Štyri roky po: Covid nás má stále na lopatkách

Po štyroch rokoch od začiatku pandémie a mutácie klonov Covidu-19 je len málo tých, ktorí ho vôbec nemali, a ešte menej tých, ktorí nepocítili dôsledky jeho prítomnosti – a to tak na svojom zdraví, duši, v rodine, vo svojom okolí či v rozdelení kvôli vnímaniu pandémie a očkovania. Môže sa zdať, že už je celý problém za nami: nemocnice nie sú plné nakazených a neumiera sa ako na páse. No za vodou nie sme. Ako hovoria svetoví virológovia: Covid tu ostane, potrebujeme sa naučiť s ním žiť – a to vo všetkých sférach života.

Diagnóza bez odpovede a riešenia

Aj štyri roky po vypuknutí pandémie každý zo státisícov postihnutých tzv. Long covidom na Slovensku (LC – dlhý covid) presne vie, kedy a v čom sa mu radikálne zmenil život. Presné dáta o tom, koľko ľudí u nás žije „daň za covid“, nie sú. No len v USA postcovidový syndróm trápi až pätinu obyvateľov. Pritom mnohí ani netušia, že nečakané ťažkosti, ktoré sa u nich objavili po prekonaní Covidu-19, súvisia práve s ním. A tí, ktorí nejaké tušenie majú, sú znechutení prístupom mnohých ošetrujúcich lekárov, ktorí na LC neveria a prežívanie pacientov dodnes bagatelizujú.

Nájsť preto lekára, ktorý berie pacienta s týmito príznakmi vážne a usiluje sa mu pomôcť, je drina, hoci sa povedomie o diagnóze za štyri roky zlepšilo. No aj tak sa reálne pacienti s príznakmi LC, ktorých je vyše 200 z rôznych odvetví medicíny, často dozvedajú akoby formátovanú odpoveď: „Áno, je to tak, môže za to covid. Vieme, čo to s vami urobilo, kde je problém. Ale nevieme nájsť príčinu, a teda to nevieme liečiť.“

Mnohí ani netušia, že nečakané ťažkosti, ktoré sa u nich objavili po prekonaní Covid-19, súvisia práve s ním.

Svoje robí aj spochybňovanie v rodine či v práci: toto sociálne vylúčenie býva veľmi frustrujúce. Mnohí z postihnutých museli v lepšom prípade zmeniť zamestnanie alebo odísť na skrátený úväzok, pretože nie sú schopní naplno pracovať takým tempom ako pred covidom. No množstvo ľudí je dlhodobo na PN, často už aj na neplatenej, skúšajú možné aj nemožné.

Aj „vďaka“ neochote lekárov vzniklo mnoho svojpomocných skupín na sociálnych sieťach, kde si ľudia s LC pomáhajú radami aj povzbudením, delia sa o najnovšie výskumy a posuny v liečbe či v pomoci štátov pre takých, ako sú oni. Zaujímavé je, že medzi nimi je nemálo zdravotníkov – čo je príklad aj facebookovej skupiny Long covid a postcovidový syndróm Česko – Slovensko, ktorú zastrešuje MUDr. Silvia Dobrodenková.

Ten, ktorý trpí LC, býva často označovaný za precitliveného, čudného, ale veľmi často mu povedia, že mu preplo, že je blázon. Človek totiž vyzerá úplne v poriadku, ba často ani vyšetrenia nepreukážu anomáliu. Na papieri je teda človek zdravý. Navyše: často náročné stavy s LC zažívajú tí, ktorí, paradoxne, nemali ťažký priebeh a liečili sa z vírusu doma. Postihuje tak dospelých, ako aj deti, ktoré sa na počiatku pandémie zdali ako dostatočne odolné voči trvalým následkom.

