Pokiaľ vnímame cirkev ako múzeum s obavou, že nám ho niekto poškodí, tak sme evanjelium vôbec nepochopili

Začnime vaším príbehom. Pochádzate z Poľska. Čo vás priviedlo na Slovensko?

Narodil som sa v Poľsku, blízko hraníc s Českou republikou. Severnú Moravu a Sliezsko dodnes považujem za svoj domov. Hoci som žil a študoval v Poľsku, v mojom rodnom dome sa hovorilo po sliezsky a nemecky. Keď som sa stal diakonom, dostal som od predstavených ponuku ísť vypomáhať na Slovensko, kde som strávil dva nasledujúce roky ako kňaz Rožňavskej diecézy. Odtiaľ som potom šiel na jazykovú prípravu do Portugalska a na misie do Angoly.

V čase, keď ste v Angole pôsobili, tam ešte stále zúrila občianska vojna. Uvedomovali ste si, že idete do krajiny zmietanej vojnovým konfliktom?

Teoreticky človek vie, do čoho ide, no realita ho potom vždy prekvapí. Pokiaľ žijete v krajine, kde vládne mier, nemáte predstavu o tom, čo to je vojna. Vnímate ju ako niečo vzdialené, čo sledujete na obrazovke, no vás sa to netýka. Až keď ju zažijete na vlastnej koži a musíte sa s ňou konfrontovať zoči-voči, dokážete pochopiť hrôzy, ktoré so sebou prináša.

Na vojnu sa pripraviť nedá, každá si píše svoj vlastný scenár.

Dá sa na niečo také vôbec pripraviť?

Na vojnu sa pripraviť nedá, každá si píše svoj vlastný scenár. Na takúto misiu sa dá pripraviť možno po jazykovej stránke, prípadne absolvovaním nejakého kurzu inkulturácie, ale to je tak všetko.

Spomínate si, aká bola vaša prvá reakcia po príchode do Angoly?

Cestoval som so svojím spolubratom do hlavného mesta Luandy, ktoré vyzeralo ako jeden obrovský slum. Všetko bolo vybudované z cementových blokov a chatrčí s plechovými strechami. Keď sme vystúpili z klimatizovaného lietadla, bola to prvá facka, ktorú sme zažili.

Tá ďalšia prišla, keď sme sa dozvedeli, že to strašné dusno, ktoré sme cítili, bola v podstate angolská zima. To znamená, že boli teploty okolo 27 – 30 stupňov Celzia. Keď potom prišlo leto, mali sme pocit, že sme žili šesť mesiacov v skleníku. Človek je však prirodzene veľmi prispôsobivý a postupne si dokáže zvyknúť takmer na všetko.

Dá sa podľa vás zvyknúť na vojnu?

Na vojnu nie, tá prekáža vždy. Je to čisté zlo. Človek sa vie možno naučiť fungovať za vojnových podmienok, no vojna ovplyvňuje prakticky všetko, celý jeho život. Jeho spôsob nazerania na realitu, na ľudí, určuje témy, o ktorých sa v spoločnosti debatuje…

Potreboval som si prejsť terapiou, aby som dokázal fungovať v normálnom, mierovom prostredí. Tie zážitky z vojny sa však neustále ozývajú napríklad v podobe nočných môr.

Vojna človeka vždy ovplyvní. Je to, akoby ste sa dostali do prostredia, kde niečo silno páchne. Keď z takého priestoru vyjdete, ten pach stále cítite na sebe. Vojna pôsobí tak, že sa človek len ťažko dokáže zbaviť toho, v úvodzovkách, pachu. Myslím si, že viacerí z nás vrátane mňa dodnes trpíme vojnovým stresom.

Akým spôsobom cítite vplyv vojny dnes?

Je to chronické, ale dá sa s tým naučiť žiť. Potreboval som si prejsť terapiou, aby som dokázal fungovať v normálnom, mierovom prostredí. Tie zážitky z vojny sa však neustále ozývajú a vychádzajú na povrch napríklad v podobe nočných môr.

Až vo vojne si skutočne uvedomíte, čoho je človek schopný.

Čo z toho, čo ste zažili, bolo najdesivejšie, čo vám ostalo v živej pamäti?

