Slovenský študent v Izraeli: Situácia je komplikovaná a emócie vybičované

Situácia sa vo Svätej zemi zo dňa na deň mení. Matej Fabian v čase nášho rozhovoru plánoval zostať v krajine. Následne však spolu s ďalšími dostal odporúčanie autorít, aby sa vrátili domov. Let na Slovensko majú naplánovaný na zajtra.

Kde a ako ťa zastihol teroristický útok v Izraeli? A aké boli tvoje prvé pocity?

V to sobotné ráno sme boli celá komunita pozvaní k ružencovým sestrám, ktoré od nás bývajú asi päť minút pešo, na modlitbu ruženca, svätú omšu a raňajky. Mali slávnosť svojej patrónky. Vtedy sa rozozvučali prvé sirény v meste a nad hlavami sme videli prvé obláčiky po zostrelených raketách a počuli prvé dunivé ozveny po výbuchu rakiet. Minulý rok sme niečo podobné zažili na jar, niektorí bratia si to nahrávali na mobil a snažili sa o tom žartovať.

Moje prvé pocity boli zmiešané. Myslel som si najprv, že len skúšajú sirény, a dunivým zvukom som nevenoval pozornosť. Potom som si myslel, že je to len nejaký ojedinelý útok, že z Gazy opäť niečo skúšajú ako na jar. Naše palestínske kuchárky len vrteli hlavami na znak nesúhlasu s násilím, lebo takéto zvuky sirén a výbuchov už v živote zažili viackrát. To sme ale ešte netušili o desivých rozmeroch začínajúceho konfliktu. Až postupne zo správ z médií sme sa dozvedali, čo sa deje, a že sme sa v to sobotné ráno zobudili do vojny.

Ovplyvnil konflikt tvoj každodenný rytmus? Život v komunite, štúdium?

Áno, zmenilo sa veľa. V komunite je úplne iná atmosféra. Vkradlo sa tu isté napätie, strach. Zároveň nás to tu aj trochu zblížilo, lebo sa musíme teraz na seba viac spoliehať. Snažíme sa fungovať normálne, ako sa dá. Väčšina našich profesorov sú naši bratia saleziáni, takže prednášky mávame normálne s tým, že pre študentov, ktorí dochádzajú z iných častí Jeruzalema, sú online. A niektorí dochádzajúci profesori tiež začali učiť online. Viac času venujeme sledovaniu správ a informácií v médiách a rozhovorom so spolubratmi o celej situácii. Rozprávame sa o svojich obavách a hľadáme vhodné riešenia.

Rozprávali sme sa o potravinových zásobách, liekoch, mieste úkrytu, možných scenároch a možnostiach ďalšieho fungovania nášho štúdia.

Aké opatrenia ste prijali s ohľadom na svoju bezpečnosť?

Keď sme videli, že situácia nie je len ojedinelý útok a mierny nepokoj, na ktoré sme si už vo Svätej zemi nejako zvykli, mali sme komunitné stretnutie, kde sme sa všetci rozprávali o svojich možnostiach a zdieľali sme nejaké nápady. Rozprávali sme sa o potravinových zásobách, liekoch, mieste úkrytu, možných scenároch a možnostiach ďalšieho fungovania nášho štúdia. Tiež o tom, čo môžeme robiť a čomu sa radšej v súčasnej situácii vyhnúť, kam nechodiť a podobne.

Viac sa rozprávame a poskytujeme si tak vzájomne aj psychologickú úľavu. Začali sme tiež intenzívne komunikovať s našimi domovskými predstavenými. Sme tu bratia z celého sveta, a preto nie je jednoduché prijať ako komunita nejaké spoločné riešenie. Každý brat sa musí radiť so svojimi domovskými predstavenými a skoordinovať to s komunitou. Štyria bratia sa po porade rozhodli kvôli bezpečnosti vrátiť do svojej domovskej krajiny.

Ty si uvažoval, že by si sa vrátil?

Áno, uvažovali sme. Sme tu totiž dvaja Slováci a ešte jeden spolubrat z Indie, ktorý patrí do našej slovenskej provincie saleziánov. Zatiaľ ostávame, ale spoločne s naším provinciálom a vikárom sledujeme situáciu. Z pohľadu bezpečnosti aj kvality štúdia.

V takejto situácii je asi pochopiteľná zvýšená miera stresu. Ako sa snažíš zachovať si pokoj?

Pomáha mi v tom na prvom mieste modlitba, tiež také bežné radosti a normálny program počas dňa ako zacvičiť si, zahrať pingpong s bratmi, sústrediť sa na štúdium a určite aj rozhovory a čas strávený s bratmi.

