Prírodné vedy potrebujú dialóg s prirodzeným zákonom, ukazuje film Oppenheimer

Režisér Christopher Nolan to opäť dokázal – Oppenheimer, jeho tohtoročný blockbuster, sa napriek na prvý pohľad nelákavému námetu stal komerčným hitom a jednou z najdiskutovanejších pop kultúrnych udalostí tohto leta.

V porovnaní napríklad s úspechom filmu Barbie je to naozaj prekvapivé. Oppenheimer nie je jedným z ďalších pokračovaní či prerábok známych filmových hitov, ani nejde o filmové oživenie známej značky (o čo ide napríklad v prípade úspechu už spomínaného druhého letného filmového hitu).

Práve naopak – ide o ťažkú trojhodinovú životopisnú drámu, zaoberajúcu sa životným príbehom J. Roberta Oppenheimera, amerického teoretického fyzika, ktorý sa preslávil ako riaditeľ projektu Manhattan, v rámci ktorého bola vyvinutá prvá jadrová zbraň.

Nolan však prišiel na to, ako širokému publiku predať aj takýto príbeh. Pre fanúšikov už preslávenej Nolanovej schopnosti prevracať zaužívané schémy chronológie filmových scenárov je čírou radosťou sledovať sofistikovane napísaný film, ktorý strieda čiernobiele, historicky objektívne pasáže s farebnými, subjektívnymi. A ľudí, ktorí sa s Nolanovým talentom ešte nestihli zoznámiť, k filmu pritiahnu známe herecké mená – Cillian Murphy, Florence Pughová, Robert Downey Jr., Matt Damon a ďalší.

Fyzik Oppenheimer nebol dokonalý

V troch hodinách scenár filmu otvorí množstvo tém, ktoré sa týkajú viacerých oblastí – divák dostane trochu fyziky, dejín, politiky, ale aj morálnej filozofie. Inak to pri filme o Oppenheimerovi, ktorého Nolan považuje za „najdôležitejšieho muža v dejinách“, pretože „ak sa naplnia [Nolanove] najhoršie obavy, stane sa mužom, ktorý zničí svet“, zrejme ani nemohlo byť.

Väčšinu filmu sledujeme, ako sa Oppenheimer, už od mladosti obklopený nadšenými komunistami, snaží po druhej svetovej vojne neprísť o bezpečnostnú previerku. Je možno trochu škoda, že sa film tematike sovietskej špionáže nevenoval trochu viac ako prostredníctvom dvoch postáv.

V takom prípade by diváci možno lepšie pochopili (oprávnenú) motiváciu amerických úradov byť veľmi opatrnými pri spolupráci s vedcom, ktorý mal množstvo ľavicových konexií (viac si čitatelia môžu prečítať napríklad v texte Lukáša Obšitníka alebo vypočuť v podcaste amerického konzervatívca Bena Shapira).

Cieľom tohto textu je zamerať sa na iný ako politický rozmer filmu – ten morálny.

Môžeme, no mali by sme?

Hneď po tom, ako sa Oppenheimer v roku 1939 dozvie o úspešnom rozbití atómu v nacistickom Nemecku, napadne mu to, čo asi každému vtedajšiemu fyzikovi – myšlienka na nový druh bomby.

Druhá tretina filmu sa venuje práve vývoju tejto bomby v rámci tajného projektu Manhattan, ktorého hlavná fáza prebiehala uprostred púšte v americkom štáte Nové Mexiko. Spoločne s vedcami fascinovane sledujeme prvý test atómovej bomby v dejinách (test Trinity, ktorý prebehol 16. júla 1945) a potom to, ako bomby zlovestne odchádzajú na armádnych vozidlách preč z novomexického Los Alamos.

Zvyšok príbehu je v učebniciach dejepisu – Američania v auguste roku 1945 zhodili dve atómové bomby na japonské mestá Hirošimu a Nagasaki, na čo Japonci zareagovali kapituláciou. Druhá svetová vojna sa skončila.

Americkí vedci teda úspešne demonštrovali, že takáto ničivá zbraň môže byť vytvorená a použitá. Oppenheimera však po bombardovaní začne trápiť iná otázka – mala byť vytvorená a použitá? Pri stretnutí s nepochybne zjednodušenou verziou prezidenta Harryho Trumana Oppenheimer prizná, že na svojich rukách cíti krv.