Pamätám si, že keď sme raz cestovali z hlavného mesta do našej misie úplne na severe Angoly, bolo to práve v období útokov partizánov. Mali sme to šťastie, že nám dovolili cestovať pred celou kolónou s vojakmi, ktorí mali vraj bdieť nad bezpečnosťou v krajine. Odrazu sme za sebou začuli hrozné výbuchy a streľbu. Ostalo za nami šestnásť úplne spálených nákladných áut. Keď sme sa išli pozrieť bližšie, našli sme len zhorené telá… Bolo to strašné.

Až vo vojne si skutočne uvedomíte, čoho je človek schopný. Súčasťou týchto vojenských hliadok boli aj mladí šestnásťroční chlapci, ktorí nič iné ako vojnu nepoznali. Jediné, čo zažili, boli vraždy a násilie. Naučili ich strieľať, znásilňovať a kradnúť. Samozrejme, boli aj pod vplyvom drog, ktoré v Angole rastú ako u nás žihľava.

Ako táto skúsenosť ovplyvnila váš vzťah s Bohom a vieru v jeho nekonečnú dobrotu?

Skôr by som sa opýtal, čo to urobilo so mnou ako s človekom. Lebo tu nejde ani tak o môj vzťah s Bohom ako o vnímanie ľudskosti ako takej. Násilie a krutosť vojny vnímajú aj tí, ktorí nie sú nábožensky založení. Z čisto ľudskej stránky sa nám to všetkým protiví.

Boh ma cez rôzne situácie utvrdzoval o svojej prítomnosti uprostred všetkej tej hrôzy. Vedel som, že Boh na Angolu nezabudol.

Keď som však prišiel ako misionár, mojou úlohou bolo ohlasovať mier – Krista, ktorý je knieža pokoja. Pýtal som sa sám seba, či je tento cieľ vôbec možný za takých podmienok, pri takej eskalácii násilia a nenávisti. No Boh ma cez rôzne situácie utvrdzoval o svojej prítomnosti uprostred všetkej tej hrôzy. Vedel som, že Boh na Angolu nezabudol.

V akých momentoch ste osobitným spôsobom cítili Božiu prítomnosť?

Bolo to najmä vo chvíľach odpustenia a zmierenia zo strany tých, ktorým bolo ukrivdené. Keď títo ľudia dokázali odpustiť aj vraždy a neprechovávať si v srdci nenávisť. Alebo si pamätám, že keď sme prišli do malej dedinky, vzdialenej asi 200 km od hlavného mesta Luandy, chudobní ľudia, ktorí tam žili, nám spravili takú hostinu, akú som dovtedy v Angole nezažil. Už 24 rokov tam totiž nemali žiadneho misionára ani kňaza.

Mal som dojem, že nie ja som bol ten, kto vyučoval ich, ale že oni boli tí, ktorí učili mňa.

Napriek tomu sa im však podarilo udržať si živú vieru. Schádzali sa v malom kostole, v ktorom si svojpomocne postavili slamenú strechu a každý týždeň v ňom slávili spoločnú liturgiu. Napriek tomu, že boli analfabeti, ovládali všetky modlitby v latinčine, čo bolo typické pre predkoncilové slávenie. Takéto momenty nám umožňovali nachádzať zmysel v evanjelizácii a ohlasovaní Krista. No mal som dojem, že nie ja som bol ten, kto vyučoval ich, ale že oni boli tí, ktorí učili mňa.

Povedali by ste, že ľudia v Angole musia žiť evanjelium naplno, pretože nikdy nevedia, ako sa situácia vyvinie, zatiaľ čo my, ktorí žijeme v domnelej stabilite, prežívame svoju vieru skôr latentne a vlažne?

Neporovnával by som to, lebo naša kultúra a naše podmienky sú úplne iné. No ohlasovanie a život podľa evanjelia nie je ľahký ani u nás, ani u nich. Oni žili vojnu a chudobu, zatiaľ čo my žijeme viac-menej v bezpečí. No ťažko povedať, ktoré ohlasovanie je ťažšie. Či to, ktoré som zažil v Angole počas vojny, alebo to, ktoré zažívam teraz v blahobyte. V tejto súvislosti mi napadajú slová jednej piesne, v ktorej sa hovorí o tom, že najhoršia vec, ktorú môžeme vidieť, je človek, ktorý plače napriek tomu, že má plné brucho.

Hlad nemusí byť len fyzický. V skutočnosti je oveľa horší ten vnútorný, duchovný, ktorý nie je možné nasýtiť konzumom.

Vystihuje podľa vás práve tento opis človeka západného sveta?

