Rok v bytovke s Rómami bol najťažší v mojom živote

Rómom sa začal venovať ako prvý saleziánsky kňaz už v 90- tych rokoch. Za ten čas rozbehol komunitné centrum na sídlisku Poštárka v Bardejove, pôsobil v osade Angi mlyn v Michalovciach a na košickom Luníku IX, kde spolu s Rómami aj žil. Aby sa Rómom čo najviac priblížil a pochopil ich mentalitu, strávil mesiac kočovaním po osadách v Taliansku.

V rozhovore so saleziánskym kňazom Petrom Bešenyeiom sa okrem iného dozviete:

• Ako si spomína na kočovanie po talianskych osadách
• Aký je jeho názor na inkluzívne vzdelávanie
• Čím ho práca s Rómami obohatila
• V čom vníma, že sa spoločnosť posunula v postoji k Rómom

Ako vyzerali začiatky vášho pôsobenia v rómskej osade?

Rozbiehalo sa to veľmi pomaly, doslova na zelenej lúke. Zo začiatku som sa stretával najmä s deťmi, vďaka čomu som si postupne nachádzal cestu aj k ich rodičom. Rómske deti sú milionármi, pokiaľ ide o čas. Nechodia na žiadne krúžky, nemajú voľnočasové aktivity.

Všetko, čo som im ponúkol, bolo pre nich zaujímavé. Hrali sme sa spolu, učili, modlili a postupne sa to nabaľovalo. Spočiatku som nevedel, či to bude vôbec fungovať. Nevidel som koniec cesty, iba jej začiatok.

Prečo ste sa pustili na misijné pole práce s rómskou komunitou?

V 90. rokoch ma predstavený poslal do Bardejova, kde bola silná rómska komunita. Hľadali niekoho, kto by bol ochotný venovať sa chlapčenskej mládeži. Tým, že som bol v komunite najmladší, vybrali mňa. Nebola za tým teda túžba srdca, skôr poslušnosť predstavenému.

Čo vám pomáhalo vytrvať na tejto ceste?

To, že som začal Rómov spoznávať. Už nešlo len o nejakú anonymnú masu, ale o konkrétnych ľudí, konkrétne mená, konkrétne životné príbehy. Tým, že som ich spoznal, som si ich postupne obľúbil a vybudoval si s nimi vzťah.

To, čo vidíte na sídlisku Poštárka v Bardejove, nevidíte nikde inde na Slovensku.

Ako vnímate atmosféru medzi Rómami a Slovákmi na miestach, kde pôsobíte? Dokážu sa aj vďaka vášmu pôsobeniu viac navzájom prijímať?

Na sídlisku Poštárka v Bardejove je to jednoduchšie. Do kostola, ktorý je na kraji osady, chodí už viac Slovákov ako Rómov. Už si na to zvykli a radi tam chodia. Dokonca už dokážu oželieť aj tie iné pachy, hluk, iné spôsoby správania.

Tých tridsať rokov evanjelizácie už prináša svoje ovocie. To, čo vidíte na Poštárke, nevidíte nikde inde na Slovensku, aby Slovák stál na omši vedľa Róma a podal si s ním ruku na znak pokoja.

Už si nie sú navzájom cudzí a nežijú v anonymite. Keď sa niečo udeje, vedia presne, o koho ide. Úspech pastorácie je v tom, že sa stráca anonymita.

Kde sú Rómovia izolovaní, ako napríklad na Luníku, tam najviac upadajú. Najlepšie sa im darí tam, kde sú v kontakte s majoritou. Anonymita má navyše priamy dosah na kriminalitu, pretože kto je anonymný, má dojem, že je nepotrestateľný.

Ten, kto daruje, by si mal uvedomiť, že obdarovaný nie je smetný kôš.

Prirodzene si dáva oveľa väčší pozor ten, kto vie, že už nie je členom anonymnej masy, ale že ho poznajú po mene. A nielen jeho, ale aj jeho rodičov, učiteľov či susedov.

Minulý týždeň ste si prebrali Cenu svätej Matky Terezy z Kalkaty. Ktorý odkaz Matky Terezy považujete za najsilnejší pre svoj život?

To, aby sme si z chudobných ľudí nerobili kontajner. Veľakrát na Luníku IX zažívam, že ľudia, ktorí nám chceli niečo dať, sa v skutočnosti nechceli ničoho zriecť.

Chceli sa len zbaviť nepotrebných vecí, ktoré im stáli na povale alebo v garáži. To nie je dar. Dar musí byť z lásky a musí aj darcu niečo stáť.

Napríklad nám priniesli bicykel bez pedálov, kolieskové korčule bez koliesok alebo klavír s chýbajúcimi klávesmi. Naša predstava charity je niekedy úplne zvrátená. Ten, kto daruje, by si mal uvedomiť, že obdarovaný nie je smetný kôš. Zaslúži si úctu.