Zoznam bez konca

Pre tých, ktorí potrebujú mať jasno v zaradení svojich problémov zdravia k diagnóze LC, bol vypracovaný práve vďaka Mudr. Dobrodenkovej Návod na prežitie a v ňom zoznam všetkých možných prejavov a chýb, ktoré zrazu dovtedy dobre fungujúci organizmus zažíva.

Čítať ho nie je jednoduché: LC postihuje viac ženy ako mužov, vekovo si zamieril predovšetkým na produktívny vek 36 – 50 rokov. Štúdie predpokladajú, že jednou z možností vzniku týchto problémov je pretrvávajúci rezervoár aktívneho vírusu Covid-19 v tele, teórií pre vznik LC je však viac. Zatiaľ sa infekcia potvrdila u viac ako 500 miliónov ľudí a stále pribúdajú ďalší, z ktorých bude mať približne 58,2 % trvalé následky. Tie sa nezvyknú prejaviť hneď, niekedy je to až s odstupom času, zvlášť ak sa človek usiluje „zaradiť“ po prekonaní covidu znovu do života v pôvodnom tempe a zvyklostiach. Sú ľudia, ktorí sa časom z príznakov LC dostanú, sú takí, ktorým sa zmiernia a dokážu fungovať. No stále je veľmi veľa tých, ktorí majú problém fungovať a obriadiť seba samých.

S čím zápasia? Ak povedia, že ich bolí celý človek, majú pravdu – pretože LC zasahuje celý organizmus. Podľa Návodu na prežitie je zoznam hrozivý: „K najčastejším patrí extrémna únava/vyčerpanosť, ponámahová únava, ťažkosti s dýchaním, porucha kognitívnych funkcií (problém so sústredením, porucha pamäti), poruchy citlivosti a motoriky, bolesti hlavy, kĺbov, svalov, poruchy spánku, palpitácie, závrate, vypadávanie vlasov. Môžu sa pridružiť aj psychické problémy, najmä úzkosť a depresia. Z príznakov postihujúcich celý organizmus je dôležité spomenúť poruchu autonómneho nervového systému, imunologické ťažkosti a pretrvávanie subfebrílií. (Hannah E. Davis) U niektorých pacientov sa príznaky prekrývajú s myalgickou encefalomyelitídou/chronickým únavovým syndrómom (ME/CFS), ale prítomné sú aj odlišnosti.“ (Hannah E. Davis) (Nida Ziauddeen)

Zlé je, že sú okamihy, keď sa zdá, že človek nad ktorýmikoľvek príznakmi vyhral, ale zväčša ide o „balík“ – teda kombináciu viacerých ťažkostí. Prejavy príznakov LC totiž majú kolísavú tendenciu. Sú fázy – dni aj týždne, keď sa pacient cíti celkom v normále alebo oveľa lepšie. Hneď ako však trošku v nádeji, že je zdravotne tam, kde bol pred covidom, zvýši svoju fyzickú alebo psychickú námahu, LC sa veľmi rýchlo pripomenie. Plánovať tak nejaké denné aktivity alebo mať vízie je v tomto stave úplne nereálne.

Z čoho a s kým žiť?

Zdravotný stav týchto ľudí prudko súvisí aj s ich najbližším rodinným, pracovným a sociálnym prostredím. Ak by všetci tí, ktorí trpia LC, zmenili prácu, znížili si pracovný úväzok alebo nadobro odišli z práce pre neschopnosť ju v tomto stave vykonávať, ekonomika by to určite pocítila. Zatiaľ mnohí z postihnutých s vypätím všetkých síl chodia do práce a doplazia sa z nej domov, aby neschopní nejakého vstupu do rodinného života a obsluhy domácnosti ako tak na posteli pozbierali svoje sily a ráno sa vybrali bez pocitu čerstvosti tela do práce. Dokedy to takto budú zvládať – je otázka. No tí, ktorí sú už dlhodobo na PN, a to už aj neplatenej, často minuli všetky svoje úspory a žijú doslova z ničoho.