Poviem úprimne, že v Európe stretávam presne takýchto ľudí, ktorí sú úplne nešťastní napriek tomu, že majú všetko. Hlad totiž nemusí byť len fyzický. V skutočnosti je oveľa horší ten vnútorný, duchovný, ktorý nie je možné nasýtiť konzumom. Človek, ktorý ho pociťuje, plače napriek tomu, že má všetko.

Vnímali ste, že napriek náročnému životu boli ľudia v Angole šťastnejší?

Áno, v tej jednoduchosti života a bytia dokázali nachádzať naplnenie, ktoré nám často uniká. Oni sa dokázali usmievať, aj keď mali prázdne bruchá. Vo svojich prejavoch boli autentickí a expresívni. Keď trpeli, tak to bolo vidno. Bolo to také utrpenie, ktoré kričalo. Na rozdiel od nás žili prítomný okamih. Keď bola napríklad omša, v tej chvíli pre nich vojna či chudoba neexistovali. Jednoducho prežívali radosť zo slávenia Eucharistie v komunite.

Ľudia tam stáli ako také kusy dreva. Akoby boli mŕtvi. Mal som dojem, že to Božie slovo sa od nich len tak odráža bez akejkoľvek odozvy.

Pamätám si, že keď som sa vrátil a mal som slúžiť omšu v jednom veľkom kostole vo Varšave, ani som nevedel, ako začať. Niečo mi chýbalo… Nikto nespieval, netancoval, neradoval sa. Ľudia tam stáli ako také kusy dreva. Akoby boli mŕtvi. Mal som dojem, že to Božie slovo sa od nich len tak odráža bez akejkoľvek odozvy. Nebolo vidieť ani radosť, ani zlosť a ani nadšenie, jednoducho nič.

Mne sa zdá, že aj ten aspekt komunity a spolupatričnosti sa nárastom blahobytu a konzumu čoraz viac vytráca. To sa napokon prejavuje aj v tom, že keď máme prijať ľudí utekajúcich pred vojnou, nie sme toho schopní…

Je pravda, že aj keď to robíme, tak často veľmi umelým a odmeraným spôsobom. Pokúšame sa o niečo veľkolepé, no zabúdame na jednoduché gestá, empatiu a každodenné spolunažívanie. Často sme navyše paralyzovaní strachom pred niečím, čo nepoznáme. Skôr by som však povedal, že sa bojíme našich predstáv a stereotypov, ktoré sme si o utečencoch vytvorili. Nálepkujeme si ľudí podľa farby pleti, náboženstva, národnosti…

V Poľsku bol známy novinár Ryszard Kapuściński, ktorý na základe svojej cesty po Afrike napísal dielo Cestovanie s Herodotom. Porovnáva v ňom antické dejiny s tými dnešnými z pohľadu ľudskej prirodzenosti. Prichádza na to, že človek je stále ten istý, len používa iné nástroje. No tá prefíkanosť, nenávisť, zloba, ale tiež veľkoleposť a srdečnosť spájajú nás ľudí naprieč dejinami. V jednej časti knihy píše o tom, že Číňania sa rozhodli postaviť Veľký čínsky múr, aby sa ubránili pred útokmi Mongolov, ktorí predstavovali ohrozenie.

Na jednej strane je múr spojený s pocitom bezpečia, ale je zároveň aj pascou, zotročením. A možno tú situáciu, o ktorej vtedy písal Kapuściński, žijeme aj teraz.

Pre nich to boli presne tí nepochopiteľní ľudia, ktorí prišli odniekiaľ zo stepí a chceli ohroziť ich kultúru. A tak si vybudovali múr, aby sa uchránili od zvyšku sveta, ktorý je zlý. No v tom múre existujú brány, ktoré majú za úlohu kontrolovať, koho vpustím dnu a koho nie, lebo ma môže ohroziť. Na jednej strane je múr spojený s pocitom bezpečia, ale je zároveň aj pascou, zotročením. A možno tú situáciu, o ktorej vtedy písal Kapuściński, žijeme aj teraz.

Ako to myslíte?

Hranice, ktoré nás oddeľujú, sú tiež v nejakom zmysle múrom, stenou, ktorú treba prejsť. Hovoríme, že chránime kresťanské korene, ale čo to presne znamená? Máme na mysli kultúru, stavby, spôsob života? Ja si myslím, že koreňom kresťanstva je evanjelium. Stále mám pocit, že bránime to, čo sme my sami vytvorili. Evanjelium nám však hovorí, aby sme prijali pocestného. Problém vidím skôr v tom, že kresťanská kultúra sa pre nás stala až akousi mantrou.