Truman mu podá vreckovku a vysloví známe konzekvencialistické ospravedlnenie, podľa ktorého bolo bombardovanie správne, pretože zachránilo životy amerických vojakov, ktorí boli pripravení v prípade pokračovania vojny zaútočiť priamo na japonskú pevninu.

Ľuďom, ktorí uznávajú prirodzený zákon, však takéto vysvetlenie nemôže stačiť, keďže dobré zámery nemôžu byť ospravedlnením činov, ktoré sú samy osebe nemorálne. Otázke morálnosti bombardovania Japonska sa rozsiahlejšie venuje napríklad katolícky teológ, filozof a apologéta Trent Horn.

Podľa Horna je niekedy prijateľné, ak pri legitímnych vojenských akciách zomrú civilisti, no musí ísť o tzv. „vedľajšie straty“ (collateral damage). Inými slovami, ak by sme sa ako útočiaca strana dozvedeli o tom, že civilisti prežili našu akciu (napríklad bombardovanie oblasti bohatej na muničné sklady), malo by nás to potešiť. Smrť civilistov by nikdy nemala byť cieľom akcie, maximálne vedľajším dôsledkom.

To však rozhodne neplatí o americkom bombardovaní Japonska, keď bomby dopadli do centier miest, čiže ďaleko od akýchkoľvek vojensky relevantných oblastí. Smrť 129 000 až 226 000 ľudí bola presne tým, čo chceli Američania bombardovaním dosiahnuť – a to preto, aby sa šokovaní Japonci okamžite vzdali. Podľa niektorých definícií môžeme v takomto prípade hovoriť o terorizme.

Ako prírodné vedy potrebujú filozofiu

Film Oppenheimer nemoralizuje a vyriešenie morálnych dilem necháva z veľkej časti na divákovi. Implicitne však otvára viacero hlbokých filozofických tém vrátane úlohy vedcov v modernej spoločnosti.

Príbehy o génioch sú populárnym žánrom – spomeňme si napríklad na hity ako Kód Enigmy, Čistá duša či Teória všetkého. Niektorí fyzici ako Richard Feynman počas svojho života zažívali status celebrity porovnateľný s rockovými hviezdami a vedcov zvykneme počúvať aj vtedy, keď hovoria o veciach, ktoré stoja mimo oblasti ich výskumu.

Každá historická epocha mala určitú vrstvu ľudí, na ktorú sa ostatní pozerali ako na archetyp „múdreho starca“ – v staroveku išlo o filozofov, v stredoveku o cirkevné autority a je zrejmé, že v súčasnosti tento post zastávajú zástupcovia prírodovedných odborov – fyzici, matematici, biológovia a v súčasnosti čoraz naliehavejšie aj informatici.

Oppenheimer však vedcov nevykresľuje ako dokonalých – samotný Oppenheimer je neverný a naivný, Albert Einstein nedokáže prijať posun fyziky, Edward Teller prevracia kabáty a počujeme aj o vedcoch, ktorí spolupracujú s nacistami alebo komunistami.

Už len z toho, čo je viditeľné vo filme, prirodzene vyplýva, že veda nie je neomylným arbitrom morálnosti svojej vlastnej činnosti. Z dvojice otázok „Dokážeme to?“ a „Mali by sme to?“ totiž odpovedá iba na tú prvú. S odpoveďou na tú druhú jej musí pomôcť filozofia a teológia, majúc na zreteli prirodzený zákon.

Tento záver je vysoko aktuálny nielen kvôli otázkam vojnovej etiky, ale aj kvôli súčasnému vývoju umelej inteligencie, ktorý dosahuje závratnú rýchlosť. Vidíme, že isté veci veda dokáže, no mala by v nich pokračovať? To už je otázka pre filozofiu.

Oppenheimer sa tak stáva filmom, ktorý na množstvo otázok priamo neodpovie, no divákovi poskytne materiál na premýšľanie o dôležitých otázkach pozemskej existencie – o úlohe vedy a filozofie v súčasnej spoločnosti.

Je to dobrý film. A ak diváci po jeho pozretí iniciujú medzi sebou vášnivú intelektuálnu polemiku, stáva sa ešte lepším.