Radosť z lásky: Čo nám dáva silu nevzdať sa?

Mať pred očami inšpiratívne príbehy

Vždy to tak fungovalo: múdre reči o vernosti či o nekonečnej láske nezaberali – vždy bolo a je lepšie príklad naživo vidieť, chytiť, precítiť, zažiť. Práve preto je „Biblia plná rodín, generácií, príbehov o láske aj o rodinných krízach“ (Amoris laetitia 8, porov. Gn 4). Cez silné príbehy lásky Jakuba a Ráchel, Mojžiša a Sáry, Rút a Bóza či rovno v manželstve Zachariáša a Alžbety stále cítiť povzbudzovanie Boha vytrvať, hoci sa niektoré okolnosti skomplikujú a vyzerajú ľudsky neriešiteľné. Ak sa riadky Písma končia svadbou Nevesty a Baránka (porov. Zjv 21, 2, 9), je jasné, že Boh má manželstvo vysoko vo svojich prioritách.

Navyše nám do očí uprostred ťažkých dejových línii izraelského národa v Starom zákone vstupuje ako červená niť Veľpieseň s takou náložou nehy (a áno, aj erotiky), až niektorým zvykne pri jej čítaní zabehnúť. A ešte nám text hebrejskej svadobnej liturgie, tak často prenášaný do svadobných obradov Cirkvi, pripomína: „Blažený každý, čo sa bojí Pána a kráča po jeho cestách. Budeš jesť z práce svojich rúk, budeš šťastný a budeš sa mať dobre. Tvoja manželka je ako plodonosný vinič vnútri tvojho domu. Tvoji synovia sú ako mládniky olivy okolo tvojho stola. Veru, tak bude požehnaný muž, ktorý sa bojí Pána“ (porov. Ž 128).

Ak sledujeme tieto biblické vzory manželstiev, musíme mať jasno v odvahe milovať za každých okolností tak ako manželia Predáčovci: „Napríklad Zachariáš a Alžbeta: vnímame ich vzťah, vytrvalosť v láske… Museli sa milovať nielen v mladosti, ale aj vo vysokom veku (a aj v zmysle telesnej intimity, keďže počali Jána). Alebo podnikatelia Ľudovít a Zélia Martinovci. Je inšpirujúce, ako zvládali náročnosť doby, podnikali a slúžili iným tým, že im dávali prácu. Povzbudilo nás, keď sme čítali životný príbeh Chiary Corbella Petrillo a jej manžela Enrica. Ale podľa nás je koučom manželského života svätý Pavol z Tarzu.“

Vzory manželstva zo súčasnosti

Nie je omylom, ale priamo odvážnym zámerom posledných pápežov povyšovať na oltár manželov, ktorí žili svoju manželskú lásku realisticky, a predsa s pohľadom pevne upretým na ideál. Ich cestu dozrievania k svätosti nie je možné spochybniť. Stávajú sa tým po storočiach svätorečení rehoľníkov, kňazov a pustovníkov hmatateľným dôkazom, že manželstvo je naozaj rovnakou cestou svätosti, ako aj iné formy zasvätenia sa.

Navyše ide o príbehy a životy ľudí na dosah rokov a nie tisícročí, sú nám blízki spôsobom života. Ich opätovné denné rozhodnutia žiť v trojuholníku Boh – manžel – ja sú priam nákazlivé. Už len preto, že nik z nich nebol dokonalý, prekonávali ťažkosti zdravia, strát detí či náročnosti doby. Presne tak to vidí aj Bernadeta: „U mňa sú momentálne vzorom manželstva rodičia svätej Terezky z Lisieux. Čítam knihu Svätosť v rodinách sveta, a teda mám sa čo učiť vo všetkých smeroch. Túžim byť milšia k manželovi a deťom a plná radosti, vnášať pokoj a svetlo do rodiny.“

Manželia sa teda po storočiach svätorečení rehoľníkov, kňazov a pustovníkov stávajú hmatateľným dôkazom, že manželstvo je naozaj rovnakou cestou svätosti, ako aj iné formy zasvätenia sa.

Výber je však aj tu obrovský a niet sa čo čudovať, že si Monika vybrala ako vzor do svojho náročného manželstva svoju patrónku. „Fascinuje ma jej vytrvalosť, modlitba, materinská láska, ktorú čerpala z pravej lásky – od Boha –, viera, pokora.“ Pre mnohých je takým vzorom Panna Mária a svätý Jozef, no iní môžu oponovať, že ich manželstvo mohlo byť ľahko dokonalé, keď Mária bola bez hriechu a Jozef muž spravodlivý – kým my sme stále slabí a padajúci.