Ak by všetci tí, ktorí trpia LC, zmenili prácu, znížili si pracovný úväzok alebo nadobro odišli z práce pre neschopnosť ju v tomto stave vykonávať, ekonomika by to určite pocítila.

Dostať pochopenie a prijatie ich stavu je ešte stále ilúziou: a to často aj v rodine, kde žijú. Ešte horšie je to v širšom sociálnom prostredí, predovšetkým v práci a medzi priateľmi či susedmi. Prijať takúto situáciu je totiž náročné pre človeka samého. Často totiž šlo o ľudí, ktorí boli aktívni: športovali, mali množstvo záujmov, boli činní v dobrovoľníctve, naplno sa venovali rodine aj práci. Prvé, čo potrebujú, je prijatie a rešpekt, ktorého sa im však nedostáva. Hľadanie riešení tak v rodine – ako ďalej fungovať, v práci – čo a koľko a či robiť, v okolí – vysvetliť, čo mi je, a byť prijatí, u lekárov – zažiť rešpekt a hľadanie cesty či dokonca už aj v procese žiadosti o ZŤP alebo o invalidný dôchodok stále znamená narážať na nepochopenie, nezáujem, neznalosť.

Rozdelenie kvôli Covidu.-19, pohľadu naň, na očkovanie, na liečbu a prijatie tých, ktorí nesú bremeno LC, je v celej spoločnosti: zrazu tu máme hoaxerov a pochybné zdroje, ktoré spochybňujú všetko. Podľa počtu sledovanosti ich názory berú mnohí, aj keď nemajú žiadny reálny vedecký či medicínsky podklad. Rozdelenie prišlo aj medzi lekármi a trvá podnes – nie je nezvyčajné, že lekárka zažíva výsmech od sestry, sediacej oproti nej v ambulancii, iba preto, lebo jedna berie covid a jeho dôsledky vážne a druhá ich spochybňuje. To, čo urobil Covid-19 v Cirkvi „vďaka“ zákazu bohoslužieb či postoja k noseniu rúšok počas akútnej fázy pandémie a odporu voči prijímaniu na ruku, je príbeh sám o sebe.

Nie je preto divom, že mnohí zatrpkli a rezignovali, svoj život nepovažujú za kvalitný a seba za šťastných. Mnohé priateľstvá a rodinné väzby sa pretrhli alebo vážne narušili. Vlna obvinení voči tým, ktorí riešili v rámci pandemickej komisie alebo ako politici situáciu, ako sa najlepšie dalo a vedelo, hovorí skôr o zákone pomsty ako o hľadaní pravdy a objektivity. A konsenzus, ako žiť s covidom, tu stále nie je ani spoločensky.

Ak sa hovorí o dospelých a ich dôsledku na život po covide, treba hovoriť aj o deťoch a mladých. Okrem zdravotných dôsledkov prekonanej covidovej infekcie zápasia deti aj mladí s obrovskými problémami psychiky: zavreté školy počas pandémie, online vyučovanie, vedomie a prítomnosť covidu v rodinách v mnohých vyvinuli úzkostné poruchy, problémy socializovať sa či zvýšenú závislosť od internetu.

Ako z toho von?

Hoci čísla nakazených covidom nie sú už desivé, treba prijať ako realitu fakt, že covid a jeho dôsledky tu ostanú. Mnohé z nich sa prejavia až s odstupom času – a to osobne, psychologicky, sociálne, politicky, medicínsky či ekonomicky.

