Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Na konzumáciu alkoholu celosvetovo zomrú takmer tri milióny ľudí ročne. Výnimkou v nadmernou požívaní alkoholu nie je ani Slovensko. Od častého holdovania je pritom len krôčik k závislosti. O svoju osobnú skúsenosť so závislosťou a spoluzávislosťou sa s nami podelili manželia Katarína a Martin. Ich mená boli v zmysle zachovania anonymity zmenené.
V tejto 1. časti rozhovoru sa okrem iného dozviete:
Do manželstva ste vstupovali už so závislosťou. Kedy ste začali s alkoholom?
Martin: Alkohol mi zachutil, už keď som mal pätnásť rokov. Spočiatku som pil vyslovene pre chuť, neskôr kvôli zábave, utlmeniu smútku či strachu. Alkohol sa pre mňa stal nástrojom. Dôvod, prečo si vypiť, som si našiel vždy, aj keď žiaden neexistoval. Hádka, oslava, krst, pred sexom, po sexe, pred prácou, v práci, po práci… Príležitosť som si vytvoril vždy.
Kedy ste si začali uvedomovať, že máte problém?
Martin: Nikdy. Práve to je problém závislosti, že si ju človek neuvedomuje. Zdalo sa mi, že všetko funguje. Až kým to druhým neprestalo fungovať so mnou. Väčšinou som sa snažil vyžehliť si to nejakou dovolenkou, darčekmi, večerou. Tým som to pokladal za vybavené.
Katarína: Dlho som si nevedela uvedomiť, že toto je náš problém. Stále som riešila manželovo správanie, ale nespájala som to s jeho problémom s pitím. Riešila som, že neupratuje, že nepomáha s deťmi, že je výbušný… Ale to, že spoločným menovateľom týchto problémov je alkohol, som si začala uvedomovať až po dvadsiatich rokoch manželstva.
Za alkoholikov som pokladala ľudí, ktorí ležia pomočení na stanici, stratili domov, trasú sa im ruky alebo aspoň kvôli alkoholu prišli o vodičský preukaz. Pri Martinovi sa nič také nestalo. Nemusela som mu vytrhávať fľaše alkoholu z rúk. Stále som len riešila, že sa hádame a že ma svojím správaním zraňuje.
V kútiku duše som aj tušila, že za tým môže byť alkohol, ale bála som sa to povedať nahlas. Hlboko som to popierala, lebo som predsa nechcela mať muža alkoholika. Je to hanba, stigma.
Kedy ste si prvýkrát pripustili, že by za tým mohol byť práve alkohol?
Katarína: Na prednáške o fetálnom alkoholovom syndróme som sa dopočula, že v rodinách s adoptovanými deťmi, čo je aj náš prípad, je adoptívny otec veľakrát alkoholikom.
Dlho som sa držala ilúzie, že chcem mať peknú rodinu.
Prednášajúca hovorila o tom, že keď manželia nemôžu mať deti, je to často preto, že muž je neplodný v dôsledku alkoholizmu. Síce to nebol dôvod neplodnosti u nás, ale keď som to počula vyslovené nahlas, v tej chvíli mi to celé začalo dávať zmysel.
Čo ste urobili?
Katarína: Začala som si o tom viac googliť a narazila som na program Anonymných alkoholikov (AA) a ich rodinných príslušníkov (Al-Anon). Jeden kapucínsky kňaz mi odporučil, aby som to skúsila.
Vtedy sa mi otvoril úplne nový svet. Začala som chápať, čo je u nás problémom – že môj muž je alkoholik a ja sa podľa toho správam a reagujem.
Aké sú prejavy spoluzávislosti?
Katarína: Jednou z hlavných známok je práve popieranie. Dlho som sa držala ilúzie, že chcem mať peknú rodinu. Že ja všetko vybavím, vyriešim, že sa viac posnažím a pôjde to. Chcela som to však vyriešiť tým, že zmením Martina, nie seba.
Žila som v tom, že ja som už vyšperkovaná do dokonalosti, všetko robím správne a že zmeniť sa musí on. Z jeho strany som sa cítila často spochybňovaná – preto, že deti sú hlučné alebo že nezvládam domácnosť, že sa príliš veľa alebo príliš málo usmievam a podobne.
Martin si vždy našiel nejaký zástupný problém a ja som si povedala, že na tej veci ešte musím zapracovať. Stále však nebol pomenovaný základný problém, ktorým bol alkoholizmus.
Ďalšou vecou bolo, že som sa nevedela odpútať od manželovho hnevu. Stále som riešila, čo musím urobiť, aby sa mal dobre on aj deti.
Nedovolila som im, aby boli prirodzene nahnevaní alebo smutní. Hneď ako som u nich videla známky nepohody, snažila som sa robiť všetko preto, aby boli opäť veselí. Cítila som osobnú zodpovednosť za ich emócie.
Čo vám pomohlo, aby ste si to začali uvedomovať?
Katarína: Komunita Al-Anon, hoci spočiatku som mala z toho programu obavy. Myslela som si, že to bude viesť k rozvodu, a to som nechcela. Očakávala som, že tam stretnem ženy alkoholikov, ktoré našli dosť sily na to, aby od mužov odišli.
Pomohli mi slová jednej priateľky, ktorá mi povedala, že niektorí muži vytriezvejú po tom, ako ich ženy začnú chodiť do Al-Anonu. Toho som sa chytila.
Prvá vec, ktorá ma na stretnutí zasiahla, bola, že alkoholizmus je choroba. Keď som zistila, že to nie je manželovo morálne zlyhanie, slabá vôľa ani neláska ku mne, veľmi sa mi uľavilo.
