Pôstna úvaha Antona Fabiana: Poriadok vo vlastnej krajine života

Tisíce ľudí utekali v roku 2015 z Afriky, Sýrie, Afganistanu do Európy, pretože v ich krajine bola vojna alebo veľká chudoba. Aj naši otcovia pred sto rokmi emigrovali kvôli práci do Ameriky. Počas totalitného režimu v Československu (1948 – 1989) tiež odišlo veľa ľudí z vlasti za vidinou lepšieho života aj za tú cenu, že okúsia na sebe osud utečenca.

Žiadny človek však nevie a nedokáže utiecť zo svojho života. Skôr by sa dalo ujsť cez mínové zátarasy aj cez ostnaté drôty, ako utiecť z republiky s názvom: vlastný život. Pritom sme svedkami, že ľudia sa o to mnoho ráz pokúšajú. Niekto chce utiecť za hranice svojho života – rýchlo púšťa televíziu alebo rádio, dáva slúchadlá na uši, len aby nemal ticho. Iní utekajú k poháru piva, k alkoholu a hracím automatom. Niektorí utekajú k peniazom a práci. Lenže nech utekajú akokoľvek, zo seba neutečú.

Štáty Európskej únie odporúčajú riešiť migráciu poriadkom v krajine pôvodu: urobiť si poriadok doma znamená nemať utečencov z vlasti. V tejto súvislosti sa dá pochopiť, o čo nás žiada Ježiš z Nazareta: Urob poriadok v sebe, v svojom živote, a bude sa ti v tebe dobre žiť a nebudeš musieť utekať k ničomu. Aj druhým sa bude radostne žiť pri tebe. To, čo nazývame „robiť poriadok v sebe“, sa v náboženskej terminológii volá pokánie.

Ak človek nechce pokánie, nechce robiť poriadok v sebe, riskuje, že okúsi veľa nudy, smútku a trápenia. Nechutne sa mu bude žiť v ňom samom. Preto sa pokúsi o útek. Ale kam? Preto je odôvodnené obdobie pôstu a ochota konať pokánie. Ide o zlepšovanie života, aby sa človeku lepšie a zaujímavejšie žilo v ňom samom. Lebo nič iné – zaujímavejšie ako život – nikto nemá.

Pôst a pokánie sú len prostriedky na to, aby sme prejavili záujem o Boha. Keď muž kúpi kvet, aby ho daroval žene, nachádza prostriedok, aby ukázal, že si ju váži a má o ňu záujem. Kto si dá pôstne cvičenie alebo sebazaprenie, našiel prostriedok, ako ukázať: Bože, mám o teba záujem, počítam s tebou. Kto nepočíta vážne s Bohom, nemá rád Pôstne obdobie a pokánie.

Pôst a pokánie sú prostriedkami na vyjadrenie postoja záujmu o Božie záležitosti.

Ježiš z Nazareta v evanjeliu rozpráva, prečo sa majú konať dobré skutky, pôst, modlitba a dávať almužna. Sedemkrát zaznieva v jednej kapitole slovo odmena (odmení ťa). „Nekonajte svoje dobré skutky pred ľuďmi… Lebo nebudete mať odmenu u vášho Otca, ktorý je na nebesiach… Nech tvoja pravá ruka nevie, čo robí ľavá, aby tvoja almužna zostala skrytá, a odmení ťa tvoj Otec, lebo on vidí aj v skrytosti… Modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti, a tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti… Keď sa postíš…, aby nie ľudia zbadali, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti, a tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti“ (porov. Mt 6, 1-6. 16-18). Vždy ide o nebeského Otca. Čiže pôst a pokánie sú prostriedkami na vyjadrenie postoja záujmu o Božie záležitosti.

Ak by si slečna dala sebazaprenie, že nebude jesť sladkosti len z obáv o peknú postavu, ako jej v tomto zámere ide o Boha? Iné by bolo, keby si povedala: Bože, si pre mňa dôležitejší a viac si ťa vážim ako sladkosti, ktoré môžem jesť. Chcem ti to dať najavo. Pri pokání vždy záleží na vnútornom postoji voči Bohu.

