Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Keď sa ako filmový fanúšik dopočujete, že nejaký film mal premiéru na festivale v Cannes a vyvolal predčasný odchod ľudí z premiéry, no zároveň aj standing ovation od tých, čo ho videli do konca, spozorniete. A keď ho neskôr v podcaste odporúča katolícky apologéta Trent Horn, rozhodnete sa pozrieť si ho. Teda aspoň tak to bolo u mňa s hitom minulého roka The Substance.
Francúzsko-britsko-americký film, ktorý nedávno získal Oscara za najlepšie masky a v Cannes vyhral ocenenie za najlepší scenár, je ťažké žánrovo zaradiť, ale asi najvýstižnejšie bude označiť ho za sci-fi zmiešané so sociálnou drámou a body hororom. To je subžáner, ktorý kladie dôraz na groteskné zmeny ľudského tela, najviac známy asi z filmov ako The Fly (USA, 1986) či The Thing (USA, 1982).
The Substance napísala, produkovala a režírovala francúzska filmárka Coralie Fargeatová. Všetky tieto roly sa rozhodla zastupovať sama, aby mala maximálnu kreatívnu slobodu a „právo posledného strihu“. Keď opíšem dej, pochopíte, prečo to pre ňu bolo také podstatné.
Hlavnou postavou je Elisabeth Sparkleová (Demi Mooreová), 50-ročná herečka, ktorá narazí na neúprosnú realitu zábavného priemyslu. Zo dňa na deň príde o svoju rolu v televíznom programe zameranom na aerobik, hoci svoju prácu robí dobre a sústredí sa pri nej najmä na ženy, ktoré danú reláciu sledujú s cieľom zlepšiť svoju kondíciu.
Je však jasné, že jej šéf (Dennis Quaid) má o relácii trochu odlišnú predstavu. Chce v nej mladú a atraktívnu ženu, a to zjavne z erotických dôvodov. Už dávno nejde televízii o to, aby natáčala reláciu, pri ktorej si môžu ženy spokojne zacvičiť, chce uspokojiť smilné pohľady divákov.
Nešťastná Elisabeth následne na čiernom trhu nájde látku, ktorá po vpichnutí spôsobí, že sa z nej akoby „narodí“ jej mladšie a atraktívnejšie ja, ktoré si osvojí meno Sue (Margaret Qualleyová). Sue získa presne tú pracovnú pozíciu, o ktorú Elisabeth prišla.
Dej filmu sa stáva čoraz viac a viac bizarným, až vyvrcholí v neskutočne grotesknom finále.
Má to však jeden háčik. Kým jedna z Elisabethiných verzií žije, druhá musí hibernovať a každý týždeň si musia vymeniť vedomie. Inak sa naruší rovnováha a tá, ktorá hibernovala dlhšie, začne fyzicky upadať. Je pritom jasné, že žiť v tele atraktívnej mladej ženy je jednoduchšie, a preto je pokušenie nechať Elisabeth hibernovať dlhšie ako týždeň obrovské!
To podľa očakávania vedie k všelijakým komplikáciám, najmä na strane Elisabeth. Napätie medzi ňou a jej krajším ja sa stupňuje a dej filmu sa stáva čoraz viac a viac bizarným, až vyvrcholí v neskutočne grotesknom finále.
Už z tohto opisuje je asi jasné, že ide o poriadne nechutný film. A tým myslím poriadne nechutný film, R-kový rating naozaj nemá pre nič za nič.
Režisérka Fargeatová si dala záležať na tom, aby boli všetky scény fyzickej premeny a úpadku natočené pomocou (výborných) praktických efektov, ako v starom dobrom Hollywoode. Margaret Qualleyová sa napríklad neskôr posťažovala, že jej opakované nanášanie masiek spôsobilo akné, z ktorého sa liečila jeden rok, a filmári počas natáčania minuli 21-tisíc litrov (!) umelej krvi.
Podobné to bolo s objektivizáciou Sue ako atraktívnej ženy. Qualleyová uviedla, že natáčať presexualizované tanečné sekvencie pre Sueinu reláciu vo filme bolo veľmi nekomfortné. (Ten pocit trápnosti sa cez obraz spoľahlivo prenáša aj na diváka, až ľutuje všetky tie ženy, ktoré sa predávaním svojho tela a dôstojnosti živia naozaj.)
Človeka to privádza dokonca k zamysleniu, či by film nebol pôsobivejší, keby išiel trochu menej za hranu. V jednej internetovej recenzii som videl celkom výstižné konštatovanie, že recenzent mal miestami chuť na plátno zakričať: „Dobre, rozumiem, čo sa mi snažíš touto scénou povedať, už stačilo!“
Samostatnou kapitolou (a to vzhľadom na členenie scenára aj doslova) je potom bizarné finále. Predstavte si to asi tak, akoby niekto zobral svoju predstavu o filmoch The Fly a Carrie (USA, 1976) na steroidoch (či skôr na Substancii) a natočil to. Je to pekne hnusné, ale v podstate asi o nič viac ako to, čo sú niektorí ľudia so svojím telom v boji proti starnutiu ochotní robiť v reálnom živote.
