Prečo je dobré, že sa tvorca filmu Vlny nevyjadruje priamo k súčasnej situácii (recenzia)

Milan Weiner je meno, ktoré by malo poznať viac ľudí.

Novinár a publicista preživší holokaust, presvedčený komunista, no zároveň autor mnohých zmien, ktoré počas tzv. Pražskej jari posunuli vysielanie redakcie medzinárodného života Československého rozhlasu výrazne dopredu, sa teraz stal jedným z hlavných hrdinov filmu Vlny (2024).

Medzi zmeny, ktoré zaviedol skutočný Weiner, patrilo napríklad priame preberanie správ zo zahraničných agentúr ako AFP či Reuters bez toho, aby museli prejsť cenzúrou zo strany ČTK, či otvorené spovedanie politikov.

V jeho redakcii pôsobili mená ako Luboš Dobrovodský, Věra Šťovíčková či Jan Petránek. V novom filme, ktorý zachytáva dianie počas Pražskej jari a následnej okupácie Československa, sú títo novinári zobrazení pod svojimi vlastnými menami.

Zároveň však vidíme druhú dejovú líniu, ktorá je fiktívna a ktorej hlavnou postavou je technik Tomáš. Ten je do práce v rozhlase dotlačený životnými okolnosťami, keďže sa ako sirota musí starať o svojho mladšieho brata.

Aj keď je príbeh Tomáša fiktívny, dalo by sa povedať, že je akousi ikonou všetkých nenápadných technických pracovníkov, vďaka ktorým bolo „pirátske“ vysielanie počas okupácie možné a ktorých preto intelektuáli ako Šťovíčková či Weiner nevyhnutne potrebovali.

Dve dejové línie

Film sa začína zobrazením udalostí okolo sprievodu zhruba dvetisíc študentov zo strahovských internátov, ktorí protestovali proti výpadkom elektriny na internáte. Tento sprievod brutálne rozohnala Verejná bezpečnosť a stal sa predzvesťou Pražskej jari.

Táto udalosť poskytuje úvod do oboch dejových línií – zatiaľ čo sa Tomáš strachuje o svojho politicky angažovaného mladšieho brata, redaktori v rozhlase sú zúfalí z toho, ako zaujato rozhlas informuje o daných udalostiach, a zoberú dianie do vlastných rúk – do takej miery, do akej je to len možné.

Novinári, síce komunisti, no príliš inteligentní na to, aby len opakovali štátne zadania, po celý čas idú na hranu toho, čo je dovolené. Weiner napríklad posielal pripravované výstupy cenzorom, no úmyselne neskoro, čiže sa často stávalo, že mu text pred vysielaním už nestihli opravený vrátiť.

Tomáš je zas opatrnejší a ťažko nesie politické aktivity svojho brata, ktorého od detského domova delí len naozaj tenká hranica. Asi aj preto pristúpi Tomáš na spoluprácu s ŠtB. Potom však dôjde k okupácii a okupanti rozstrieľajú budovu Československého rozhlasu, takže je potrebné zabezpečiť provizórne vysielanie. A vtedy Tomáš ako vysielací technik dostane možnosť odčiniť svoju zradu kolegov…

Upúta aj širšiu verejnosť

Získať rešpekt svojich kolegov musel aj Jiří Mádl, ktorý k filmu napísal scenár a režíroval ho. Nápad v hlave nosil približne desať rokov, podobne dlho, ako Christopher Nolan premýšľal nad svojím magnum opus, filmom Inception (2010).

Mádl však bol aj herecky, aj z pohľadu režisérov doteraz skôr komediálnou postavou. Na natočenie 17. najdrahšieho českého filmu preto musel 37-ročný Mádl ešte trochu počkať a filmársky vyzrieť. A je dobré, že sa tak stalo.

Samozrejme, dočkáme sa aj klišé scén, ako tanec v perí z vankúša či dilema o návrate domov po začiatku okupácie, no Vlny nepôsobia ako prvoplánové vyvolávanie emócií. Na druhej strane si filmári aj v našich končinách začínajú uvedomovať, že natočiť vplyvný film neznamená natočiť ťažko pochopiteľné dielo, ktoré bude po víkendových večeroch vysielať maximálne tak Dvojka, a že niekedy je dobré siahnuť aj po zahraničnej žánrovej inšpirácii.

Vlny sa tak miestami stávajú až napínavým politickým trilerom s potenciálom osloviť aj ľudí, ktorých história nezaujíma, no vedia oceniť pútavý film.

Povedané ešte inak – Vlny neoslovia len úzku skupinu mestských intelektuálov, ale vďaka umnému vyhotoveniu budú populárne aj medzi širokou verejnosťou. A zdá sa, že si je toho vedomý aj samotný Mádl.

Prečo sa vyhýba paralelám so súčasnosťou

Keď Mádlovi v Denníku N položili otázky o paralelách medzi filmom Vlny a súčasným stavom slovenskej žurnalistiky, kde sa verejnoprávne médiá dostávajú pod silný mocenský tlak, stanovisko zaujímal len veľmi opatrne.

„To, že v tomto príbehu vidíme paralely s dneškom, dokonca ohromne silné, nebolo to, o čo mi išlo. Chápem však, že sa to nedá prehliadnuť, a uvedomujem si to najmä pri rozhovoroch so slovenskými novinármi. Cítim priam lačnosť po tom, aby som vyslovil isté veci a podporil váš boj, ale to nie je moja cesta,“ uviedol.

Zatiaľ čo niektorým môžu jeho slová pripadať ako alibizmus, mne osobne je jeho postoj sympatický. Keby ako tvorca filmu priamo vo filme zaujal silné stanovisko voči súčasnej mediálnej situácii, hrozilo by, že jeho dielo časť verejnosti apriórne odmietne.

Ak Mádl nebude odvracať pozornosť od Weinera, Dobrovodského či Šťovíčkovej a bude sa aj v komunikácii s médiami sústreďovať najmä na ich príbeh boja za slobodu médií, môže byť jeho posolstvo paradoxne ešte silnejšie.

Raz ukázané je totiž lepšie ako miliónkrát povedané. A to si Mádl – dnes už skúsený filmár – určite dobre uvedomuje.