Prvý krok je teda voľba konkrétneho skutku sebazaprenia (sladkosti, cigarety, káva, mäso…), alebo modlitby (omša, krížová cesta, ruženec, zapálená sviečka a čítanie z Písma), alebo vo vzťahu k blížnemu (úsmev, odpustenie, pomoc). Druhý krok – vnútorný postoj: Bože, cez skutok ti chcem ukázať, že mi ide o teba. Chcem ťa mať viac rád. Ty si pre mňa dôležitejší ako veci, ktorých sa zriekam. Výsledok: vďaka Božej prítomnosti sa mi bude vo mne žiť zaujímavejšie. Tak ako sa po sprche, navoňaní, nalíčení, úprave vlasov cítime lepšie, stávame sa krajšími, tak môžeme mať radi aj prácu na sebe, obdobie pôstu.

Ak štát dá do poriadku svoju hospodársko-ekonomickú a politickú stránku, bude niekto z neho utekať? Ak človek dá do poriadku seba, bude utekať k pochybným hodnotám? Poriadok v sebe, pokánie, sa nerobí kvôli Bohu. On nepotrebuje naše výkony. Potrebné sú pre náš vlastný zmysluplný život. Aj druhých ľudí máme radšej, ak na nich vidíme, že sa stávajú lepšími.

O tom, aký pôst od nás čaká Boh, píše už prorok Izaiáš (770 pred Kr.): „V deň svojho pôstu obchodujete a utláčate všetkých svojich robotníkov! Postíte sa, no pritom sa škriepite a hádate a bijete päsťou zločinne. Nepostite sa už ako dnes… A nie toto je pôst, aký som si vyvolil: rozviazať putá nespravodlivé, uvoľniť povrazy otroctva, zlomených prepustiť na slobodu a rozlámať všetky okovy? Lámať hladnému svoj chlieb, bedárov bez prístrešia zaviesť do svojho domu? Ak vidíš nahého, zaodej ho, pred svojím blížnym sa neskrývaj… Ak odstrániš zo svojho stredu utláčanie a prestaneš ukazovať prstom a hovoriť bezbožne, ak dáš svoj chlieb hladnému a nasýtiš dušu ubitú, vtedy zažiari v tmách tvoje svetlo a tvoja temnota bude ako poludnie“ (porov. Iz 58, 3-11). Všetky oblasti života, ktoré prorok vymenoval, sa týkajú práce človeka na vlastnom skvalitňovaní a vylepšení.

Tak ako sa po sprche, navoňaní, nalíčení, úprave vlasov cítime lepšie, stávame sa krajšími, tak môžeme mať radi aj prácu na sebe, obdobie pôstu.

Počas Prvej francúzskej republiky (1792) vojak Cambron v opitom stave ťažko urazil podplukovníka. Vo vojnovom čase bol za to trest smrti. Lenže vysokému dôstojníkovi bolo vojaka ľúto, preto vymohol pre neho milosť pod podmienkou sľubu, že sa viac neopije. Vojak to sľúbil nielen na čas vojenskej služby, ale vyhlásil, že už nikdy nebude piť alkoholické nápoje.

O dvadsaťdva rokov neskôr plukovník, ktorý sa medzitým stal generálom, usporiadal hostinu pre svojich vyšších dôstojníkov. Všimol si, že jeden z nich nepije. „Priateľu, prečo nepiješ?“ „Už ma nepoznáte, pán generál? Ja som ten vojak, ktorého ste pred dvadsiatimi dvoma rokmi zachránili pred smrťou. Vtedy som sľúbil, že nikdy viac nebudem piť víno ani nijaké alkoholické nápoje, a doteraz som vždy ostal verný svojmu predsavzatiu.“ Generál stisol ruku dôstojníkovi a povedal: „Takých ľudí potrebuje Francúzsko!“

Akých ľudí potrebuje republika môjho života? Potrebuje lenivca, namyslenca, lakomca, bezočivca, podvodníka, klamára? Nemal by si každý z nás povedať: veď môj život potrebuje dobrého človeka! A keď mám byť dobrý, nemám pracovať na sebe? Nemám mať rád prácu na sebe? Veď ak nebudem pracovať na sebe, potrescem sa sám. Peklo je život v živote človeka, ktorý je sám v sebe darebákom a nemôže zo seba ujsť.

Dobrý Bože, daj, aby som mal rád Pôstne obdobie i prácu na sebe. Chcem ti ňou ukázať, že mi ide o teba, že si ťa vážim, že o teba stojím.

Z knihy Studňa a pavučina I.: Úvahy inšpirované evanjeliom, SSV 2016. Publikované so súhlasom autora. Redakčne upravené.