Otázkou ostáva, čo s tým môžeme urobiť? Pretože mnohé skôr ukazuje, že strkáme hlavu do piesku a tvárime sa, že problém neexistuje. Ministerstvo zdravotníctva napriek apelom a žiadostiam postihnutých, občianskych združení alebo niektorých poslancov z minulého vládneho zoskupenia zatiaľ nerobí s diagnózou LC nič – čoho výsledkom je, že oficiálne má status invalidného dôchodku kvôli tejto diagnóze priznaných niečo cez 70 ľudí. Vzhľadom na odhadované množstvo postihnutých je to smiešne číslo, hovoriace skôr o ignorancii problému a nepružnosti systému voči situácii, ktorú covid priniesol. Objektívne by bolo sa opýtať, koľko financií a koľko možností vkladá do výskumu, vzdelávania a hľadania riešenia ministerstvo samo a koľko lekárske združenia. Faktom je, že mnohí lekári študujú problémy LC sami iniciatívne po nociach zo zahraničných zdrojov – no plošný postup tu stále nie je.

Lenže ľudia, ktorí trpia akýmkoľvek postihom po covide, tu sú a sú vyčerpaní, zúfalí, strácajú ekonomicky, sociálne a psychicky. Čo to urobí časom, keď padnú úplne na dno? Stane sa to, čo v čase po jednej vlne španielskej chrípky, keď ľudia neboli schopní ani pozbierať úrodu? Uvažuje niekto zo zodpovedných na ministerstvách a vláde aj nad dôsledkami a reálnym dopadom takéhoto scenára?

Rovnakou výzvou a otázkou je riešenie existencie nedôveryhodných webov a hoaxov, antivaxerov a ľudí spochybňujúcich všetko a všetkých. Hoci sú isto medzi nimi ľudia úprimne hľadajúci alternatívu, nie je možné, aby sme komunikačne a argumentačne lietali z extrému do extrému. Hľadať stred publikovaním a predkladaním faktov z výskumu, skúseností, z reality, prehodnotiť svoje postoje a názory by malo byť výzvou, ktorá sa určite vyplatí celospoločensky aj v iných témach. Nie je predsa tajomstvom, že tí, ktorí kričali v skupinách antivaxerov, teraz kričia proti podpore obrany Ukrajiny a sú nekriticky prorusky orientovaní. Čo bude ďalšia rozbuška? A čo to s nami urobí?

Výzvu má pred sebou aj Cirkev – aj ju pandémia zbavila minimálne predstavy jednoty a pevnosti.

Výzvu má pred sebou aj Cirkev – aj ju pandémia zbavila minimálne predstavy jednoty a pevnosti. Tí, ktorí mali predstavu, že katolíci na Slovensku sú poslušní biskupom a že biskupi stoja blízko ľuďom, dostali pandémiou päsťou medzi oči. Znovu tu vyvstáva výzva: Čo potrebuje Cirkev urobiť, aby sa znovu stala domovom prijatia pre všetkých? Čo potrebujú urobiť biskupi a kňazi, aby ich ľudia brali ako autority, pastierov blízkych tomu životu, ktorý žijú tí tam „dolu“? Čo potrebujeme dostať a zmeniť my, ako veriaci, aby sme mali rešpekt? Prorockou pomocou v tomto čase je pre katolíkov prebiehajúca Synoda o synodalite – ale tá ide len z doterajšej skúsenosti rovnako pomaly do terénu a žitia, ako aj Druhý vatikánsky koncil.

V každom prípade nám Covid-19 nastavil zrkadlo: kým je každý z nás ako človek, na čom stavia svoje hodnoty, čím žije, ako sa prezentuje, ako sa vie dávať, pomáhať, ako vie počúvať a rešpektovať. Výsledok vidíme v realite. Na to, aby bol optimistický, máme čo robiť každý sám za seba. Až potom príde zmena k lepšiemu v každej sfére: od politiky až po Cirkev. Až potom sa budú veci meniť: v medicíny smerom ku komplexnému riešenie ľudí s LC a nielen ich. Od straty extrémizmu a hoaxerstva po úprimné hľadanie pravdy, faktov, počúvania skúseností a rešpekt.

Covid nám jednoducho dáva extrémnu výzvu: stať sa znovu skutočným človekom.