Pre peniaze? Všetko!

Keďže pri väčšine jázd šoféri dbajú o komfort svojich pasažierov, len zriedka sa stáva, že v osobnom aute sú viac ako štyri osoby. Najzábavnejšie sú potom ich príbehy. Samozrejme, za predpokladu, že sú zhovorčiví, ale zase nie príliš, ak sa práve nechce rozprávať mne.

Raz sme išli južnou trasou a do auta si prisadol černoch. Plynulou slovenčinou mi vysvetlil, že jeho rodičia sú slovensko-zahraničný pár. Toto leto sa rozhodol stráviť prázdniny na juhovýchode, a preto mal v rámci tejto spolujazdeckej služby celkom nezvyčajnú zastávku. Vyhadzovali sme ho v Medzeve. Keď vystúpil na námestí, okolostojaci sa naňho pozerali ako na poslancov OĽaNO v parlamente. V ich očiach bola zreteľná otázka: Čo tu ty robíš? Bolo to dosť komické, že takýmto spôsobom vlastne civeli na našinca.

Jednu jazdu som absolvoval s paňou, ktorá bola nesmierne utáraná. Po čase som pochopil, že to bolo pre jej biznis životne dôležité a že azda tento predpoklad udržať rozhovor pri živote, pričom sa druhá strana cíti neprestajne príjemne, dával jej biznisu stále nádej prežiť v týchto pre služby ťažkých časoch. Zákazníci sa totiž pri nej jednoducho cítili príjemne, a preto jej služby vyhľadávali opakovane.

Pani totiž pracovala ako vizážistka a kozmetička. Predtým pracovala v banke, ale jednak nechuť – a asi najmä deti – jej v tom nedovolili pokračovať. Jej mini firme venujúcej sa kráse sa vďaka jej zanieteniu, ktoré sa odzrkadľovalo aj v jej reči, darilo aj počas korony, aj počas uplynulého roku. 

Predtým zamestnávala aj pár kamarátok, ale časom ich musela prepustiť a tie sa na ňu nahnevali. Z toho jej už jej prostorekosť von nepomohla. Odišli vraj preto, lebo zistili, akú mini podporu dostanú počas pandémie od štátu za žiadnu prácu v mini firme. 

„Kým bolo čo robiť, bolo s nimi všetko super,“ vyznala sa mi. Na páske predsa dostali minimálnu mzdu a na ruku celý nezdanený zvyšok „mzdy“. Keď v priebehu debaty prišla na to, čo robím ja, rovno sa ma spýtala, čo by mohla s týmto stavom robiť. „Začať zamestnancom riadne platiť mzdu,“ odpovedal som. Je to extrémne klišé, ale právo nevie chrániť bezprávie. Naša debata v tom momente trochu upadla. Ale len na chvíľu, pani neostala svojej zanietenosti vyrozprávať sa z každej situácie nič dlžná.

Do tretice si spomínam na mladého chlapca, ktorý bol mimoriadne nadaný. Okrem štúdia na vysokej škole stíhal aj pracovať a navyše aj závodne športovať. Jeho práca vlastne aj tak trochu vystihovala jeho work-life balans – je fyzioterapeutom, takže sám seba vie rovno aj zrehabilitovať. Aj keď, ako s úsmevom dodal, je to v tomto prípade skôr work-work balans.

Medzi posádkou hneď zavládol čulý ruch o tom, kto má aké problémy a s čím konkrétne. Od tých telesných sme sa však rýchlo dostali k problémom spoločnosti. A tak to asi býva s každou debatou, a nielen v aute. Začne sa pri témach, v ktorých sú ľudia doma a ku ktorým majú čo povedať, a skončí sa pri komentovaní všetkého, čím sa človek cíti frustrovaný a o čom si myslí, že má k tomu čo povedať.

Je fajn prisadnúť si k niekomu do auta a nakuknúť do jeho mentálneho sveta. Ešte lepšia je vidina vystúpenia z neho.

Trošku to pripomína postoj kadejakých športovcov, ktorí tvrdia, že šport by sa nemal miešať s politikou, aby následne kandidovali do kadejakých zastupiteľstiev, komentovali spoločenské dianie či podporovali režimy, ktoré by za iných okolností (rozumej, keby tam nezarábali peniaze) nemali problém označiť za minimálne problémové, ak nie rovno zločinecké.

Futbalisti zase takúto dilemu riešiť nemusia. Za nich to priamo vyriešila strešná futbalová organizácia FIFA, ktorá futbalistom potvrdila, že futbal je naozaj pre každého rovnako, a preto zakázala akékoľvek prejavy inakosti či podpory utláčaných menšín v Katare počas futbalových majstrovstiev sveta pod heslom „rešpektujme kultúru hostiteľskej krajiny“. Teda tisícky zotročených robotníkov z juhovýchodnej Ázie, ktorí v neľudských podmienkach prišli o život pri výstavbe ôsmich štadiónov na jedno použitie, nie sú tragédiou, ale symbolizujú alternatívny prístup k práci a to ako prejav inej kultúry treba rešpektovať, ak nie rovno odpozerať. Aha.

Keby nebol prezident FIFA zo Švajčiarska (a zhodou okolností dlhodobo nežil v Katare), nejeden by povedal, že je Slovák ako remeň. Presne taký prístup predsa volia aj naši (nielen) volení zástupcovia. Naša krajina je pre každého, ale neprejavujte sa navonok, ak nespadáte do tohto stereotypu. Vlastne, ak by sme mali použiť moje zážitky zo spomínaných jázd a pretransformovať ich do tejto reči, znelo by to približne takto: mať v zmluve minimálnu mzdu a zvyšok dostávať na ruku nie je podvod, je to v poriadku, lebo to je súčasťou kultúry. Národným dedičstvom je krivo pozerať na každého, kto má inú farbu pleti, a nie je žalostné, ale hrdinské, ak má človek aspoň tri práce, aby prežil.

Aká je tá naša kultúra krásna! Dúfam, že ju budú vo svete rešpektovať a s uznaním nasledovať. Už si len musíme počkať na nejaké majstrovstvá. (V tomto ohľade som vlastne rád, že som Slovák, lebo kde by naša krajina nabrala milióny na podplácanie predstaviteľov FIFA…)

Ako rýchlo sa všetky spolujazdy začali, tak rýchlo sa aj skončili. Je fajn prisadnúť si k niekomu do auta a nakuknúť do jeho mentálneho sveta. Ešte lepšia je vidina vystúpenia z neho. Či je to však možné aj v prípade „nastúpenia“ do vozidla našej krajiny, je otázne. Krásne je však vedieť, že nielen u nás sú pre vidinu peňazí ľudia schopní spraviť čokoľvek. Či pracovať na čierno, či nechať umierať pracujúcich. Ide iba o veľkosť balíka peňazí.

Ale čo to súdim. Veď je to len súčasť kultúry hostiteľskej krajiny.