Prvýkrát som mu otvorene povedala, že za našimi problémami je jeho alkoholizmus.
Pomohlo mi, keď som počula o troch C (cause, control, cure), čo znamená, že ja nie som príčinou manželovho alkoholizmu, že bez pomoci vyššej sily ho nemôžem vyliečiť a že ho nemôžem kontrolovať.
Ako sa zmenil váš vzťah s manželom po tom, ako ste prišli do Al-Anonu?
Katarína: Pozvala som Martina na stretnutie do kaviarne, kde som mu povedala o svojej skúsenosti s programom Al-Anon. A povedala som mu kľúčovú vetu, že som si dala záväzok, že ja už takýto život ďalej žiť nebudem a idem sa uzdravovať.
Prvýkrát som mu otvorene povedala, že za našimi problémami je jeho alkoholizmus a ponúkla som mu tri možnosti riešenia. Jednou z nich bol program Anonymných alkoholikov. Dala som Martinovi telefónne číslo na stretnutia a nechala na ňom, čo s ním urobí.
V Al-Anone som pochopila, že musím manžela odložiť na poličku a začať uzdravovať samu seba, pretože aj ja som chorá. To bola pre mňa úplne nová perspektíva.
Neobávali ste sa jeho reakcie, keď vyložíte karty na stôl?
Katarína: Bála, preto som ho zavolala do kaviarne. Myslela som si, že ma označí za hysterku a že mi povie, že problém mám ja, nie on.
Martin, ako ste stretnutie vnímali vy?
Martin: Myslel som si, že manželka odo mňa odíde, ak so svojím pitím niečo neurobím. Išiel som na stretnutie AA, ale vtedy som si ešte nemyslel, že som alkoholik, a už vôbec nie, že prestanem piť. Len som chcel spraviť niečo pre to, aby sme sa nerozviedli a situácia sa upokojila.
Ako ste sa cítili na prvom stretnutí AA?
Martin: Pripadalo mi to ako blbosť. Boli tam samí starší ľudia, jeden bol bezdomovec, ďalší nemal nohy, ďalší bol rozvedený. Myslel som si, že kým som sa ešte nedostal do tohto štádia, som v zásade v poriadku.
Po prvom stretnutí som sa išiel rovno opiť. Potom som chodil na stretnutia zhruba každý týždeň, aby bola moja žena spokojná.
Chorobu som vnímal ako ospravedlnenie toho, aby som mohol ďalej piť.
Väčšinou som išiel opitý už priamo na stretnutie. Zvaľoval som to na to, že alkoholizmus je choroba, tak si to môžem dovoliť. Využíval som všetky dostupné nástroje.
Chorobu som vnímal ako ospravedlnenie toho, aby som mohol ďalej piť, nie ako impulz, aby som so sebou začal niečo robiť.
Všimli ste si na Martinovi nejaké zmeny, keď začal chodiť na stretnutia AA?
Katarína: Videla som, že keď sa vrátil zo stretnutí, bol iný. Keď sme začali obaja navštevovať svojpomocné skupiny, naše hádky prestali byť také agresívne.
Prestala som sa ho báť. Predtým, keď prišiel večer opitý a kričal, mala som strach. Snažila som sa ho nerozrušovať, aby neboli ohrozené aj deti.
Martin: Snažil som sa správať tak, ako keby som nebol opitý, hoci som bol. Stálo ma to veľa úsilia. Dokonca som začal tajne piť, čo som predtým nikdy nerobil. Alkoholizmus som začal zakrývať.
Darilo sa vám to?
Martin: Myslel som si, že áno…
Katarína: Keď prišiel domov, cítila som z neho alkohol, ale keď mi povedal, že nepil, uverila som mu.
Spochybňovala som samu seba, čo je tiež príznakom choroby alkoholizmu. Postupne som strácala vlastný úsudok. Keď človek žije so závislým, celá rodina žije v popieraní.
Ako sa to prejavuje?
Katarína: Poviem to na jednom príklade. Náš syn mal silný záchvat hnevu, bol agresívny a všetci sme boli vystresovaní, ale keď sme potom išli na návštevu k mojej mame, všetci sme sa tvárili, akoby sa nič nestalo. Pritom som deťom nepovedala, že majú byť ticho.
Práve to je príznakom choroby alkoholizmu celej rodiny. Deti automaticky prechádzajú do stavu popierania. Teraz mi to príde úplne šialené, ale keď v tom človek žije, je mu to úplne prirodzené.
Dokázali ste vďaka stretnutiam Al-Anonu lepšie pochopiť správanie svojich detí?
Katarína: Áno. Dovtedy som si myslela, že som ich ochránila, ale pochopila som, že je to utópia. Keď som počúvala výpovede iných detí alkoholikov o tom, ako sa ich mama snažila ochrániť a aké mali neskôr v živote problémy, tak mi to všetko do seba zapadlo.
Keď muž nezastával svoju rolu, tak som sa ja sama snažila zastúpiť aj tú jeho.
Veľakrát vzniká paradox, že deti mali radšej otcov, ktorí pili, ako matky. So závislým mali akoby prirodzený súcit a skôr im liezol na nervy ten druhý rodič, lebo bol v ich očiach tým, ktorý kričal a robil doma dusnú atmosféru.
Keď muž nezastával svoju rolu, tak som sa ja sama snažila zastúpiť aj tú jeho. Tým, že som sa snažila všetko robiť za neho, oberala som ho o možnosť niesť následky svojich činov.
V pokračovaní rozhovoru sa okrem iného dozviete:
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
