojím milujúcim postojom môže vzkriesiť druhého, urobiť ho blízkym svojmu srdcu. Želá si, aby druhý urobil jemu podobne. Teda každodenné vzkriesenie dobra a lásky je možné. Kristus to chcel aj pre vieru a náboženstvo: nakoľko sa človeku podarí vzkriesiť lásku k blížnemu, natoľko sa stáva blízkym Božiemu srdcu.

Preto je veľkonočná slávnosť pozvaním, ktoré zbavuje depresie, smútku, beznádeje, a otvára pohľad pre budúcnosť.

Winston Churchil (1874 – 1965), predseda vlády v Anglicku, bol dôležitou osobnosťou pri vyjednávaniach počas Druhej svetovej vojny. Na obrázkoch je vždy s cigarou v ústach. Aj vo vyššom veku, keď už nemohol fajčiť, cigaru používal ako imidžovku.

Keď si už nepamätal obsah ostatného zasadania vlády, urobil veľké gesto a vzdal sa funkcie. V testamente napísal pokyny pre vlastný pohreb: v katedrále, vysoko v kupole budú stáť dvaja trubači a na záver bohoslužby prvý zahrá melódiu vojenskej večierky na znamenie, že deň sa skončil. Hneď nato druhá trúbka začne hrať vojenský budíček, pieseň nového dňa.

Posledné želanie Churchila je pre nás inšpiratívne: život nekončí smutnou večierkou, ale pohreb otvára nové možnosti, ktoré vyjadruje melódia budíčka. Ďakujme Bohu za udalosť Veľkej Noci a za to, čo ona znamená pre náš život. Prosme si dary Ducha Božieho, aby sme vždy boli ľuďmi optimizmu, mali nádej, lebo Otec je doma.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články