Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Rovnako ako kňazstvo aj manželstvo je sviatosť, v ktorej nejde len o „absolventa“ či „užívateľa“ sviatosti, ale obe sú sviatosťami, ktoré majú premieňať aj iných okolo seba. Práve preto si potrebujú byť navzájom blízke – lebo rodina bez kňaza nemá povzbudenie a kňaz bez rodiny žije osamotene. Navyše kňaz nedosiahne svätosť bez blízkosti a sprevádzania ku svätosti tých, ku ktorým je poslaný.
Presne o tom hovorí list Vatikánskej kongregácie pre klérus: „Toto je náš úžasný osud: nemôžeme byť svätými bez toho, aby sme pracovali na svätosti našich bratov a nemôžeme pracovať na svätosti našich bratov, kým sami ako prví nepracujeme a nepokračujeme v úsilí o našu vlastnú svätosť.“
Nedávno zosnulý emeritný pápež Benedikt XVI. hovoril o troch základných aspektoch kňazstva a tým je priateľstvo s Kristom na prvom mieste, hneď za ním úplné darovanie sa Bohu a v tesnom závese život v spoločenstve: „Zvlášť kňaz má byť človekom spoločenstva, otvoreným pre všetkých, ktorých mu Pán zveril. Prekonáva rozdelenia a zaceľuje trhliny, zmierňuje protiklady a nedorozumenia, odpúšťa urážky.“ (Benedikt XVI., Posolstvo ku dňu povolaní, 25. 4. 2010). Pápež Benedikt pripomína, že toto nasadenie sa pre spoločenstvo platí u kňaza tak pre farnosť, ktorá mu je zverená, ako aj pre presbyterské spoločenstvo, ktoré má okolo seba.
Synodálne výstupy Synody o synodalite – zo slovenských diecéz, ako aj z európskeho synodálneho stretnutia v Prahe – jasne pomenúvajú, že problémom nie je neprijímanie kňaza zo strany veriacich či neúcta voči nemu a jeho jedinečnému posvätnému úradu či autorite. Problémom je často neschopnosť kňaza byť spájajúcim prvkom medzi ľuďmi vo farnosti a neochota budovať z nej jednu rodinu.
Rovnako je veľmi citlivé, ba až zraňujúce, ak kňaz vyčleňuje niektorých ľudí či skupiny vo farnosti mimo svojho záujmu a komunikácie, pričom sa tento jeho postoj nemusí týkať len rozvedených, cirkevne nezosobášených či sociálne slabých.
Kňaz sa má cítiť súčasťou každej rodiny, aby bol pre všetkých, aby všetci mali k nemu prístup a on k nim.
Aj arcibiskup Cyril Vasiľ na stretnutí v Badíne pripomenul tendenciu niektorých kňazov „chodiť vyjedať domy“ – teda chodiť len do tých rodín, kde sa cíti naplnený a o ostatných nejaviť záujem. V tom, ako to má byť správne, bol striktný: kňaz má byť vo farnosti skutočne všetkým pre všetkých, ku všetkým rovnako láskavý, prijímajúci, prichádzajúci, počúvajúci, pripravený byť blízko: „Kňaz sa má cítiť súčasťou každej rodiny, aby bol pre všetkých, aby všetci mali k nemu prístup a on k nim.“
Aj dnes je ešte v mnohých veriacich našich farností „zakódovaný“ strach pomenovať niečo, čo nevnímajú na spravovaní farnosti ako správne, alebo prejaviť svoj názor voči kňazovi. Výstupy zo synody hovoria o obavách veriacich z toho, že si „narobia problémy“ a pokazia aké-také, hoci formálne, vzťahy s kňazom.
Na druhej strane u kňazov nie je často zvykom počúvať svojich farníkov s úctou, prijatím, vedieť prijať iný názor, uvažovať nad ním a spoločne hľadať dobré riešenie pre farnosť. V tomto je viditeľná potreba funkčných pastoračných rád, ako aj vytvárania priestoru na dobrú otvorenú komunikáciu s kňazom – a tá sa najlepšie deje práve v prirodzenom prostredí farníkov, teda v ich rodinách a domoch. Veriaci túžia vidieť, zažiť a počuť kňaza, ktorý je pre nich povzbudením a príkladom svätosti, nemá faru zavretú ako svoju „opevnenú nedobytnú pevnosť“, ktorý sa s nimi rád stretáva, úprimne a so záujmom začína komunikáciu nielen na formálnej úrovni či spôsobom akademickej neosobnej slušnosti, ktorá končí po pár ničnehovoriacich vetách. Ak kňaz navyše postaví svoju službu na moralizovaní, postoji zvrchu, neochote spolupracovať, jeho prítomnosť vo farnosti je pre mnohých zraňujúca a pre ďalších dôvodom definitívne „zabaliť“ kauzu Katolícka cirkev a ja.
Preto je potrebné, aby kňaz komunikoval s rodinami a rodiny s kňazom, hoci sa to služobníkom Cirkvi často zdá zbytočné, náročné, neuskutočniteľné alebo príliš zaťažujúce. Vladyka Cyril Vasiľ má na to pre svojich spolubratov výstižnú poznámku: „Zabúdame na to, že Boh nechal svojho Syna vyrásť v rodine a necháva ho nazývať synom tesára.“
V rámci popoludňajšieho programu badínskeho stretnutia o pastorácii rodín bola počas práce v skupinkách laikov, zasvätených a kňazov možnosť pomenovať, čo očakáva, po čom túži, čo potrebuje rodina od kňaza (a aj to, čo môže urobiť ona pre neho). Nie je možné vybrať všetko, no niektoré očakávania sa opakovali vo viacerých skupinkách. Pri ich čítaní a uvažovaní nad nimi bolo možné znovu si uvedomiť (občas bolestne), že na to, aby kňaz napriek svojej osobnej jedinečnosti naplnil tieto očakávania, úplne postačí vrátiť sa v srdci aj v praxi k jedinej veci: byť ako kňaz zosobnením, sprítomnením Krista. Znovu a znovu si klásť otázku (a podľa nej konať): „Čo by teraz na mojom mieste urobil, povedal Ježiš?“
V tomto duchu treba aj nasledujúci zoznam čítať – ako túžbu rodín žiť spoločne so svojím kňazom, vo vzájomnej blízkosti, byť si darom. Nie je to teda zoznam výčitiek, nedokonalostí, ale inšpiratívna ponuka na skutočne plnohodnotný vzťah a spoločný rast k svätosti. Po čom teda rodiny túžia zo strany kňaza, akého kňaza chcú mať pri sebe?
Snívajú o kňazovi, ktorý:
Iste by sa dalo písať ešte veľa. No aj toto zatiaľ stačí na uvažovanie, čo môže každý z našich bratov kňazov zmeniť, aby sa Cirkev ešte viac stala rodinou. Pre nás, ktorí žijeme v rodinách, je to tiež motív na vytrvalé modlitby za nich, za ich sväté kňazstvo, cez ktoré uvidíme, pocítime, spoznáme Krista. Celé hľadanie kňaza, ktorý spolu s rodinami farnosti kráča k tomu istému cieľu, celkom synodálne uzavrela jedna otázka z výstupov tejto práce: „Kňaz, poznáš svoje rodiny?“
Zdá sa, že kľúč je práve tu – vyprosme si teda odvahu poznávať sa cez dialóg, blízkosť, pomoc, spoločný čas. Lebo naším cieľom je svätosť!
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