Aká je momentálna situácia v Jeruzaleme, aké reakcie vnímaš od ľudí?

Situácia je zložitá. Miestni sa boja, sú znepokojení, smutní a prežívajú všemožné ďalšie pocity. Jedna naša arabská zamestnankyňa sa obáva na verejnosti hovoriť arabsky, aby na seba nepútala zbytočne pozornosť. Chce si tiež preparkovať auto na iné miesto, aby jej ho vo štvrti, kde býva, z prehnaných emócií nepoškodili. Na druhej strane, ísť v Jeruzaleme do arabskej časti asi tiež nie je pre Židov veľmi dobrý nápad. Je to komplikované. Potom je veľký rozdiel medzi Palestínčanmi z Hamasu, Palestínčanmi žijúcimi v Gaze, Palestínčanmi žijúcimi na Západnom brehu a Palestínčanmi žijúcimi na území štátu Izrael, ako je napríklad východný Jeruzalem.

Tomu rozumiem, ale naznačuješ, že napätie je momentálne aj medzi obyvateľmi Jeruzalema?

Jeruzalem je rozpoltené mesto. Izraelčania ho považujú za svoje hlavné mesto, ale oficiálne ho uznáva iba zopár krajín, ako USA a Guatemala. Ostatné krajiny vrátane Slovenska považujú za hlavné mesto Izraela Tel Aviv, kde majú aj svoje ambasády. Tá rozpoltenosť Jeruzalema vychádza z histórie. Vo východnej časti bývajú väčšinou Arabi, Palestínčania. Ale väčšinou nemajú izraelské občianstvo a z toho dôvodu majú iné práva. Ich situácia je zvláštna, lebo nežijú na oficiálnom palestínskom území a nespadajú pod palestínsku autoritu. Žijú na území, ktoré si nárokuje Izrael, čo však veľa krajín neuznáva. A tam je úplne pochopiteľné, že v súčasnej situácii rastie napätie. Aj dnes som čítal v správach, že vo východnom Jeruzaleme polícia zabila dvoch Palestínčanov, podozrivých z útokov strelnou zbraňou. Aj medzi židovským obyvateľstvom Jeruzalema sú rôzne skupiny. Máme tu ultraortodoxných židov vo štvrtiach Mea She´arim a Ge´ula, ktorí na vás môžu hádzať kamene, keď by ste tam nejako rušili napríklad šabat.

Vydali miestne autority aj nejaké konkrétne usmernenia pre obyvateľov?

Občas sa objaví nejaká správa. Jedna bola o zásobení sa potravinami na tri dni, čo vyvolalo v supermarketoch paniku. Potom vyzývajú na darovanie krvi. A, samozrejme, aj samospráva vydáva usmernenia. Ale my tieto miestne kanály v hebrejčine nesledujeme, lebo nevieme jazyk. Iba to, čo sa dozvieme zo správ alebo od známych.

Už len to je dialóg, že sa denne môžem stretávať a rozprávať s naším moslimským údržbárom a vidieť ho niekedy počas dňa modliť sa na koberčeku. On zasa vníma a rešpektuje našu realitu.

Zachytil si aj nejaké možnosti, ako sa zapojiť do dobrovoľníckej pomoci?

Nezachytil som nejakú takúto výzvu. Boli povolaní akurát vojaci zo zálohy. A miestni zdravotníci vyzývajú na darovanie krvi. Tak toto zvažujem, ale zatiaľ sú na darovanie veľké rady a trvá to dlhé hodiny.

Mnohí Izraelčania boli povolaní do služby. Vnímaš vo svojom okolí aj reakcie rodín, jednotlivcov?

Iba to, čo bolo doteraz v médiách. Dojemné pohreby padlých vojakov a uctenie ich pamiatky, neľahké nasadenie záložníkov, ktorí majú svoje rodiny a musia ísť teraz bojovať.

Aká bola tvoja doterajšia skúsenosť života v Izraeli? Ako vnímaš tamojšiu pestrú kultúru, židovsko-kresťansko-moslimské vzťahy?