V Brezne boli sestry, ktoré s nimi žili aj pracovali, no po pár rokoch vyhoreli.

Smutné je, že s takýmto postojom voči Rómom sa stretávam aj u ľudí, ktorí prichádzajú pravidelne do kostola. Akoby im chýbala citlivosť na službu chudobným. Ešte máme pred sebou dlhú cestu. Nielen v spoločnosti, ale aj v cirkvi.

Hovorí sa, že ak chce človek priniesť do rómskej komunity skutočnú zmenu, musí s Rómami žiť. Potvrdzuje to aj vaša skúsenosť?

Naše saleziánske dielo na Luníku je priamo v srdci osady. Rok som si vyskúšal žiť s nimi priamo v bytovke a bol to najťažší rok môjho života. Flámovali do noci a ja som mal ísť ráno do školy učiť náboženstvo a ešte byť na nich milý.

Nemal som na to energiu, bol som permanentne nevyspatý. Ďalšou vecou boli šváby, smrad, chýbajúce kúrenie, elektrina, voda. Vydržal som to, ale z dlhodobého hľadiska by som to neodporúčal.

Žiť medzi nimi a robiť pastoráciu je mimoriadne náročné. V Brezne boli sestry, ktoré s nimi žili aj pracovali, no po niekoľkých rokoch vyhoreli. Rómovia totiž v sebe nemajú akúsi hranicu a prídu aj o polnoci. Nezaujíma ich, že ráno vstávate do práce.

Nebolo pre vás ťažké zachovať si postoj trpezlivosti a vytrvalosti, a pritom veriť, že hoci nevidíte výsledok, vaša snaha má zmysel?

V prvom rade som tomu musel uveriť ja, hoci som nevidel výsledky. Len tak som dokázal sám seba presvedčiť, že to má zmysel. Okolie mi totiž stále hovorilo, že to zmysel nemá.

To, čo som sa od dona Maria naučil a z čoho som čerpal celý život, bola úcta k Rómom.

Všetci ma poučovali a odrádzali ma, že sa to neoplatí a že všetka moja snaha je aj tak márna. Veril som, že sa oplatí pokračovať aspoň kvôli tým, ktorí chcú. Keď pracujete s Rómami, musí sa spojiť ruka, ktorá im chce pomôcť, s ich ochotou priložiť ruku k dielu.

Počas spoznávania rómskej kultúry a spôsobu života ste mesiac strávili kočovaním po osadách v Taliansku. Môžete nám to priblížiť?

Táto skúsenosť bola asi tým najväčším bohatstvom, ktoré som načerpal. Kočoval som spolu so saleziánskym kňazom Mariom Riboldim, ktorý sa vyše 50 rokov venoval Rómom a ovládal deväť rómskych dialektov.

Žili sme v maringotke a chodili po rôznych oblastiach, kde Rómovia žijú. To, čo som sa od dona Maria naučil a z čoho som čerpal celý život, bola úcta k Rómom. Na Slovensku som ju v 90. rokoch nevnímal. Vtedy sme Rómami dosť pohŕdali.

U dona Maria som videl obrovskú úctu k všetkým – od detí až po starých ľudí, a to bez ohľadu na to, či boli zanedbaní alebo špinaví. A dokonca aj bez ohľadu na ich vierovyznanie. Primárnou snahou dona Maria nebolo konvertovať ich na katolícku vieru.

Oslobodili ma od pridržiavania sa svojich plánov a štruktúr. Stal som sa spontánnejším.

Uvedomil som si, že bezpodmienečná úcta je kľúčom k srdcu človeka. Snažil som sa osvojiť si to aj po príchode na Slovensko. Myslím, že práve to mi pomohlo pri Rómoch vydržať. Za každých okolností som sa snažil zachovať si k nim úctu. Aj vtedy, keď mi ju oni neprejavovali.

Čím vás práca s Rómami obohatila?

Získal som viac slobody. My si radi všetko plánujeme a všetko chceme držať pevne vo svojich rukách. Pri práci s Rómami som však pochopil, že to nie je to najdôležitejšie. Oslobodili ma od úzkostlivého pridržiavania sa svojich plánov a štruktúr. Stal som sa spontánnejším.

Ako Rómovia vnímajú Boha?

Nemusím im ho dokazovať ani vysvetľovať, Rómovia jednoducho vedia, že Boh je. Ich poznanie je však veľmi nebiblické. Boha vnímajú skôr cez emócie.

Cítia ho, ale nemajú túžbu komunikovať s ním každý deň. Keď prídu nejaké krízové situácie, tak sa k nemu utiekajú, no akoby ho nepotrebovali v bežnom živote.

Platí, že najsilnejším svedectvom pre nich je, keď sa k nim prihovorí nejaký Róm?

V diecéze máme päť rómskych kňazov, no ani jeden nie je ochotný ísť späť medzi nich. Ja by som bol šťastný, keby boli ochotní prebrať po mne štafetu a uvedomovali si zodpovednosť za svoje etnikum.