Obzerať sa okolo seba

Niekedy netreba po príklady chodiť ďaleko: stačí mať otvorené oči a vnímať ľudí z farnosti, komunity, práce, od susedov či známych. Katka našla vzory na Manželských stretnutiach, bolo ich niekoľko. Podľa nej všetky manželské páry, ktorým nie je ich vzťah ľahostajný, jej boli vzácne, niečím krásne, urputne bojujúce a nevzdávajúce sa.

Veronika, ktorá ešte s manželom počíta roky do prvej desiatky manželstva, nedá dopustiť na ľudí okolo seba: „Vzorom v manželstve sú mi všetky páry, ktoré žiaria a ľúbia sa aj po mnohých rokoch. Je to moja priateľka, ktorá je mi vzorom v tom, ako byť ženou a manželkou podľa Božieho slova. Keď si spomeniem na konkrétny pár, ktorý mi bol nevysvetliteľným vzorom, sú to manželia, ktorí dlhé roky nemôžu mať vlastné deti, prežili viacero potratov. Keď sme si stratou bábätka prešli aj v našom manželstve, pochopila som, že ich svätá radosť a žiara je skúšaná ohňom a o to silnejšia a jasnejšie žiariaca.“

Eva sa môže dĺžkou manželstva počítať medzi skúsených „harcovníkov“. Inšpiráciu ako žiť manželstvo si odniesla z detského ihriska: „Veľmi na mňa zapôsobili manželia Mičkovci. Slúžili už ako dôchodcovia na našom detskom ihrisku ako dozor. Správali sa neuveriteľne láskavo k sebe navzájom, ale aj k deťom a ku všetkým. Nikto im nepovedal inak ako babka a dedko. Ujo si vedel urobiť poriadok aj s výrastkami, čo tam robievali zle.

Aj potom, keď prestali s touto prácou, sme si písali a bola som ich párkrát navštíviť. Pôsobila na mňa ich láskavosť, vzájomná úcta, ochota (po)slúžiť, prijať toho druhého takého, aký je, aj s pribúdajúcimi chorobami a zdravotnými či psychickými obmedzeniami. Čo sa od nich túžim naučiť? Vytrvalosť, vernosť (v myšlienkach, citoch, slovách…) až do konca. A vzájomnú starostlivosť.“

Najlepšie je, ak si tento vzor manželstva odnesú mladí pred sobášom, ako to bolo v prípade Veroniky: „Máme známych, s ktorými sme sa stretli v Bratislave v UPC na svätých omšiach. Rastík im vtedy pomáhal s jednou oslavou a niekedy potom sme spolu začali chodiť. Keďže sa chceli Rastíkovi poďakovať, pozvali ho k sebe a mňa ako jeho priateľku tiež. Sú to úžasní ľudia, láskaví, dobrí, ktorí žijú svoj život naplno. Sú veľmi otvorení, výborní hostitelia.

V tom čase som bola mladá a veľa šťastných manželstiev som, žiaľ, v rodine a okolí nemala. Oni dvaja mi pripadali ako svetlo v mojej pochybnosti, či je manželstvo ozaj ešte dobrý nápad. Bola medzi nimi stále iskra, ale neboli presladení. Vedeli sa (slušne) pohádať aj udobriť za päť minút, krásne sa dopĺňali a zahrnuli nás všetkou starostlivosťou, akou v tej chvíli mohli. Veľmi nás to povzbudilo a dodalo nádej, stali sa nám vzorom. Sme v kontakte, aj keď sa vidíme menej. Oni boli prvou voľbou vzoru pre nás.“

Zaručený recept: Vidieť vzory doma

Hoci to nie je samozrejmosťou, najviac pedagogické a výchovné je vidieť vzory dobrého manželstva doma u svojich rodičov či starých rodičov. Tí sú prirodzenou školou, kde môžu deti každý deň vidieť ich prijímanie sa a zrejúci vzťah. Ak toto vidí dieťa dobrých dvadsať rokov, je to viac ako všetky príručky, kázne a prednášky.