Je to pre mňa skutočne obohacujúca skúsenosť. Na veľmi malom území sa prelína množstvo rôznych kultúr. Ako vidíme teraz v tejto vyhrotenej situácii, nie vždy je to pokojné spolužitie. Ale konflikty sú napríklad aj medzi kresťanmi. Stačí si zobrať status quo, ktorý vládne v Bazilike Svätého hrobu. Som rád, že som tu. Zreálňuje to moje pohľady na židov, moslimov a východné kresťanské cirkvi. V mnohom strácam predsudky a viem lepšie oceniť pozitíva a všimnúť si negatíva na rôznych kultúrach, náboženskom prežívaní a zároveň mi to pomáha ako v zrkadle vidieť, čo je pozitívne a negatívne na slovenskej kresťanskej kultúre, z ktorej pochádzam.

Potom zvyknem hovoriť, že ako rehoľníci tu žijeme v dvojitej multikultúrnej realite. Pretože v škole sú spolubratia z celého sveta, prežívame spolu každodenný život, a tak mám celý svet doma ako na dlani. Druhá realita je židovsko-arabský svet za naším plotom. Jeden spolubrat z Indie zhodnotil charakter nášho kolégia tak, že v OSN sa často niekde stretnú zástupcovia krajín, podebatujú, rozídu sa a nič sa neurobí. Ale že my sme tu skutočne „spojené národy“ v našej komunite, realite našich darov, talentov aj slabostí.

Mal si príležitosť spoznať aj ľudí z iných svetových náboženstiev?

Áno, v tomto je Svätá zem unikátna. Už som navštívil skoro všetky východné katolícke komunity počas svätých omší – sýrskych katolíkov, gréckych melchitov, maronitov. Ešte mi chýbajú arménski katolíci a etiópski katolíci, ktorí mávajú sväté omše u nás. Spoznávanie židovského náboženstva a islamu či pravoslávnych kresťanov máme dokonca v študijnom programe, na čo sa veľmi teším. Naplánované sú viaceré stretnutia aj s ich predstaviteľmi. Ale už som bol viackrát aj v synagóge a v mešite. Je to obohacujúca skúsenosť otvoriť sa pre niekoho iného a pre niečo iné. Pomáha mi to žasnúť nad Božou veľkosťou a jeho odlišnosťou od nás ľudí.

Vnímaš aj napriek aktuálnej situácii nejaké snahy o spoločný dialóg?

Vnímam, že nejaké snahy o medzináboženský dialóg sú. Už len to je dialóg, že sa denne môžem stretávať a rozprávať s naším moslimským údržbárom a vidieť ho niekedy počas dňa modliť sa na koberčeku. On zasa vníma a rešpektuje našu realitu. Vedieť navzájom oceniť, čo je dobré na tom druhom, je základom dialógu. A vopred neodsudzovať niečo, pokiaľ to nepoznám. Ale dialóg je veľmi náročná vec. Vyžaduje veľa zrelosti na oboch stranách, odvahu čeliť pravde, priznať si chybu, byť otvorený pre iného a poznať do hĺbky vlastnú vieru, ale aj vieru iného, aby som vedel diskutovať. Odlišnosť dáva nášmu životu šťavu! Je to veľká výzva – jednota v rozmanitosti. A ako povedal jeden náš profesor, sám jednotu nevytvoríš. Na jednotu musia byť aspoň dvaja odlišní. Aj náš Boh je Trojica, nie je samotár ani samozvaný vodca.

V súvislosti s Palestínčanmi z Gazy sa hovorí o kolektívnom treste. Ozývajú sa na obranu nevinných aj miestni duchovní predstavitelia?

Patriarcha Jeruzalema, kardinál Pierbattista Pizzaballa, vyzval na modlitbu za mier. Osobne som nezachytil nejaké hlasné verejné výzvy cirkví alebo hnutí. Samozrejme, všetci sú za ochranu nevinných civilistov. Ale situácia je komplikovaná, emócie vybičované. Miestnych duchovných je málo, ako je málo aj kresťanov v krajine – celkovo asi 2 %. Celkovo sa ale z diplomatických dôvodov politicky neangažujú.

Vieme nejako v tejto situácii prispieť k pokoju aj my tu na Slovensku?

Rozhodne vieme! Ja verím v silu úprimnej modlitby a obety. A potom myslím, že to, čo môžeme spraviť, je, že sa budeme učiť odpúšťať si navzájom, prijímať sa a mať radi tých najbližších okolo seba. Tí nám niekedy najviac prekážajú a dialóg s nimi je najťažší, ale taký potrebný. To je podľa mňa aj koreň súčasného problému vo Svätej zemi. Je veľmi potrebné hľadať spoločnú reč s bratom, manželkou, manželom, deťmi, spolužiakom či kolegyňou. A potom môže prísť pokoj aj na úrovni národov, štátov či náboženstiev.