Prejavil sa podľa vás tento obranný postoj aj po vypuknutí vojny na Ukrajine v našej rezervovanosti voči prijímaniu ukrajinských utečencov?

Áno. Rozumiem, že iná situácia je v Poľsku, iná v Nemecku a iná na Slovensku. Poliaci vnímali Rusov ako najväčších nepriateľov, tak samozrejme, že Ukrajincom pomáhali. Na Slovensku je z môjho pohľadu viac prorusky orientovaných ľudí. Ale to je dané aj historicky.

Evanjelium nám však hovorí, aby sme prijali pocestného. Problém vidím v tom, že kresťanská kultúra sa pre nás stala až akousi mantrou.

Vy ste ukrajinských utečencov ubytovali aj vo svojej farnosti, no medzi duchovnými ste v tomto zmysle skôr výnimkou. Zlyhala podľa vás cirkev na Slovensku v nedostatočnej reakcii na udalosti na Ukrajine?

Myslím, že cirkev na Slovensku bola veľmi opatrná. Hoci treba povedať, že niektoré organizácie, ako napríklad Slovenská katolícka charita, boli veľmi aktívne. Ale mám pocit, že v kontexte výzvy, ktorú adresoval pápež všetkým kňazom a biskupom, aby otvorili svoje dvere pred týmito ľuďmi, sa mohla cirkev zapojiť viac.

Chýba nám podľa vás skúsenosť vojny, ktorá by nám umožnila viac empatizovať s ľuďmi, ktorí u nás hľadajú útočisko?

Problémom podľa mňa je, že sme veľmi egocentrickí. Máme obavu, že niekto nás zbaví toho, čo je naše, čo nám patrí, nášho pozemku či majetku. Ale čo nám patrí? „Čo máš, čo by si nedostal?“ hovorí svätý Pavol. Všetko je dar.

V niečom je paradoxné, že kresťanské krajiny ako Slovensko, Poľsko či Maďarsko sa voči prijímaniu utečencov tak vyhradzujú. Akoby sme to posolstvo evanjelia nevedeli úplne pretaviť do praxe…

To, čo podľa pápeža Františka zabíja evanjelium, je veta „U nás to tak predsa vždy bolo“. Spoločenstvo cirkvi nemôžeme vnímať ako múzeum. V múzeu sa nedá žiť. Múzeum je dobré, lebo sú v ňom uložené naše korene, no skutočný život sa odohráva mimo neho. Pokiaľ vnímame cirkev ako múzeum s obavou, že nám v tom našom usporiadanom priestore niekto niečo odcudzí, poškodí, prestavia, tak sme evanjelium vôbec nepochopili.

Vždy som musel nanovo hľadať spôsob, ako pretlmočiť evanjelium do zrozumiteľného jazyka pre danú kultúru, inak by som tam nemohol fungovať.

Hovorím to ako misionár, ktorý sa k tomuto postoju musel dopracovať. Mnohé veci som po ceste musel nechať. Potreboval som zmeniť celý spôsob nazerania na svet, na ohlasovanie evanjelia a prijať štýl života cirkvi, v ktorej som žil. Vždy som musel nanovo hľadať spôsob, ako pretlmočiť evanjelium do zrozumiteľného jazyka pre danú kultúru, inak by som tam nemohol fungovať. A keď som sa potom vrátil prakticky do svojej kultúry, do svojej vlasti, tak sa v nej cítim ako cudzinec.

Čo bolo po vašom príchode domov z misií to najťažšie?

Skúsenosť misionárov, ktorí sa vracajú domov, je tá, že sa stávajú ohrozením pre stabilitu komunity a cirkvi a že ich nikto nechce počúvať. Misionára poklepú po ramene, prejavia mu uznanie, no zároveň očakávajú, že bude ticho a nebude zbytočne narúšať ustálenú a zaužívanú štruktúru. Na Slovensku som už sedem rokov, no ešte ani raz ma nepozvali, aby som povedal nejakú kázeň o misiách. Otázka znie, či je to nezáujmom alebo skôr obavou, že tým, čo poviem, môžem narušiť zdanlivú stabilitu.

Misionára poklepú po ramene, prejavia mu uznanie, no zároveň očakávajú, že bude ticho a nebude zbytočne narúšať ustálenú a zaužívanú štruktúru.

Váš príchod z misií bol spojený so zranením po zasiahnutí nášľapnou mínou. Dočítala som sa, že pri jeho ošetrovaní vám odhalili onkologické ochorenie. Vidíte v tom zásah Božej prozreteľnosti?