Osobne ma oveľa viac zaujala prvá časť filmu s postupným objavovaním mechanizmu Substancie a dilemami Elisabeth, či do toho ísť, alebo nie. Mooreová nebola do tejto roly obsadená náhodou, Fargeatová uviedla, že ju silno zasiahlo Mooreovej rozprávanie o svojom vlastnom vnútornom boji starnúceho človeka, ktorého celý život živil jeho vzhľad.
Podstatou myšlienky filmu je kritika nerealistických štandardov krásy.
A keď už chválim, nemôžem zabudnúť na remeselnú stránku filmu. Čítanie o puntičkárskom správaní Fargeatovej na pľaci mi pripomenulo legendy o režisérovi Davidovi Fincherovi, ktorý si údajne dokázal všimnúť i čo len jednu zo žartu vymenenú šošovku v kamerách.
Fargeatová napísala 146-stranový scenár, pričom iba 29 strán z neho venovala dialógom. Zvyšok je o detailoch – aký kostým akej farby má mať ktorá postava kedy oblečený, aké zvuky majú byť prítomné, aký má v danej scéne prevládať zvukový dizajn, ako má vyzerať okolie.
Cinefilov potešia aj kulisové narážky na kultové filmy ako 2001: Vesmírna odysea (Veľká Británia, USA, 1968) či Osvietenie (Veľká Británia, USA, 1980).
Človek nemusí byť extrémne citlivý na nuansy, aby dokázal odhaliť podstatu myšlienky filmu. Tou je kritika nerealistických štandardov krásy, ktoré sú v súčasnosti ešte posilňované sociálnymi sieťami a širokými možnosťami podstúpiť plastické operácie (viď napríklad virálne zábery mužov z tureckých letísk).
Obzvlášť tragickým rozmerom filmu je poukázanie na fakt, že mnohé ženy sa po rozbehnutí prirodzeného procesu starnutia považujú za škaredé, pričom také v skutočnosti vôbec nie sú. V tomto filme je tento paradox zobrazený vďaka postave Elisabethinho spolužiaka zo strednej školy, ktorý je z nej stále úprimne očarený a chcel by ju galantne pozvať na večeru.
Elisabeth to však nakoniec nezvládne – bilbord s podobizňou Sue svietiaci pred jej bytom ju presvedčí o tom, že si už niečo také nezaslúži, a začne svoje dni tráviť zahnívaním pred televíznou obrazovkou.
Pripomína to množstvo prípadov zo skutočného života, keď na sebe ženy v dôsledku kultúrneho tlaku vidia fyzické nedostatky, ktoré by na nich však muži vôbec nepovažovali za prekážku.
Zatiaľ čo Fargeatová pri písaní scenára čerpala predovšetkým zo svojho feministického presvedčenia, prijatie prirodzeného starnutia je myšlienka, ktorá je veľmi blízka aj katolíckemu mysleniu.
The Substance tak divákom v konečnom dôsledku ponúka inteligentné zrkadlo dnešnej doby.
„Je naliehavo potrebné obnoviť správny pohľad na život ako celok. Správna perspektíva je perspektíva večnosti, na ktorú je život v každej fáze zmysluplnou prípravou. Aj staroba má v tomto procese postupného dozrievania na ceste k večnosti svoju správnu úlohu,“ napísal napríklad sv. Ján Pavol II. vo svojom liste pre starých ľudí.
Podobne film problematizuje aj všadeprítomnú pornifikáciu našej kultúry, keď sa Elisabethina show pre dámy zmení v podstate na televízne soft porno pre mužov. V tejto téme si katolíci takisto môžu podať ruky s niektorými feministkami.
Samozrejme, namieste je otázka, či to The Substance musel naozaj explicitne ukazovať, či nestačilo niektoré veci okomentovať v náznakoch, ale ku cti filmu slúži, že k tomuto kultúrnemu fenoménu zaujme negatívny postoj. Na rozdiel od kanadskej Anory (2024) či iných súčasných „hlbokých“ filmov, ktoré nemajú ďaleko od obyčajného porna.
The Substance tak divákom v konečnom dôsledku ponúka inteligentné zrkadlo dnešnej doby, ktoré kombinuje minimalistické kulisy s odpornými satirickými výjavmi. Ku koncu však tieto výjavy už pôsobia obohrane a samoúčelne, možno až na úplne poslednú scénu, ktorá je síce čistý bizár, ale má myšlienku a logicky uzatvára oblúk celého filmu.
Moje hodnotenie: 7/10. Nič pre slabé žalúdky.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
