Pustovňa Galamba po požiari potrebuje pomoc. Stavali ju Rómovia z okolia.

Stopa, ktorá sa nedá vymazať

Pamätám si, ako som prvý raz pred piatimi rokmi išla do pustovne. Môj staručký Citroën po ockovi sa vliekol na úzkej ceste smer Lučenec sotva šesťdesiatkou cez všetky jamy a výmole. Kolóny nedovolili predbehnúť sa, až si človek nadával, že nešiel predsa len vlakom.

Vďaka tomu som na Galambu odbočila až večer a v hustej tme som napriek upozorneniu brata Filipa a Lucie, správkyne pustovne, smerovku k domčeku minula. Otočiť sa nebolo kde, stará blatistá cesta ťahala len dopredu.

Musela som zájsť až do Čakanoviec, no za prvou zákrutou som mala tú česť zistiť, do akej ľudskej biedy vchádzam. Z obhorenej pneumatiky sa ešte dymilo, vedľa nej trčali rebrá niečoho, čo za živa mohlo behať po lese ako jeleň. Priekopy boli vystlané odpadkami všetkého druhu.

Do dediny som vchádzala dlhou zónou rómskej osady so všetkým, čo tisne srdce ľútosťou aj obavou. Paradoxne práve títo ľudia stáli za vybudovaním pustovne a chránili ju ako oko v hlave.

Pustovňa Galamba sa tak stala v prvom rade znamením bratstva, prijatia, ľudskej dôstojnosti pre každého. Rovnako, aj podľa fotiek v kronike, zbúrala mýtus o neochote Rómov pracovať. Nebolo treba ani farebné fotky, aby bolo vidieť tmavú pokožku rúk stavbárov.

Galamba sa stala miestom navracania ľudskej dôstojnosti a prijatia tak pre Rómov, ako aj pre bielych.

Brat Filip, ktorý v čase pôsobenia vo františkánskom kláštore vo Fiľakove projekt pustovne rozbehol, by mohol dávať školenia úradníkom nejedného ministerstva. Vo vláde už totiž roky varia z vody projekty na začlenenie Rómov a ich uplatnenie na pracovnom trhu.

Galamba je jasným príkladom toho, ako sa dá vybudovať niečo spoločnými rukami – tými tmavými od mozoľov zo stavby, tými svetlými z majority vďaka financiám, darom a zariadeniu, ktoré v pustovni bolo.

Apropo: aj ja som čakala v pustovni holé steny, jednoduchosť a úplne ma šokovalo, že v maličkej kuchyni bola okrem na mieru robenej krásnej linky aj high tech varná doska, akú nemám doma ani ja.

Brat Filip mi na tú skrytú výčitku s úsmevom povedal: „Ak veci nevlastnia nás a slúžia všetkým, je úplne v poriadku ich tu mať.“ To bola prvá lekcia z pustovne, ktorú nosím odvtedy v sebe ako zákon.

Ticho a blízkosť

Pustovňa núkala dva úzkoprofilové dary – ticho naokolo a v sebe, ako aj blízkosť k sebe, k iným a k Bohu. Nebol priestor uniknúť, mobilný signál tam jednoducho nefungoval, a tak bolo možné iba s ťažkosťou kdesi na kraji pozemku poslať správu domov, že žijem a som v poriadku.

A nebolo ani kam uniknúť – kúsok nad pustovňou boli síce dva (bežné) domy, ale ľudí tam vidieť nebolo. Spoločnosť mi robili len pasúci sa kôň a psy, ktoré sa viac tešili z prítomnosti človeka, ako by ho mali zaháňať.

Ráno som cez okná pustovne videla všetko – od behajúcich srniek, vychádzajúceho slnka až po ligotanie sa kvapiek rosy na ramene typickej studne v puste. Ponožky som mala od bodliakov a vnútro plné mlčania.

Ostať v stíšení bola jediná voľba vonku aj dnu, iba pri pohľade na sochu Antona Paduánskeho v maličkej kaplnke na poschodí pustovne si človek nepripadal až tak veľmi opustený.

Nečudo, že formulár na prihlasovanie na pobyt do pustovne bol vybookovaný na dlho dopredu a len v mimoriadnych prípadoch, ak niekto vypadol, sa dalo s Luciou dohodnúť na pobyte.

Platilo sa dobrovoľne, no v pustovni nikdy nič nechýbalo. Hry, základné potraviny, drogéria, drevo, nápady na výlety, knihy na čítanie… Rodiny aj jednotlivci, františkánski mladí aj preťažení manažéri tu nachádzali azyl – a sami seba.

Vrátiť Galambe život v projekte 2.0

Dnes ráno v práci ma zastihla správa, ktorej som nevedela uveriť – písala mi dcéra, že pustovňa vyhorela. Telefonát s Luciou to len potvrdil.

Pustovňu ešte popoludní po odchode návštevníčky sama skontrolovala a vypla podlahovku. Ani okolo ôsmej pri obhliadke obyvateľov samoty nad pustovňou sa žiadne nebezpečenstvo nejavilo, v noci však Galamba začala horieť.

Brat Filip sa spolu s Luciou dívali na zásah požiarnikov z kaplnky Sedembolestnej na druhej strane potôčika, len pár desiatok metrov od dymiacej stavby. Na kolenách sa pýtali, čo im Pán teraz týmto chce povedať…

Po noci v plameňoch je pustovňa v hroznom stave: strecha má dieru, interiér je obhorený. Nejaké veci, vrátane sochy svätého Antona, hoci očmudenej a tmavej, sa zachránili. No miesto, kde človek nájde seba a svoju ľudskosť, teraz nie je k dispozícii a stále nám ho treba.

Preto, podobne ako vtedy, keď sa príbeh pustovne začal, sa znovu potrebujeme naučiť stáť vedľa seba ako ľudia. Bez ohľadu na farbu pleti, stav peňaženky, spoločenský status, pohľad na vojnu na Ukrajine, očkovanie a iné témy. Možno práve v tomto čudnom čase – keď nás toho rozdeľuje veľa od politiky po statusy na sociálnych sieťach.

Pustovňa nás volá znovu sa stať bratmi. Ak sa nimi cítite, či chcete stať a máte priestor priložiť financie aj ruky k pomoci, urobte to.
IBAN účet na podporu: SK44 1100 0000 0029 4446 5170