Bolo to jednoznačne Božie riadenie. Keď som bol na vyšetrení po tom, ako mi pod nohami vybuchla mína, a hľadali mi zvyšné črepy, tak mi náhodou našli aj nádor. No bolo to vyslovene „o päť dvanásť“. Následne som podstúpil všetky operácie a chemoterapiu a dnes som Bohu vďačný za každý nový deň.

Prejdime na trošku príjemnejšiu tému. Okrem kňazskej služby máte ešte jednu netradičnú záľubu. Kujete nože a meče. Ako ste sa k tomu dostali?

Táto záľuba sa so mnou ťahala od detstva. Vyrastal som v kováčskej dielni u starého otca. Kovanie je aj moja psychohygiena. Zároveň ho však vnímam ako možnosť vytvoriť komunitu. Neodohráva sa totiž niekde v kováčskej dielni za zatvorenými dverami, ale vo verejnom priestore našej farskej záhrady. A popritom ku mne prichádzajú všelijakí okoloidúci ľudia.

Za peniaze z tejto jednej dražby sa v Angole postavila časť nemocnice a jedna menšia škola.

Keď si len spomeniem, koľko železa som už spálil, lebo sme sa „zakecali“… Prichádzajú aj takí, ktorí by sa možno v kostole inak ani nezastavili. V rozhovoroch pri kovadline sa často dotýkame veľmi citlivých tém, na ktoré by v spovednici či v kostole nebol priestor.

Táto vaša záľuba má dve roviny. Jednak sa vďaka nej dokážete priblížiť k ľuďom mimo cirkvi a jednak organizujete dražbu na podporu misií. Minulý rok ste takýmto spôsobom podporili aj projekty Vladimíra Krčméryho. Akú sumu sa vám vtedy podarilo vyzbierať?

Bolo to v rámci misijného farského dňa. Vyzbierali sme dokopy 21 000 eur, ktoré putovali do Angoly. Bolo to pre mňa ako deň zoslania Ducha Svätého. Za peniaze z tejto jednej dražby sa v Angole postavila časť nemocnice a jedna menšia škola. No myšlienka za tým je tá, aby sa ľudia z farnosti zapojili a uvedomili si misijné poslanie Cirkvi a potrebu spoluúčasti na ňom.

Akým spôsobom by sme toto misijné poslanie mali v našom živote aplikovať?

Každý po svojom. My kňazi napríklad väčšou otvorenosťou. Aké je to bolestivé, keď sú naše farské domy ako nedobytné pevnosti, na ktoré nie je možné sa doklopať. Ľudia prichádzajú a majú pocit, že sa ocitli na nejakom úrade, kde sa vyšetruje, pričom sa úplne vytráca to podstatné – kontakt s človekom, snaha o dialóg.

Aké je to bolestivé, keď sú naše farské domy ako nedobytné pevnosti, na ktoré nie je možné sa doklopať.

To prijatie, samozrejme, nemôže znamenať, že vždy všetkým vyhoviem a pripustím ich napríklad k sviatostiam, ale vždy môžem človeka, ktorý ku mne prichádza, vypočuť a dať si s ním kávu. Jedno arabské porekadlo hovorí, že ak chceš vypustiť šíp pravdy, namoč ho najprv do medu. Veľmi veľa závisí od toho, ako veci podáme.

Myslíte si, že súčasní kňazi sú pohodlní nato, aby si hľadali cestu bližšie k ľuďom?

Myslím, že súčasný človek je veľmi pohodlný a má rád bezpečie. Keď otvoríme trošku viac dvere, tak predsa cez ne môže vojsť ktokoľvek s akoukoľvek požiadavkou. Tá tradičná forma pastorácie je často o pocite bezpečia. To, čo je známe, je zároveň ľahšie kontrolovateľné.

Na misiách som sa naučil kráčať po mínovom poli. Občas mína pod nohami vybuchne, a to nielen tá fyzická.

Keď z toho svojho bezpečného poľa odídem, odrazu už neviem, kam môžem stúpiť. Na misiách som sa naučil kráčať po mínovom poli. Občas mína pod nohami vybuchne, a to nielen tá fyzická. No kňazská pastorácia nie je o kráčaní uprostred nejakej krásnej záhrady. Je to o odvahe riskovať a vydať sa na cestu, ktorá je neznáma a môže byť aj tŕnistá.