Všetky tie múdrosti o integrácií rómskych detí, mi prídu trošku odtrhnuté od reality.

Skôr sa mi zdá, že sú radi, že sa z tej komunity vymanili a nechcú sa tam vrátiť. Cítia, že je to náročné a radšej idú ľahšou cestou. V očiach Slovákov navyše aj niečo znamenajú.

Na Slovensku sa stále hľadá spôsob, ako Rómov viac integrovať do spoločnosti. Aktuálne sa veľa hovorí o potrebe inkluzívnych škôl. Ideme na to dobre?

Záleží, či to riešia úradníci z Bratislavy alebo učitelia, ktorí s Rómami reálne žijú. Ak to riešia ľudia z Bratislavy, vidia to ružovo.

Uvediem príklad. Jedna nemenovaná pani riaditeľka pri istej príležitosti ospevovala rómsku školu, ktorú vedie. No keď som sa jej opýtal, či tam chodí aj jej syn, odpoveď bola negatívna.

Všetky tie múdrosti o tom, že by sme mali rómske deti integrovať, mi teda prídu trošku odtrhnuté od reality. V prvom rade musia byť rómske aj slovenské deti na integráciu pripravené. A to nie je také jednoduché.

Nemali by sme sa snažiť slovenským školám za každú cenu znižovať latku kvôli rómskym deťom. Skôr by sme mali potiahnuť rómske deti, ktoré sú pripravené na integráciu. Toto je cesta.

Ja som určite za integráciu, ale musia na to byť pripravené obe strany.

Dieťa, ktoré túži po vzdelaní, sa integruje bez problémov. Ale to, ktoré je zanedbané – nielen vedomostne, ale aj sociálne –, má oveľa ťažšiu štartovaciu čiaru. Takže ja som určite za integráciu, ale musia na to byť pripravené obe strany.

Na druhej strane však vyvstáva otázka, či je správne, že im chceme „nanútiť“ náš spôsob života a našu kultúru, keďže oni boli historicky zvyknutí na iný, kočovný spôsob života…

Rómovia tu nie sú rok ani dva, ale šesťsto rokov. Mali by sme byť ochotní podať im pomocnú ruku, no spätná väzba musí byť aj z ich strany. Nenanucujme integráciu tým, ktorí nie sú ochotní splniť ani tie elementárne podmienky na to, aby sa integrovali.

Ak niektorí chcú žiť svojím spôsobom života, nech si tak žijú. Ja im ho neberiem. Ale potom nech nás neobviňujú, že sme rasisti alebo že nie sme otvorení.

Ja si myslím, že naša spoločnosť urobila za tých tridsať rokov veľký mentálny posun smerom k otvorenosti, no rovnako sa posunula aj rómska komunita. Pred nami je ešte stále dlhá cesta.

Úspešnosť integrácie v rodinách, ktoré si adoptujú rómske dieťa, je veľmi nízka.

Vidím však veľký posun v tom, ako ma vnímali pred tridsiatimi rokmi, keď som sa začal venovať Rómom a ako ma vnímajú dnes. Vtedy sa mi posmievali, že som kňaz, ktorý nevie robiť nič iné, len pracovať s Rómami. A dnes ma oceňujú. Úplne sa to otočilo.

Ako jeden zo spôsobov integrácie Rómov sa javí aj pestúnstvo či adopcia rómskych detí. Čo si o tom myslíte?

Úspešnosť integrácie v rodinách, ktoré si adoptujú rómske dieťa, je veľmi nízka. Najmä neskôr, keď sa deti dostanú do puberty, to máloktorý rodič dokáže ustáť.

Predsa len sa prejaví to, že ide o inú kultúru. Samozrejme, sú aj úspešné príbehy, ale to sú skôr svetlé výnimky.

Napriek tomu, že v novej rodine vyrastajú už od bábätka?

Áno. Moja skúsenosť je taká, že aj keď sú adoptívni rodičia vysokoškolsky vzdelaní a investujú do dieťaťa všetok čas a energiu, jeho genetická predispozícia jednoducho nepustí.

Ešte stále máme na Slovensku tendenciu myslieť si, že sme niečo viac.

Treba si uvedomiť, čím všetkým si musí prejsť rodič, ak je ochotný zrieknuť sa vlastného dieťaťa. Všetok ten stres sa prenáša na dieťa a to je obrovská trauma. Adopcie rómskych detí sa však realizujú aj do zahraničia a vraj sú úspešnejšie.

Čím si to vysvetľujete?

Väčšou otvorenosťou spoločnosti prijať dieťa, ktoré je iné. To je zrejme vývoj, ktorým si musí naša spoločnosť prejsť. Ešte stále máme na Slovensku tendenciu myslieť si, že sme niečo viac. Musíme prejsť procesom očisťovania mysle, aby sme nerobili rozdiely.

Foto –