Alžbeta patrí už medzi seniorov, no nemôže zabudnúť na obraz manželstva svojich starých rodičov: „Pre mňa boli a sú vzorom muž a žena, ktorí sa v kresťanskom manželskom sľube vydržať spolu v dobrom i zlom nezlomili. Takí boli Silvester a Júlia, moji starí rodičia. Spolu oslávili zlatú, diamantovú a takmer aj platinovú (briliantovú) svadbu, ale dedko pár mesiacov predtým zomrel na zápal pľúc. Mal 92 rokov. Ako 26-ročný prišiel o ľavú ruku a oko, teda dôsledkom toho aj o kováčsku živnosť, ale s babkou to nevzdali, naopak, táto Božia skúška len upevnila ich manželský zväzok.“

V tom čase som bola mladá a veľa šťastných manželstiev som, žiaľ, v rodine a okolí nemala. Oni dvaja mi pripadali ako svetlo v mojej pochybnosti, či je manželstvo ozaj ešte dobrý nápad.

Zuzana nasávala prax manželstva doma: „Aj napriek rôznym problémom sú moji rodičia v jednote a úcte k sebe dodnes.“ Rovnako to vníma aj Juraj, hoci je slobodný: „Veľkým vzorom sú mi moji rodičia, manželmi sú vyše štyridsať rokov. Vytrvali pri sebe v ťažkých chvíľach. A hoci mnohí sa im smejú, ako ich povahy mohli pri sebe vydržať – otec je cholerik, mama vie rypnúť, takže často sa pochytia kvôli hlúpostiam –, ale aj tak z nich žiari veľká láska v rozhodnutí byť tu pre toho druhého.“

Doma videla príklad lásky aj pani Eva: „Za seba môžem bez rozmýšľania povedať, že to boli a sú moji rodičia. Prijali a vychovali deti bez detských prídavkov v tých časoch, ja som bola posledná – siedma. Otec ako živnostník, kováčsky majster a umelecký zámočník vyučoval učňov a tovarišov, väčšinou siroty. Bývali a stravovali sa u nás, mama to všetko zvládala.

Po vojne však komunisti otcovi znárodnili šmiknu, zobrali polia, ktoré nás živili, aj ich úspory na starobu. Otec dostal infarkt, bola som polosirotou. V tých ťažkých časoch si nepamätám, že by sa hádali, problémy riešili s veľkou trpezlivosťou a vierou v Boha. Ešte po rokoch mame písavali bývalí učni na sviatky, aj ju navštevovali.“

Gabika oceňuje ako vzor manželstvo otcovej sestry – vidí na nich, ako sa ľúbia, spolu pomáhajú druhým, aj v ťažkostiach a chorobách vedia sršať humorom. Tiež obdivuje manželstvo brata svojho krstného otca – hoci nemali deti, vždy sa k sebe správali s úctou, pozornosťou a láskou.

Lacko a Mária nezabúdajú na to, akým vzorom im v ich počiatkoch manželstva boli Lackovi rodičia – predovšetkým ich jednoduchý, ale dôsledný spôsob života v zhode s vierou, ktorá zasahovala do všetkých oblastí v ich manželskom a rodinnom živote.

Rovnako silný zážitok krásneho manželstva starkých má aj Erika: „Mojím príkladom manželstva boli moji starí rodičia z maminej strany. Hoci starký nežil dlho, preto som ho nemala možnosť poznať osobne, dokonca ani moja mama, zomrel ešte pred jej narodením a starká tak ostala s dvomi deťmi sama. Už nikdy sa nevydala. Veľmi rada a veľmi často som však starkú znova a znova počúvala, ako sa zoznámili, ako medzi nimi prebehla iskra, chodili spolu na roboty do Rakúska…

Starká rozprávala veľmi živo, každú situáciu ich života vykreslila veľmi detailne, aby na nič dôležité nezabudla. A ja som ju počúvala rada, aj som sa veľa pýtala. Dozvedela som sa, aký bol starký správny, pracovitý a veľmi dobrý muž, manžel, otec. Ako žil svoju vieru a hoci v tej dobe ešte duchovné cvičenia neboli takými častými ako dnes a už vôbec nie pre ženatých mužov, starký na duchovnú obnovu rád išiel.

Dívať sa okolo seba sa teda oplatí – je to bezplatný pozitívny doping, ktorý nám dodáva silu a chuť pokračovať v budovaní toho nášho manželstva. Kde máte ten svoj?