Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Do Devína som chodil často. Pre študenta, ktorý sa do Bratislavy presťahoval z Humenného, bol Devín vďačným cieľom hlavne víkendových výletov. A je to miesto spojené s mnohými historickými udalosťami, dôležitými pre Slovensko. Teda v tom čase sme boli ešte súčasťou socialistického Československa. Môj príbeh sa odohral na konci slávneho roku 1989.
Malá dedinka Devín s hradom veľkých príbehov, ktorá je mestskou časťou Bratislavy, bola aj jedným z dôležitých bodov na vtedajšej geopolitickej mape. Keď sa totiž po roku 1945 rozdelil svet na totalitný sovietsky východ a pluralitný slobodný západ, imaginárna hranica s ikonickým pomenovaním “železná opona” sa po rôznych korektúrach tiahla práve po okraji Devína.
Štátna hranica medzi Československom, ktoré sa ocitlo vo východnom bloku a Rakúskom, ktoré sa po roku 1955 stalo súčasťou západu, bola tou istou, kadiaľ sa tiahol mohutný a takmer nekonečný plot z ostnatého drôtu.
Bol to Churchill, kto v prejave na univerzite v americkom Fultone v marci 1946 povedal: “Od Štetína na Balte po Terst na Jadrane spustila sa cez celý kontinent železná opona.” No a jedným z bodov na tejto kľukatej, rokmi sa aj trochu meniacej trase bol aj Devín.
Keď ste prišli do Devína pred rokom 1989, dostali ste sa od parkoviska len po kamennú bránu pod hradom. Stála tam pohraničná polícia, ktorá k brehu rieky verejnosť nepúšťala. Koryto rieky Dunaj a potom Moravy, ktorá sa doň vlieva sú hranicou s Rakúskom. Pre režim bolo nebezpečné púšťať tam verejnosť len tak. Aby náhodou niekomu nenapadlo ujsť. Zo “socialistického raja.”
Železnú oponu na svojich hraniciach vybudovali krajiny východného bloku. Vtedajšia propaganda hovorila o jej potrebe kvôli “ohrozeniu socializmu” zo západu. Sotva to niekto normálny bral niekedy vážne. Tým dôvodom bolo zabrániť ľuďom východného bloku emigrovať na západ. S rýchlym duchovným aj materiálnym úpadkom bývalého režimu bol o útek na západ stále väčší záujem.
17. november bol nádychom slobody v každom smere. Oficiálne miesta vo vtedajšej ČSSR 30. novembra 1989 oznámili, že sa začala likvidácia železnej opony a 4. decembra sa oficiálne otvorili hranice do Rakúska. Ostnatý drôt “na čiare” už nemal zmysel. Likvidácia železnej opony v Československu (926 km tzv. západnej hranice s NSR a Rakúskom), sa začala pri Bratislave.
Na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave sme si okamžite objednali autobus, obliekli si montérky, zhrabli rukavice… a nechali sa doviezť do Devína. Bola to taká naša pomsta komunistom. Chcel som sa konečne dostať do tej zakázanej zóny a cvaknúť si kliešťami. Môj sen sa splnil. Vojaci nasadení na búranie plota sa v ten deň veľa nenarobili…
Odtiaľ mám doteraz jednu relikviu. Zobral som si polmetrovú drevenú časť plota, na ktorej je navinutý ostnatý drôt. Dlho som ju mal v obývačke na stene ako artefakt, pripomínajúci mne, mojej rodine, mojim synom a návštevám…, že bola doba, keď sa tento národ nechal obohnať odpudzujúcim plotom, napusteným prepáleným olejom a izolovať sa od normálneho sveta.
Dnes si to už nevieme predstaviť – ani ten plot, tobôž fakt, že to bolo aj pohrebisko pre mnohých, ktorí sa o útek pokúsili. Český historik Adolf Rázek hovorí, že pri snahe prekročiť hranice bolo zavraždených okolo 350 civilistov. Z toho 250 zastrelením a viac ako 90 zabila elektrina, napustená ešte v 50-tych rokoch do jednej časti konštrukcie plota.
Keď som tam vtedy stál, pod hradom Devín, kam sa desaťročia nedalo len tak vstúpiť, spomínal som si na tie obete. Ale aj na úspešné úteky. Jeden, o ktorom som ešte pred rokom 1989 počul z vysielania Rádia Slobodná Európa, sa odohral doslova vo vzduchu niekde nad riekou Morava. Išlo o prelet ponad železnú oponu v ručne skonštruovanom rogale.
Čech Ivo Žďársky si vybral 3. augusta 1984 obec Lozorno na Záhorí. Na jej okraji si pod rúškom rannej tmy poskladal ručne vyrobené rogalo s motorovým pohonom. Krátko po 03:00 hodine vyštartoval a nerušene sa mu podarilo preletieť “popod” dosah signálov armádnych radarov a ponad prísne stráženú železnú oponu pozdĺž rieky Moravy.
Asi si viete predstaviť, aký rozruch medzi personálom medzinárodného letiska Viedeň spôsobilo jeho pristátie vedľa obrovských dopravných lietadiel. Ešte väčší rozruch zavládol vo vedení vtedajšej Komunistickej strany Československa. Správa o jeho úspešnom úteku sa totiž rýchlo rozkríkla po celej krajine, schovanej vtedy ešte za masívnym ostnatým plotom.
Ešte teraz, aj po tých rokoch ma nevdojak mykne, keď prakticky bez bariéry prechádzame hranice s Rakúskom. Miesto, ktoré bolo pre bežného človeka pred rokom 1989 nedostupné. Na Viedeň sme pri dobrom počasí pozerali z televíznej veže Kamzík. Ale aj po 89-tom sme tam strávili hodiny čakaním na pasovú a colnú kontrolu. Dnes berieme účasť v Schengene ako samozrejmosť.
Dnešok však nechcem brať ako samozrejmosť. Tak ako nechcem, aby sa čokoľvek z tej hroznej minulosti v akejkoľvek podobe zopakovalo.
Toľko o cene našej dnešnej slobody, na ktorú je dobré si spomenúť nielen 17. novembra.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
